Ako laissez-faire spravilo Švédsko bohatým (pokračovanie)

Pokračovanie 1.časti.

Výsledok 

Keď Gripenstedt opustil vládu, jeho kritici ho označili za zbabelca, ktorý opúšťa bojisko práve v čase, keď ľudia začnú pociťovať deštrukčné následky jeho liberálnej politiky. Títo kritici predpovedali, že zahraničná konkurencia zdevastuje švédsky priemysel a bez vládnej regulácie biznisu nastanú obrovské problémy s kvalitou a koordináciou. Keď bolo vidiečanom umožnené otvoriť si vlastné obchody, kritici liberalizmu tvrdili, že sa tým mestá odsudzujú na krach, lebo farmári stratia dôvod chodiť do miest kupovať si veci.

Tieto predpovede sa však ukázali ako chybné a trápne ako snáď ešte nikdy pred tým. Dvesto rokov po tom, čo sa na scéne objavil Chydenius, si Švédsko užívalo status jednej z najbohatších krajín sveta, a moment, keď Gripenstedt odstúpil, bol vlastne presný začiatok tejto ekonomickej transformácie. Reálne príjmy mužských robotníkov narastali zhruba o 25% počas každej dekády medzi rokmi 1860 a 1910, a priemerná dĺžka života vzrástla o 12 rokov. Celkovo sa reálne príjmy počas týchto 50 rokov zvýšili o 170%, čo bol rýchlejší rast, než 110% počas ďalších 50 rokov. Ku koncu 19. storočia tvorili výdavky centrálnej vlády len 6% národného dôchodku.

Liberalizmus Švédsko kompletne zmenil. V spoločnosti, ktorá bola pod prísnou kontrolou, v ktorej boli jednotlivé profesie prísne regulované, kde obchodovanie s inými krajinami bolo v podstate zakázané, sa náhle otvorili priehrada kreativity, ktorá bola po stáročia zadržiavaná. Odteraz bola kreativita odmeňovaná, a nie trestaná. Otvorené trhy s minimom regulácií znamenali, že kapitál mohol voľne prúdiť do najlepších nápadov a firmy mohli pracovníkov slobodne prijímať aj prepúšťať. Staré obchody boli mechanizované a Švédsko mohlo odteraz exportovať do Veľkej Británie a iných krajín to, čo vedelo robiť najlepšie, výmenou za import tovarov, ktoré nedokázalo vyrábať až tak dobre. 

Farmári, ktorí znova nadobudli svoju pôdu, začali investovať do lepšieho a efektívnejšieho poľnohospodárstva. Drevársky priemysel, ktorý už mohol exportovať vlastnú produkciu, sa preorientoval z exportu „zeleného zlata“ na export už spracovaných fošní a guľatín. Deregulované zlievarne vyrábali železo a oceľ z rudy, po ktorej doteraz kráčali celé generácie ľudí. Remeselníci, oslobodení od starého systému cechov, začali súťažiť novými riešeniami, výrobkami, dizajnmi, a nižšími cenami. Produkcia v továrňach bola elektrifikovaná, čo spôsobilo záplavu masovej produkcie výrobkov, ktoré si teraz mohli dovoliť aj chudobní. S povolením bánk a korporácií začal kapitál smerovať k najefektívnejším výrobcom, a Švédi začali investovať do strojov a metód schopných produkovať lepšie výrobky vo väčších množstvách. 

Táto éra laissez-faire bola skvelým podhubím pre kreatívcov a podnikateľov. V tomto prostredí zároveň vzniklo jedno z najkrajších švédskych slov: snilleindustrierna – „dômyselný priemysel“, čo bolo označenie pre podniky založené na šikovných inováciách, alebo podniky schopné masovej produkcie pre export. Akonáhle sa povolilo úverovanie, uzatváranie pracovných kontraktov, prepúšťanie a obchodovanie, bola už cesta od nápadu k nápaditému podnikaniu, a od talentu k dômyselnému priemyslu, veľmi rýchla.

