Ako laissez-faire spravilo Švédsko bohatým

Na Švédsko sa často poukazuje ako na príklad toho, že socializmus môže fungovať lepšie ako trhy. Ale ako ukazuje Norberg, história Švédska ukazuje presne opačný záver. (pdf verzia tu)

Svojho času ma začali zaujímať teórie ekonomického rozvoja, k čomu ma priviedlo štúdium jednej nízkopríjmovej krajiny, ktorá bola chudobnejšia než Kongo, mala polovičnú strednú dĺžku života a dojčenskú úmrtnosť trojnásobne vyššiu ako priemerná rozvojová krajina.

Tá krajina je mojou krajinou - Švédsko pred necelými 150 rokmi.

Aj Vilhelm Moberg, náš najväčší spisovateľ, vo svojom diele História Švédov (A History of the Swedish People) píše: „Zo všetkých podivuhodných dobrodružstiev Švédov, nie je ani jedno také pozoruhodné, ako toto: všetky sme ich prežili.“ 

Avšak behom jedného storočia sa všetko zmenilo. Švédi mali rýchlejší ekonomický a sociálny rozvoj aký kedy zažili, a ktorý bol jedným z najrýchlejších, aký kedy svet videl. Medzi rokmi 1850 a 1950  priemerný príjem Švéda narástol osemnásobne, pričom populácia sa zdvojnásobila. Úmrtnosť dojčiat klesla z 15 % na 2 % a priemerný vek dožitia narástol o neuveriteľných 28 rokov. Z chudobného roľníckeho národa sa stala jedna z najbohatších krajín sveta. 

Veľa ľudí za hranicami si myslí, že ide o triumf švédskej Sociálnodemokratickej strany, ktorej sa nejako podarilo nájsť strednú cestu v oblasti daňovej, výdavkovej a regulačnej politiky, čo spôsobilo rovnomernejšiu distribúciu bohatstva, bez negatívneho dopadu na produkčné kapacity. A tak sa malé Švédsko s 9 miliónmi obyvateľov na severe Európy, stalo svetovým zdrojom inšpirácie pre tých, ktorí veria v štátne plánovanie rozvoja a štátom distribuované bohatstvo. 

Niečo však na tejto interpretácii nesedí. V roku 1950, keď bolo Švédsko známe po celom svete svojim úspešným príbehom, boli dane v tejto krajine nižšie a verejný sektor menší než inde v Európe alebo v Spojených štátoch. A to až do doby, kým švédski politici začali zvyšovať dane a rozdávať dotácie vo veľkom, čo bolo možné len vďaka bohatstvu, ktoré predtým vytvorili firmy so svojimi pracovníkmi. Najväčší sociálno-ekonomický úspech Švédska sa totiž odohral v dobe, keď malo Švédsko slobodnú „laissez-faire” ekonomiku, a nárast bohatstva predchádzal zrodu sociálneho štátu.

Toto je príbeh o tom, ako sa to stalo. Príbeh, ktorý by si mali naštudovať krajiny, ktoré sa chcú dostať tam, kde sa dnes nachádza Švédsko. Pretože ak chcú dosiahnuť tento cieľ, musia kopírovať činy starého Švédska, a nie nového – už bohatého Švédska.

Otec Švédskeho liberalizmu

V roku 1763 si mladý kňaz  z Österbottenu vo Fínsku (vtedajšia súčasť Švédska) menom Anders Chydenius, sadol za písací stôl, aby napísal jednu esej do súťaže. Otázka, na ktorú sa snažil odpovedať, bola toho času najdôležitejšia: „Prečo tak veľa ľudí opúšťa Švédsko?“ Emigrácia narastala a javila sa ako veľký problém. Všeobecne sa tvrdilo, že Švédi sú leniví a chamtiví, a namiesto toho, aby uchopili zodpovednosť do vlastných rúk a tvrdo pracovali, sa radšej nechali zlákať sľubmi ľahšieho života za hranicami.

Chydeniusova odpoveď bola však opačná. Napísal, že na emigrácii nie je nič zlé. Problémom je autoritársky a skorumpovaný systém, ktorý ľuďom neumožňuje zostať vo Švédsku a žiť dobrý život. Pri popisovaní úradníckej šikany, regulácií a daní, Chydenius kritizoval vládu z pohľadu dôkladného „laissez-faire“ prístupu. Poukazoval na privilégiá, licenčné požiadavky a podnikateľské obmedzenia, ktoré chránili malú skupinu lenivých aristokratov a tvrdo pracujúcich ľudí pripravovali o lepší život. Vysoké dane konfiškovali všetko, čo sa im podarilo vytvoriť, skorumpovaná justícia im neumožnila vyhrať na mocnými, a sťažovať si nemohli, lebo tlač bola silno regulovaná. „Domovina bez slobody a hodnôt je len slovom bez hlbšieho významu“ poznamenal.

