Ak raz budem kúzelníkom

O tento stĺpčekový priestor sa delím s dvoma viceguvernérmi centrálnych bánk.  Ján Tóth zastáva túto pozíciu v Národnej banke Slovenska a Mojmír Hampl zas v České národní bance. Nad týmto faktom sa občas pozastavím, keď píšem ďalší z rady článkov chrliacich síru na centrálne bankovníctvo. Oboch si vážim, určite patria medzi mojich obľúbenejších ekonómov. Môj rešpekt k nim ale asi z mojich textov príliš necítiť. Nie je to nič osobné, ale pri centrálnych bankách si neviem pomôcť. Brnkajú totiž hneď na viacero mojich citlivých strún naraz. Kombinujú niekoľko spoločenských neduhov. Obrovskú moc koncentrovanú na jednom mieste v rukách ľudí vybraných politikmi. Monopol a nekompromisné obmedzovanie súkromnej konkurenčnej produkcie peňazí. Centrálne plánovanie a expertné cucanie ceny úverov radou múdrejších zo vzdelaných prstov. Zhmotnenie intervenčnej predpojatosti  snahy zasahovať do niečoho, čomu z podstaty nemôžu rozumieť. V zmysle  „Veď predsa niečo musíme spraviť.“ Mohol by som pokračovať, ale predstavu už máte.

„A čo iné, môže centrálna banka v kríze alebo po nej robiť?“ zareagoval na moju servítkou netlmenú kritiku krokov európskych centrálnych bankárov Mojmír Hampl. Ceny spotrebných statkov nerastú podľa stanovených plánov a ceny domov, akcií a dlhopisov by v prípade jej nečinnosti ešte viac klesli. Kolaps bankového sektoru, ktorý hrozil pri nečinnosti banky bánk, si radšej ani nepredstavovať. Odpoveď na túto otázku sa tu nedočítate. Nie je totiž na stĺpček, vydá na hrubú knihu. To nepreháňam. Už druhý rok ju dopisujem. Otázky pána Hampla sú legitímne a ťažké. Sme v ozajstnej kaši a bez mixu bolesti, kompromisov a odriekania cesty von niet. Sedem rokov po začiatku krízy, keď je v Európe stále rekordná nezamestnanosť o tom hádam nemusím nikoho presviedčať. Akútnosť problémov by nám ale nemala zabrániť vidieť širšie súvislosti. Kríza a jej prejavy nie sú externou pohromou zoslanou bohmi, ale priamy dôsledok opatrení centrálnych bankárov z minulosti. Kto monetárnymi drogami stimuloval ekonomiku, nemôže byť neskôr prekvapený, keď tá potom porozbíja finančný bar a  prepadne do abstinenčnej depresie. Ako nestranný pozorovateľ nemám na túto opicu okrem času a odporúčania nechať pôsobiť vlastný imunitný systéme pacienta žiaden zázračný recept. Trh sa nakoniec vyčistí, čo tvorí hodnotu prežije. Čo hodnotu len vysáva, by malo čo najrýchlejšie zaniknúť. Čo ale viem určite je fakt, že podanie ďalšej dávky drogy je absurdné. Opäť zatemniť myseľ investorom, podnikateľom, štátom a spotrebiteľom dotovanými úrokmi je cestou k ďalším problémom.

Aby som to nenechal len pri abstraktnom teoretizovaní a metaforách, pár konkrétny rád predsa len ponúknem. Ak by som sa konečne stal prezidentom ECB, ohlásil by som dve zásadné zmeny. Prvou by bolo ukončenie podpory financovania vlád monetárnou politikou. Záväzne by som trhom prisľúbil, že dlhopisov členských štátov eurozóny sa ECB už nikdy nedotkne ani v hrubých gumených rukaviciach. Nech o udržateľnosti dlhov štátov presviedčajú trhy vlády svojou zodpovednou fiškálnou politikou a nie centrálne banky svojimi tlačiarňami. Druhým krokom by bol návrat k tradíciám. Centrálna banka by tu nemala byť na záchranu bánk a ich veriteľov ale na poskytovanie dočasnej likvidity výlučne solventným inštitúciám za penalizačný úrok. S dôrazom na slovo penalizačný. Tieto kroky by ale išli priamo proti dvom najdôležitejším funkciám centrálnych bánk dneška. 

.týždeň, 15.9.2014