Priemyselné prevádzky v mnohých prípadoch zakladali polyhistori, ktorí boli vynálezcami a priemyselníkmi zároveň. Boli úspešní ako vo vymýšľaní nových vecí, tak v ich výrobe a poskytovaní spotrebiteľom. Lars Magnus Ericsson vynašiel automatickú telefónnu ústredňu a založil firmu  L. M. Ericsson. Sven Wingquist vynašiel samoregulačné guľôčkové ložisko a vytvoril firmu SKF. Alfred Nobel vynašiel dynamit a vyrobil Nitroglycerin AB (neskôr Dyno Nobel), Gustaf Dalén vynašiel blikací mechanizmus pre navigačné majáky a založil firmu AGA. Niektorí podnikatelia speňažili nápady iných ľudí: Axel Wenner-Gren napríklad vybudoval Electrolux tým, že predstavil vysávače a chladničky švédskym domácnostiam.

V tomto období sa Švédsko začalo posúvať do budúcnosti. Prichádzal jeden úspech za druhým. Krajina rástla a stále sa objavovali nové možnosti. Domácnosti sa dočkali tečúcej vody a kanalizácie, a ulice a domy boli vybavené elektrickým osvetlením.

Gripenstedt v roku 1857 vo svojich dvoch dramatických prejavoch vysvetľoval, že vďaka slobodnému trhu, prístupu na zahraničné trhy, a modernej infraštruktúre, sa Švédsko - jedna z najchudobnejších krajín Európy – môže premeniť na jednu z najbohatších krajín. Gripenstedt bol za to vysmievaný svojimi oponentmi, ktorí nazvali jeho prejavy naivnými fantáziami. Ale Gripenstedt sa smial posledný. Ako bolo spomenuté, medzi rokmi 1850 a 1950 sa švédsky národný príjem na hlavu zvýšil osemnásobne, pričom počet obyvateľov sa zdvojnásobil. Dojčenská úmrtnosť klesla z 15% na 2% a priemerná dĺžka života vzrástla o ohromujúcich 28 rokov.

„Každý je dnes liberál“

Liberálne hnutie síce zvíťazilo, ale čoskoro sa stalo obeťou svojho vlastného úspechu. V januári roku 1867, s demokratickým, nestavovským parlamentom, liberalizmus triumfoval.. Lars Johan Hierta, najstarší poslanec parlamentu, predniesol uvítaciu reč, v ktorej oslavoval reformy a varoval poslancov, aby neprichádzali s novými nápadmi ako obrať ľudí o peniaze. Jeden komentátor poznamenal: „Teraz nemáme žiadne strany. Každý je dnes liberál.“

Svojim spôsobom to však pre klasických liberálov predstavovalo problém. Vyzeralo to, akoby dokončili svoju robotu. Koalícia, ktorá reformy presadila, mala zrazu iné záujmy. Dalo sa to pozorovať na nových stranách, ktoré v parlamente vznikli. Ľudia z prostredia starej liberálnej vlády založili Ministerskú stranu za účelom brániť reformy, bez hlbšieho programu. Menšia skupina založila Neoliberálnu stranu, ktorá bola ekonomicky liberálna a chcela rozšíriť svoje princípy do kultúrnej a politickej oblasti, vrátane širších práv žien, dôraznejšiu vládu zákona, a viac demokracie. Dominovala však nová Vidiecka strana zameraná na farmárov, ktorá mala liberálne prvky, presadzovala zníženie daní a viac moci pre ľudí mimo Štokholmského establišmentu.

Liberáli sa  rozdelili medzi všetky tieto strany. Gripenstedt a umiernení liberáli sa pričlenili do Ministerskej strany. Hierta a radikálni liberáli sa na určitý čas pripojili k Neoliberálnej strane a Hedlund s mnohými liberálmi mimo Štokholmu sa pridal k Vidieckej strane. To znamenalo, že všetky strany boli ovplyvnené liberalizmom a stále úradovala liberálna vláda – liberalizmus však už netvoril jeden koherentný celok usilujúci sa o spoločný cieľ.