Chydenius bol moderný kňaz, plný osvieteneckých ideí. Rozširoval povedomie o vede a lakárstve, a sedliakom pomáhal zvyšovať úrodu pomocou moderných metód. Tiež bol oboznámený s myšlienkami francúzskych fyziokratov. Ale najväčší vplyv na formovanie Chydeniusových politických a ekonomických názorov mala priama skúsenosť s ľudským utrpením. Ostatní simysleli, že chudobní ľudia sú leniví a beznádejní, prinajlepšom, že sú objektami vlastnej ľútosti. Chydenius obrátil túto perspektívu o 180 stupňov: Chudobní ľudia sú inteligentní a usilovní- vďaka čomu dokážu v takomto krutom geografickom a ekonomickom prostredí prežiť. Problém však bol, že museli väčšinu svojej energie a driny použiť na prekonanie regulácií, daní a korupcie. Chydenius preto vytrvalo kritizoval najmä legislatívu, ktorá chudobných nútila pracovať pre aristokratov a veľkých zemepánov, bez možnosti zmeny zamestnávateľa a vyjednávania o mzdách.

Chydenius skúmal konkrétne prípady útlaku, rozširoval vieru v slobodu jednotlivca do nových oblastí, a zovšeobecnil svoje myšlienky do konzistentného systému libertariánskych ideí. Požadoval minimálny štát, ktorý zabezpečí „bezpečnosť pre naše životy a majetky“, ktorého jedinou úlohou bude prevencia „agresie zo zahraničia a útlaku zvnútra“. Okrem týchto prípadov by sa štát nemal nijak angažovať. Veľkosť štátneho aparátu a daňového bremena mala byť výrazne zredukovaná. Trhy a obchodovanie by mali byť plne slobodné. Odmietal dotácie aj pre také sektory ekonomiky, ktoré sám favorizoval, ako poľnohospodárstvo a rybolov. Podľa  Chydeniusa sa mala aj samotná vláda riadiť siedmim prikázaním „nepokradneš!“. Farmári by mali nadobudnúť majetkové právo na využívanie ich vlastnej pôdy a aj najchudobnejší roľníci by mali získať kontrolu nad svojou prácou a jej plodmi. Krajina mala otvoriť svoje hranice a povoliť slobodný pohyb medzi Švédskom a Fínskom. Ľudia by mali mať možnosť slobodne diskutovať o rôznych problémoch a vytvárať si vlastné názory. Chydenius dokonca presadzoval liberálny prístup štátu v oblasti náboženstva – rovnaké práva všetkým vierovyznaniam. „Som exkluzívnym zástancom malého, ale požehnaného slova: sloboda,“ uzavrel

Dráma v parlamente 

Z Chydeniusa nespravili kľúčovú postavu švédskej politickej histórie len jeho téorie, ale aj aktivizmus.. Popularitu mu priniesla obrana práva na voľný obchod pre lokálnych farmárov a kňazi z jeho regiónu ho následne zvolili do parlamentu. V roku 1765-66 podnikol cestu do Štokholmu, kde vpísal trvácnu značku do dejín svojej krajiny. Stalo sa to behom krátkeho obdobia, v ktorom malo Švédsko slabéhu monarchu a silný parlament. V roku 1765 proti-ruská politická strana Httarna „(Klobúky“) prehrala súboj so stranou Mössorna („Čapice“), ktorá presadzovala mierové riešenia a redukciu vládnych výdavkov, no nemala jednotnú ideologickú základňu. Chydenius však priniesol zmenu. (Radikálny blok merkantilistov prezýval svojich parlamentných oponentov posmešne „Nočné čiapky“, a seba začali prezývať „Klobúky“. Tieto prezývky im aj prischli.)

Vďaka politickému talentu a zopár veľmi dobre formulovaným pamfletom, ktoré publikoval kým bol v parlamente, sa Chydenius stal lídrom nearistokratického krídla strany Čapíc. To viedlo k úspešným parlamentným hlasovaniam za liberalizáciu obchodu, obmedzenie dotácií a zníženie daní. Čo bolo však najdôležitejšie, Chydenius zabezpečil podporu pre hlasovanie za zákon o slobodnej tlači a o ukončení cenzúry vo Švédsku. V dôsledku týchto zmien sa začali zverejňovať vládne rozhodnutia a dokumenty. V roku 1766 sa jednalo o svetový unikát a Švédsko si získalo reputáciu krajiny, v ktorej je možná slobodná diskusia.

