Z chudoby do prepychu a potom späť

Väčšina z nás už pozná základné fakty o rastúcej príjmovej nerovnosti v  Amerike. Od ranných sedemdesiatych rokov, priepasť medzi hornou a dolnou časťou rozdelenia príjmov významne narástla. A naviac, jediná skupina ľudí, ktorá zažila reálne zvýšenie zárobkov počas tohto obdobia, je tá z najbohatších 20%, ktorej zisky sú masívne koncentrované v najbohatších 10%, 5% a  najznámejšej skupine - 1%.

Obrázok vykresľuje 1% ako statickú skupinu ľudí a rovnako ako 99% je často zobrazený ako nemenný. Existuje proste čiara medzi týmito 2 skupinami, ktorú nikto nikdy neprekročí.

Ale je to tak, že najbohatšie 1% príjmovej distribúcie sú rok za rokom stále tí istí ľudia? Alebo, v tejto súvislosti, čo sa deje s vrchnými 5%, 10% a 20%? Do akého miery zažívajú Američania tieto úrovne bohatstva aspoň v nejakom časovom úseku?

Na zodpovedanie tejto otázky, páni Thomas A. Hirschl z Cornell University a Mark R. Rank z Washington University analyzovali pozorovania týkajúce sa osôb vo veku 25 až 60 rokov, zachycujúce kontinuálne obdobie 44 rokov.  Skúmali , aké percento americkej populácie mohlo zažiť tieto rozdielne štádiá blahobytu počas svojho života. Výsledky boli prekvapujúce.

Ukázalo sa, že 12% populácie sa ocitne vo vrchnom 1% príjmového rozdelenia aspoň na 1 rok. Ba čo viac, 39% Američanov strávi rok vo vrchných 5% príjmovej distribúcie, 56% sa nájde vo vrchných 10% a výrazných 73% strávi rok v najbohatších 20% populácie podľa rozdelenia na základe príjmu.

Zatiaľ čo veľa Američanov zažije nejakú úroveň blahobytu počas svojho života, oveľa menšie percento z nich sa v ňom udrží na dlhší čas. Aj keď 12% populácie zažije rok, v ktorom sa ocitnú v najbohatšom 1% príjmovej distribúcie, len slabých 0,6% sa v ňom dokáže udržať 10 po sebe idúcich rokov.

Je jasné, že vykreslenie statického 1% a 99% je z veľkej časti nesprávne. Väčšina Američanov zažije aspoň 1 rok blahobytu v nejakom bode svojej pracovnej kariéry. (Toto je pravdivé rovnako pre spodnú škálu príjmového rozdelenia, kde 54% Američanov sa dostane do chudoby, respektíve na hranicu chudoby aspoň raz medzi 25 až 60 rokom života)

Rozšírený príklad takejto premenlivosti môže byť nájdený v analýze experta na daňovú politiku Roberta Carolla. Použitím údajov z Internal Revenue Service (Americká daňová správa), pán Caroll ukázal, že medzi rokmi 1999 a 2007, polovica tých, ktorí zarobili viac ako 1 milión dolárov ročne, tak zarobili iba jeden krát počas tohto obdobia, zatiaľ čo iba 6%  evidovaných milionárov hlásilo status milionár počas všetkých 9 rokov.

Tak isto, údaje analyzované I.R.S ukázali podobné zistenia ohľadne 400 najväčších platcov daní medzi rokmi 1992 a 2009. Zatiaľ čo 73% ľudí, ktorí sa ocitli v tomto zozname, tam boli len 1 krát počas tohto obdobia, iba 2% z nich boli na zozname 10 a viac rokov. Tieto štúdie ešte viac ukazujú značnú hodnotu zvratu a pohybu v rámci vrchných priečok príjmovej distribúcie.

Jeden z dôvodov pre takúto premenlivosť na vrchole je, že v priebehu dostatočne dlhého časového obdobia, veľa amerických domácností prechádza širokou škálou hospodárskych skúseností, buď pozitívnych alebo negatívnych. Respondenti v prieskume autorov štúdie hovoria o nástupe do osobitne úspešného obdobia, keď dostali prémie alebo manžel/manželka vstúpi na pracovný trh, prípadne keď zmenili prácu. Toto sú typy udalostí, ktoré môžu domácnosti presunúť nad určitý príjmový stupeň.

Koniec koncov, táto informácia vrhá vážne pochybnosti týkajúce sa tvrdení o nemennej triednej štruktúre v Spojených Štátoch založenej na príjme. Ukazuje, že Spojené Štáty sú bezpochyby krajinou príležitostí, kde je stále možný americký sen – ale, že sú takisto aj krajinou širokorozšírenej chudoby. A skôr ako miestom nemennosti, založenom na príjmových sociálnych vrstvách, Amerika je miesto, kde drvivá väčšina ľudí zažije buď blahobyt či chudobu – alebo oboje – počas svojho života.

Radšej než hovoriť o 1% a o 99%, ako keby boli navždy dané , dáva oveľa väčší zmysel hovoriť o tom, že Američania budú najskôr  vystavení aj prosperite a aj chudobe počas svojich životov. A teda, máme spoločného navzájom oveľa viac, ako sme ochotní pripustiť.
 

Originál zverejnený na NY Times 18.4.2014.

Pre INESS preložil Marek Šlesár.