Keď liberáli a zástancovia trhu na konci 80. rokov 19. storočia prehrali svoju dlhotrvajúcu a dôraznú kampaň proti clám na obilniny, vznikla nová konzervatívna vláda a nové politické alternatívy. Z ekonomického hľadiska, clá až tak veľa neznamenali. Clá neboli upravované o infláciu, takže v reálnych cenách sa rok čo rok zmenšovali,  a klesajúce ceny dopravy tiež viac než vyvážili straty spôsobené clami. Švédske exporty a importy pokračovali v raste každým rokom. Avšak clá mali oveľa vážnejšie politické následky.

Harmonický liberalizmus sa rozpadol, keď jedna skupina ľudí začala brať peniaze z vreciek iných ľudí. Každý mal potom záujem vyskúšať si presadiť vlastné výsady a privilégiá. Ak niekto zastával klasickú pozíciu neutrálneho štátu, začali mu šmátrať v peňaženke ostatní. Jeden komentátor poznamenal: „Po víťazstve protekcionizmu sa parlament začal topiť v návrhoch požadujúcich vládne zásahy tu a tam.“

Liberálne hnutie sa následne začalo meniť. Prirodzená empatia ľudí smerovala k chudobným a k pracujúcim. Keď ich však vláda zradila tým, že im predražila živobytie, museli sa ozvať späť. Zdalo sa, že najlepším riešením bude rozšíriť všeobecné volebné právo, keďže ľudia si želali slobodnú ekonomiku, no návrh v parlamente zvolenom bez všeobecného volebného práva neprešiel. Niektorí liberáli však rozmýšľali inak: keďže vláda podporovala producentov clami, nastal čas protiútoku zo strany spotrebiteľov. Preto niektorí začali uvažovať o importe Bismarkovho štátu sociálneho zabezpečenia – tak vznikli „sociálni liberáli“.

V tom istom období sa po 20 rokoch kómy zrodila konzervatívna alternatíva v modernejšej verzii, podporujúca biznis a ochranu vo forme ciel. Kým kedysi sa hovorilo, že rozvoj dokáže zastaviť len silná a aktívna vláda, teraz sa začalo hovoriť, že práve taká vláda dokáže rozvoj zabezpečiť.

Čo urobili sociálni demokrati

Najsilnejším novým zoskupením sa však stali socialisti, no je zaujímavé, že toto zoskupenie bolo postavené na platforme voľného trhu. Sociálno-demokratická strana bola založená v roku 1889 a jedno z jej hesiel bolo „Stop nenásytným clám!“. Strana vytýkala, že elita prostredníctvom vlády ničí sociálnu rovnosť tým, že pomáha firmám a farmárom a robotnícka vrstva by sa nemala uspokojiť len s čakaním na plody ekonomického rastu. Robotníci by tiež mali od vlády požadovať výhody.

Rôzne záujmy rôznych skupín v konečnom dôsledku udržali liberálny systém pri živote. Konzervatívci a sociálni liberáli bojovali za súkromné vlastníctvo a fiškálnu disciplínu, a spolupodieľali sa na záchrane Švédska pred socializmom. Keď sociálni demokrati v roku 1932 získali moc, veľmi rýchlo sa vzdali svojich plánov na zoštátnenie súkromných podnikov. Ich vedenie sa domnievalo, že rast produktivity bol kľúčový pre financovanie reformných programov a sami boli udivení schopnosťami liberálnej ekonomiky. Boli tiež silno ovplyvnení generáciou nezávislých liberálnych ekonómov ako Gustaf Cassel a Eli Heckscher, ktorí uznávali Andersa Chydeniusa. Je celkom zaujímavé, že niekoľko prominentných sociálnych demokratov, sa radilo medzi najkonzistentnejších ekonomických liberálov a zástancov voľného trhu v celom Švédsku.