Jeden pamflet, ktorý Chydenius publikoval, bol dôležitejší než ostatné. „Národný úžitok“ (Den nationnale winsten) bol strohý, ale mocný argument za podporu slobodnej ekonomiky. Chydenius vysvetlil ako sa voľný trh vďaka motivácii ziskom dokáže samoregulovať a popísal cenový mechanizmus ako nástroj, ktorý všetko kontroluje a stimuluje ľudí k produkcii takých produktov, ktoré sami najviac potrebujú:

Každý jednotlivec sa spontánne snaží nájsť svoje miesto a remeslo, ktorým najviac navýši  „národný úžitok“, ak mu v tom nebráni legislatíva.

Každý človek hľadá svoj úžitok. Tento princíp je taký prirodzený a nevyhnutný, že všetky svetové komunity vznikli na tomto princípe. Ak by neplatil princíp trestov a odmien, ľudstvo by čoskoro zdegenerovalo. Práca, ktorá prináša najviac úžitku, je vždy najlepšie zaplatená, a to čo je najlepšie zaplatené, je aj najviac vyhľadávané.

Toto chápanie národného úžitku možno vyzerá komplikovane v aplikácii na naše nové podniky, ale vo svojej podstate je pozoruhodne jednoduché.

Poskytuje slobodu poctivému podnikaniu, avšak nie na úkor druhých. Ochraňuje najchudobnejšie podniky, podporuje pracovitosť a voľný obchod.

Meria každého rovnakým metrom, pričom úžitok je mierou, ktorá ukazuje, kto má dostať prednosť.

Odbremeňuje vládu od tisícok neľahkých starostí, od tvorby legislatívy a vykonávania dohľadu, pričom spája súkromný a národný záujem. Škodlivý druh sebectva, ktoré sa snaží obchádzať pravidlá, je kontrolované trhovou súťažou – vzájomnou konkurenciou.

Umožňuje Švédom využívať to najväčšie a najcennejšie právo, ktoré Všemohúci poskytol človeku - právo jednotlivca konať tak, ako sám uzná za vhodné.

Vytrháva vankúš pohodlia z područia tých, ktorí môžu vďaka svojim privilégiám bezpečne prespať dve tretiny svojho života. Chytráci bez poctivej práce vymiznú a prosperovať budú usilovní ľudia.

Redukuje prehnané množstvo súdnych sporov. Množstvo naria, ich výkladov, výnimiek a aplikácií, ktoré obmedzujú obchod tým, či oným spôsobom, budú zrazu nepotrebné a zrušenie týchto nariadení nikomu neuškodí.

Chydenius na týchto jednoduchých pozorovaniach účinkov cenového mechanizmu a samoregulácie voľného trhu vybudoval svoj svetonázor ekonomického liberalizmu. Popísal neviditeľnú ruku trhu ešte 11 rokov pred publikovaním „Bohatstva národov“ a bol právom nazývaný „Nordickým Adamom Smithom“. Eli Heckscher, jeden z najslávnejších švédskych ekonómov 20. storočia tvrdil, že ak by bolo dielo vtedy preložené do rozšírenejšieho jazyka, dokázalo by získať značnú medzinárodnú pozornosť.

Chydeniusova zásadovosť sa nepáčila aristokratom v jeho vlastnej strane a strana ho dokonca vylúčila z parlamentu za jeho otvorenú kritiku ich monetárnej politiky. Ale Chydeniusov vplyv stále rástol, čiastočne aj preto, lebo monetárna politika viedla ku krízam, presne ako varoval. Niekoľko veľmi významných osobností z oblasti kultúry blízkych kráľovi Gustafovi III. bolo značne ovplyvnených Chydeniusovimi myšlienkami. Spomenúť sa oplatí mená ako Nils von Rosenstein – zástanca osvietenstva, ktorý viedol Švédsku akadémiu; Johan Henrik Kellgren, ktorý svojimi hrami a básňami atakoval náboženský mysticizmus a konzervativizmus a vo svojich ekonomických esejach vysvetľoval, prečo by mal byť trh liberalizovaný. Von Rosenstein a Kellgren dokonca založili spolok, ktorého boli jedinými členmi, pričom jeho úlohou bolo zosmiešňovať okultné a poverčivé organizácie Švédska koncom 18. storočia. Spolok mal názov “Pro sensu communi” (Za zdravý rozum) a 29. august slávil ako sviatok – výročie narodenia Johna Locka. Z ich pohľadu boli ľudia racionálne bytosti, ktoré potrebujú sami rozmýšľať, aby pochopili svet a vedeli sa rozhodnúť ako žiť. Preto chceli zrušiť mechanizmy donucovania, ktoré ľudí nútia konať proti vlastným preferenciám.

Samotný kráľ podpísal zákon o slobode náboženstiev, navrhnutý Chydeniusom, čo dalo židom právo usadiť sa vo Švédsku. Farmárom tiež poskytol viac kontroly nad ich pôdou a liberalizoval obchod v poľnohospodárstve. Kráľ ale tiež ukončil éru silného parlamentu a scentralizoval moc v svojich rukách. Keď bol v roku 1792 zavraždený podivnou aristokratickou konšpiráciou, ktorá bojovala za svoje privilégiá a bola inšpirovaná aj Francúzskou revolúciou, jeho syn,  Gustaf IV Adolf, využil svoju moc na cenzúru politickej diskusie a pozastavil fungovanie parlamentu. Avšak liberálne myšlienky prežili. Georg Adlersparre, dôstojník, ktorý nazval svoju vieru v slobodu jednotlivca a v majetkové práva „liberálnou“ ešte začiatkom roka 1804, začal publikovať kontroverzný osvietenecký časopis zvaný „Čítanie na rôzne témy“. A o rôzne témy rozhodne išlo. Básne a filozofické štúdie boli publikované hneď vedľa článkov o potrebe liberalizácie liehovarníckeho priemyslu a prvého švédskeho prekladu Bohatstva národov od Adama Smitha. Adlersparre vkladal pod preklad poznámky o tom, ako sa môžu Smithove myšlienky implementovať vo Švédsku.

Nová opozícia

Politika kráľa, ktorá krajinu doviedla k stagnácii a ku konfliktom s Ruskom, Dánskom a Francúzskom, sa Švédom páčila čoraz menej. Daňové a inflačné bremeno dopadlo na ľudí ešte tvrdšie. Koncom roka 1808 museli švédske vojská opustiť východnú polovicu krajiny – Fínsko – a ponechať toto územie útočiacim ruským jednotkám. Odpor voči kráľovi, ktorý nedokázal vyhrať vojnu, ale zároveň odmietal mier, rástol dokonca aj v armáde. Adlersparre, ktorý viedol armádu na západe, publikoval vyhlásenie o tom, ako môže vojenský konflikt a politický útlak Švédsko zničiť. Išlo o revolučný manifest: aby sme Švédsko zachránili, armáda musí zosadiť kráľa. Adlersparre a jeho jednotky začali národný pochod na Štokholm. Kráľ utiekol smerom na juh, ale ľudia ho stihli zatknúť ešte v štokholmskej samospráve. Aby boli zaistené aj ozajstné politické zmeny, Adlersparre pokračoval v pochode a okupoval Štokholm až do zostavenia nového parlamentu a uskutočnenia reforiem.

To bola revolúcia z roku 1809 – jediná násilná revolúcia vo švédskej modernej histórii a bola inicializovaná liberálnym dôstojníkom a vydavateľom, ktorého inšpiroval Adam Smith.

Cesta k slobode však nebola taká jednoduchá, ako vtedy liberáli dúfali. Parlament obnovil slobodu tlače, vykonal ekonomické reformy a zredukoval privilégiá aristokratov. Avšak liberáli, už zjednotení v Liberálnej strane, boli nespokojní, a to obzvlášť, keď si Švédsko zvolilo nového kráľa. Poslanci sa dychtivo snažili získať mocných kamarátov na svoju stranu, a preto si Švédsky parlament vybral za nového kráľa jedného z napoleonských generálov: Jean-Baptiste Bernadotte (po vymenovaní Karol XIV. Ján) Všetkých prekvapil, keď uzatvoril mier s Ruskom (opustil Fínsko, ale zobral Dánom Nórsko), a keď sa postavil proti osvieteneckým ideám a ďalším reformám. Liberáli boli zrazu znova v opozícii. Avšak skutočnosť, že revolúcia obnovila Chydeniusovu slobodu slova, umožnila pokračovanie slobodnej diskusie a umožnila sformovať silné liberálne hnutie.

Pokračujúci vplyv Francúzska a Anglicka zo začiatku 19. storočia podporil rozmach libertariánskych myšlienok. Pozemková reforma vrátila farmárom majetkové práva k ich pôde. Poľnohospodárska produkcia sa zefektívňovala, no mnoho ľudí muselo obrábanie pôdy zanechať. Nezamestnaní a chudobní sa presťahovali do miest, potenciálnym rozvíjajúcim sa priemyselným odvetviam hľadajúcim pracovnú silu sa však nedarilo kvôli zastaraným pravidlám a reguláciám. Lokálne cechy kontrolujúce miestne pracovné stavy samé rozhodovali, kto má právo na pracovné miesto, čo má vyrábať, v akej kvalite, a za akú cenu. Pravidlá a regulácie zabránili oceliarskemu a lesníckemu odvetviu v expanzii a mnoho importov i niektoré exporty boli jednoducho zakázané. Odpor voči ekonomickým reguláciám rástol zo dňa na deň.

Čoraz väčšia časť šľachty si tiež začala uvedomovať problém spoločnosti postavenej na privilégiách a hierarchii. V rovnakom čase sa začala tvoriť stredná vrstva: Farmári, ktorým pomáhala rastúca produktivita, mestskí obchodníci či služobníci, ktorí neboli aristokratmi, sa čoraz menej stotožňovali so starými štruktúrami, v ktorých bol korporativistický parlament kontrolovaný štyrmi stavmi: aristokraciou, kňažstvom, obchodníkmi a farmármi. Ľudia z týchto vrstiev mali kapitál, ale nemohli ho slobodne investovať. Mali nápady, ale nie slobodu ich uskutočňovať.

Architekt zmeny 

Tieto vrstvy sa začiatkom 19. storočia začali zbližovať. A človek, ktorý sa o to zaslúžil, bol vysoký, mladý, červenovlasý radikálny novinár, Lars Johan Hierta. Hierta bol úspešný podnikateľ, fascinovaný najnovšími technológiami a vďaka podnikateľským aktivitám sa neskôr stal jedným z najbohatších Švédov. Bol tiež politikom, ktorý sa v parlamente snažil vybudovať jednotnú opozíciu. Najdôležitejšie však je, že Hierta v roku 1830 založil  Aftonbladet (Večerné noviny), prvé moderné švédske noviny, ktoré boli baštou švédskeho  laissez-faire liberalizmu, a ako prvé útočili nielen na prípady zneužívania politickej moci, ale na politickú moc ako takú.

Hierta založil Aftonbladet z posledných peňazí, ktoré mal, a ak by neuspel, čakal ho bankrot. Noviny však zožali nečakaný úspech. Revolucionár Adlersparre sa stal ich prvým podporovateľom a sponzorom. Išlo o prvé švédske noviny, ktoré kombinovali spravodajstvo s reklamnou inzerciou, a keďže išlo o večerné periodikum, mohli informovať o správach, ktoré sa stali v ten istý deň. Keďže mal Hierta zmysel pre humor, noviny boli satirické a vtipné, aj napriek vážnej kritike, ktorej sa venovali. Silnejúca stredná vrstva sa mohla v Aftonbladet prvýkrát dočítať o spoločenskom dianí v krajine, o chudobe na vidieku, aj o drsných podmienkach v preľudnených mestských centrách. Mohla sa však dočítať aj o riešeniach: liberalizácii a industrializácii. Aftonbladet poukazoval na liberálnejšie krajiny ako pozitívny príklad vhodný nasledovania: Nórsko, Anglicko, Francúzsko a Spojené štáty. Hierta mal na svojej stene zavesenú kópiu Trumbullovej maľby z podpisovania Americkej deklarácie nezávislosti – ktorú Hierta popísal ako „najkrajšou pravdou a základom spoločnosti“.

Hierta sa svojim mestským osvieteneckým liberalizmom stal hlasom vznikajúcej strednej vrstvy. Jeho prvý parlamentný návrh – o pití alkoholu na verejnosti – prezrádza veľa o jeho názoroch. V tom čase bola totiž opitosť na verejnosti nelegálna. Hierta mal za to, že táto legislatíva podnecovala triedny boj, lebo policajti vždy chytili len chudobných opilcov. Hierta argumentoval, že opilstvo by malo byť legálne, ak konzument neohrozuje niekoho život alebo majetok. Hiertova politická kariéra mala za cieľ vštiepiť tento libertariánsky princíp do nových sfér. Veril v úplnú slobodu slova, všeobecné volebné právo a v rovnaké práva pre ženy. Jeho základná myšlienka bola, že žiadna skupina by nemala mať právo „brať peniaze z vrecák ostatných ľudí“, a vždy sa pokúšal krotiť vládne výdavky. Podľa neho by mal mať každý jednotlivec slobodu podnikať a obchodovať bez zbytočných bariér.

Citát o neťahaní peňazí z vrecák ľudí sa často spomínal v liberálnych kruhoch. Chydenius mal podobné vyjadrenie: nikto by nemal mať právo stáť na pleciach iných. Išlo o sumarizáciu základnej liberálnej myšlienky: rovnosť pred zákonom – vláda nemôže určovať víťazov a porazených. Všetky výsady, ktoré niektorým garantovali alebo zakazovali postavenie, či obchodovanie, by mali byť zrušené. Každý by mal mať rovnaké práva a s každým by malo byť zaobchádzané rovnako. Tieto myšlienky zároveň stanovujú prirodzený limit vládnym zásahom. Čokoľvek, čo je v prospech skupiny na úkor ostatných, musí byť odmietnuté. Vláda by mala naopak poskytovať verejné statky, ktoré sú v prospech celej spoločnosti. Napr. právo a poriadok – s tým každý súhlasil. Väčšina liberálov takisto podporovala vládou poskytované základné vzdelávanie, s argumentom, že ide o niečo, čo je v prospech celej spoločnosti. Čiastočné rozvíjanie infraštruktúry bolo zahrnuté tiež. Niektorí liberáli (nie však Hiertovi radikálni liberáli) podporovali vládou financovaný železničný systém. Ale aj tí, ktorí štátne železnice podporovali s argumentom, že ide o služby na prospech celej krajine, zastávali názor súkromných investícií do lokálnych tratí, z ktorých mali profitovať konkrétne mestá či regióny.

Hiertov liberalizmus bol založený na prirodzených zákonoch, ktoré presadzoval aj John Locke, ako aj na myšlienkach Francúzskej a Americkej revolúcie, ale Hierta svoj prístup často kombinoval s argumentmi utilitaristov od  Jeremyho Benthama a klasických ekonómov. Autori, ktorí kombinovali tieto dve tradície, ako Frédéric Bastiat, Richard Cobden a John Bright z Manchester School, boli spolu s Hiertom obzvlášť populárni, a Hierta zahrnul ich myšlienky aj do svojich novín Aftonbladet. Švédsky liberalizmus je charakteristický v tom, že v sebe mieša rôzne tradície a idey, namiesto toho, aby sledoval len jeden názorový smer. (Niektorí tvrdia, že ide vlastne o charakteristiku švédskej mentality.)

Švédska rôznorodosť bola svojim spôsobom „harmonickým liberalizmom“ pre ktorý bol konflikt medzi jednotlivými skupinami ilúziou. Všetky skupiny a triedy spoločnosti mohli spoločne napredovať, privilégiá však musia byť odstránené, aby bolo ľuďom umožnené živiť sa a zarábať vzájomným súžitím na voľnom trhu. Toto bola politická verzia osvieteneckej idey progresu za pomoci klasickej ekonómie. Keď Adam Smith vysvetlil, že cena mäsa nezávisí od láskavosti mäsiara, ale od jeho vlastného záujmu, nejednalo sa len o ekonomické stanovisko; bol to svetonázor, odkaz, že mäsiar nie je môj nepriateľ. Pri dobrovoľnom obchode by nikto neobchodoval, ak by obe strany obchodu neočakávali profit. Spoločne môžeme napredovať a zlepšiť svet.

Švédski liberáli videli v týchto ideách návod na riešenie sociálnych problémov. Zastaralé záchranné siete cechov poskytovali pomoc len malej skupine ľudí. Po ich zrušení chceli liberáli vidieť svojpomocné spoločenstvá, v ktorých si robotníci a rodiny dobrovoľne organizujú vzdelávanie, sporenie prostriedkov pre chorých, nezamestnaných, a penzijné fondy. Nejednalo by sa len o materiálnu pomoc ľuďom, ale zároveň by sa posilnila uvedomelosť a zmysel pre zodpovednosť za svoje vlastné záležitosti.

Iným opozičným novinám sa mohli vyhrážať alebo ich odkúpiť za účelom umlčania, avšak vláda chápala, že  Aftonbladet je niečo iné – potenciálny líder opozície, ktorá bola ešte nedávno rozdrobená. Farmári a obchodníci v parlamente medzitým používali argumenty z novín Aftonbladet na podporu reformy. Napokon, v roku 1835, vláda použila staré zákony ešte z poslednej vojny a noviny zrušila. Avšak vďaka niektorým jednotlivcom sa Hiertovi podarilo vybaviť povolenie na založenie nových novín, a keď Aftonbladet skončil, Hierta jednoducho založil “Nový Aftonbladet”. Keď aj ten zakázali, Hierta založil „Novší Aftonbladet“. A potom nasledovali „Štvrtý Aftonbladet“, piaty, šiesty a tak ďalej.

Toto divadlo bolo pre Aftonbladet obrovskou reklamou a Hierta sa pre mnohých stal celebritou a hrdinom. Zarytí konzervatívci vraveli, že jediný spôsob ako poraziť Hiertu, je tvrdo zasiahnuť, zakázať všetky jeho noviny, ale vláda sa to vo svetle Hiertovej popularity neodvážila urobiť. Po viac než troch rokoch hrania sa na mačky a myš Hierta pohrozil, že vydá ďalšie noviny, ak tie súčasné opäť zakážu. Vláda pre obavy z násilných reakcií verejnosti, v tichosti a bez rozhodnutia parlamentu,  starý zákon zrušila. Sloboda tlače bola obnovená a každý videl, že vláda sa dá poraziť.

Hnutie

Sila opozície rástla postupne čoraz viac. Mala podporu známych básnikov a autorov ako C. J. L. Almqvist, ktorý do  Aftonbladetu prispieval ostrými liberálnymi článkami; Fredrika Bremerová, ktorá Ježiša popísala ako prvého liberála, lebo bol za práva jednotlivca; a  E. G. Geijer, najslávnejší konzervatívec, ktorý v roku 1838 opustil svojich kamarátov, a hľadel na moderný svet plný obchodu, industrializácie a otvorenej diskusie ako na zázrak, ktorý sa pomocou demokracie a slobodného trhu dá priniesť všetkým. Autori ako Bremerová a Geijer vpísali švédskemu liberalizmu náboženské hodnoty. Naproti tomu, ľudia ako Hierta boli ateisti, ktorí sa až tak nezastávali náboženskej slobody, keďže náboženstvo pokladali najmä za poveru. Ďalšia generácia liberálov videla slobodu náboženstva ako súčasť najdôležitejších reforiem. 

Libertariánske názory mali medzi farmármi v parlamente silné zastúpenie. V zápase za viac demokracie, majetkovo-pozemkových práv a voľného obchodu, sa prirodzene stavali na stranu liberálov. Väčšina farmárskeho stavu bola oponentmi obviňovaná, že sa viac venuje ekonómii teoretického liberalizmu, než praktickej politike. 

V obchodníckom stave to bolo rôzne. Na jednej strane bola nová generácia obchodníkov, ktorí chceli viac ekonomickej slobody a konfrontovali starú gardu, ktorá sa zasadzovala za ochranu obchodných záujmov pred konkurenciou. Postupom času nová skupina rástla, kým neovládla celý stav. 

Aristokrati a duchovní pravidelne odmietali návrhy za liberalizáciu a hlasovania medzi stavmi často končievali v pomere dva ku dvom – blokujúc reformy. Avšak medzi aristokratmi sa schyľovalo k zmene pomerov. Skupina „umiernených liberálov“ získala viac vplyvu, keď sa mienka v krajine posunula po tom, čo Švédi videli pozitívne výsledky industrializácie v iných krajinách. Až napokon, pomaly, ale isto, prišlo k sformovaniu liberálnej väčšiny za účelom eliminácie obchodných prekážok, ktoré by umožnili vznik nových odvetví.

Umiernení liberáli - tzv. „šedí“ - sa stali ešte vplyvnejšími po roku 1848. Francúzska revolúcia vystrašila kráľa Oskara I. aj aristokraciu. Pomohla im pochopiť, že problém s rozvojom krajiny je naliehavý, a je treba niečo urobiť, aby sa predišlo revolúcii aj vo Švédsku. Za každú cenu sa však snažili vyhnúť poctivým laissez-faire riešeniam a tiež novo vznikajúcemu socializmu. Vládnuca trieda našla svoje riešenie v umiernených liberáloch, ktorí neodmietali kráľa a podporovali liberalizáciu a modernizáciu krajiny za pomoci reforiem, nie revolúcie. V roku 1848 bol ich najsľubnejší poslanec parlamentu, mladý  Johan August Gripenstedt, menovaný tzv. ministrom bez kresla ("Ministre sans portefeuille").

Tento aristokratický poručík si stále obliekal čierny kabát a bielu šatku. Gripenstedt bol principiálny, keď išlo o ciele, ale oportunistický, keď išlo o prostriedky. Bol vo Francúzsku, kde objavil Bastiatove myšlienky, ktoré ovplyvnili jeho boj za slobodný obchod a trh. Bol hlboko ponorený do tradícií harmonického liberalizmu a veril v široké liberálne agendy, ako emancipácia žien, náboženská sloboda, demokratickejší parlament. Bol však aj taktik. Keď sa klíma posunula viac na konzervatívnu stranu, netlačil svoje idey proti múru a verejne neprotestoval, keď boli jeho liberálni kamaráti nútení opustiť vládu.

Gripenstedt čakal na svoju príležitosť. Bol to skúsený politik, ktorý vedel budovať spojenectvá a vysporiadať sa s ťažkými situáciami. Stal sa  nenahraditeľným pre vládu aj kráľa, a ako postupne sila liberálov rástla, pre establišment bolo stále viac dôležitejšie mať vo vláde silného liberálneho politika. Navyše, kráľ obľuboval Gripenstedtov návrh za vládou kontrolovaný železničný systém, s čím mnoho liberálov nesúhlasilo. V roku 1856 nový kráľ Karol XV. menoval Gripenstedta ministrom financií.

Liberáli pracovali na dvoch frontoch. Vo vláde sa Gripenstedt snažil pretlačiť reformy, akonáhle vycítil šancu. Taktiež oponoval kráľovi, presadzoval svoje názory a maril kráľove plány na zahraničné vojenské dobrodružstvá v zahraničí. Čím silnejší bol Gripenstedtov vplyv, tým viac si mohol dovoliť riskovať. Mal silnú podporu obľúbených novín Handelstidningen z Göteborgu, pod vedením S. A. Hedlunda. Zároveň rástli mimovládne tlaky Hiertu a radikálnejších liberálov na Gripenstedta a vládu, aby presadili širšie reformy a kritizovali ich za to, že liberalizáciu nedoťahujú do konca. To dodalo Gripenstedtovi viac priestoru na manévrovanie, lebo mohol použiť hrozbu z vonka ako argument proti kráľovi a konzervatívnejším silám vo vláde. Mierne reformy viedli k zlepšeniu ekonomickej situácie a nárastu pracovných miest, čo viedlo k ich všeobecnej akceptácii. Čoskoro sa vo vláde objavil umiernený liberál Louise de Geer ako premiér. Louise de Geer a Gripenstedt spolu presadili viacero dramatických zmien vo švédskej politike, vďaka ich skúsenostiam a vonkajším tlakom.

Vôbec nebudeme preháňať, ak povieme, že Švédsko zažilo medzi rokmi 1840 a 1865 nenásilnú liberálnu revolúciu. Systém cechov bol zrušený, každý mohol začať podnikať a slobodne sa účastniť trhovej súťaže. Regulácie, ktoré dusili rozvoj drevárskeho a oceliarskeho odvetvia boli odstránené. Švédsko malo od roku 1848 zákon o akciových spoločnostiach. Bankovníctvo bolo povolené a úrokové sadzby deregulované. Povolila sa aj imigrácia a emigrácia (a vyše milión Švédov čoskoro emigrovalo do USA). Zastaralé školstvo, ktoré malo za úlohu produkovať kňazov alebo služobníkov pre elitu, bolo nahradené praktickým vzdelávaním pre každého. Sloboda tlače a náboženstva bola dramaticky rozšírená. Ženy získali právo vlastniť a dediť majetky, získať vzdelanie, a robiť kariéru.

Predtým, ako musel Gripenstedt zo zdravotných dôvodov opustiť parlament (pravdepodobne pre maláriu), všetkých uisťoval, že jeho reformy budú trvácne. Potom, čo zástancovia voľného trhu zrušili obchodné prekážky a výrazne znížili clá, Gripenstedt v roku 1865 Švédsku zariadil dohodu o voľnom obchode medzi Francúzskom a Veľkou Britániou, dohodu, ktorá garantovala každému aktérovi voľný prístup na trh zúčastnených krajín. Obchodné bariéry padali po celej Európe. Gripenstedt bol tiež spoluzodpovedný za zrušenie parlamentarizmu postaveného na štyroch stavoch, a za vytvorenie nového, demokratického parlamentu.

 Pokračovanie tu.

Originál zverejnený na libertarianism.org 25.10.2013.

Pre INESS preložil Ondrej Turis.