Švédsko sa na rozdiel od iných krajín stále nechcelo vzdať voľného obchodu, ktorý bol dôležitý pre malú ekonomiku závislú od importu a exportu zároveň. Sociálni demokrati ani odbory sa nesnažili zabrániť prirodzenému odchodu starých odvetví ako poľnohospodárstvo, preprava a odevníctvo, ak to malo znamenať vytvorenie nových pracovných miest inde. Uspokojili sa s presadzovaním opatrnejšej politiky, zachovali voľný trh, ktorý tvoril bohatstvo, nechali voľný priebeh procesu kreatívnej deštrukcie, a až následne distribuovali (rastúce) bohatstvo. Vedeli, že ak sa z nich stane strana triedneho boja, moc vo Švédsku stratia. Namiesto toho vytvorili systém sociálneho zabezpečenia s dôchodkami, nemocenskými dávkami, materskou dovolenkou, a nezamestnaneckými dávkami, ktorého najväčšími príjemcami boli ľudia s vyššími príjmami. Výška väčšiny dávok totiž závisela od výšky príspevkov platených do systému, takže bohatá stredná vrstva mala záujem tento systém zachovať.

Prijali sa regulácie, ktoré nahrávali veľkým firmám – napríklad sa zaviedli pravidlá pre pracovný trh a výnimky z týchto pravidiel si mohli firmy uplatniť len vtedy, ak s nimi súhlasili aj odbory, čo sa aj často dialo, ak sa jednalo o najväčšie firmy zamerané na export. Vďaka kolektívnym vyjednávaniam, došlo k vyrovnávaniu miezd medzi veľkými modernými exportnými firmami a menšími menej produktívnymi firmami, čo presunulo relatívne bremeno viac na malé firmy. Zvyšovanie daní sa orientovalo najmä na spotrebu (regresívne zdaňovanie), čo minimalizovalo negatívny vplyv na produkciu.

Všetko teda začalo opatrne. V roku 1950 bolo Švédsko jednou z najbohatších krajín na svete. Celkové daňové zaťaženie stále predstavovalo len 19% HDP – menej než v USA a v iných európskych krajinách. Do roku 1965 toto zaťaženie nepresiahlo 30% HDP. Švédsko bolo otvorenou ekonomikou s malou vládou, čo prinieslo úžasné výsledky, a to aj s pomocou histórie, keďže krajina sa vyhla obom svetovým vojnám.

Ekonóm Johan Myhrman vo svojej knihe “História ekonomických politík vo Švédsku” tvrdí, že napriek bujneniu štátnej aparatúry, tieto politiky pokračovali:

V tomto období (1950-70) malo Švédsko liberálnu obchodnú politiku, konkrétne nízke clá a zhovievavý prístup k podnikaniu, a to napríklad v oblasti daňovej politiky, ktorá povoľovala veľmi štedré odpočítateľné položky pre investície.

Áno, Švédsko má dnes inú reputáciu. Ale zmena prišla až neskôr. V 70-tych rokoch, keď bola štátna kasa plná peňazí od veľkých firiem a hlavy plné nápadov inšpirovaných západným svetom, ktorý sa posúval doľava, začali sociálni demokrati rozširovať sociálne programy a regulovať trh práce. Verejné výdavky sa medzi rokmi 1960 a 1980 zdvojnásobili, keď narástli z 31% na 60% HDP, čo sprevádzalo aj zvyšovanie daní.

Sociálni demokrati chvíľu mohli cestovať po svete a rozprávať o tom, ako sa im podarilo mať aj silný štát aj vysoké príjmy zároveň – ale len chvíľu, lebo toto bol zároveň moment, keď sa celý model začal rozpadávať. Priemerné tempo rastu sa znížilo o polovicu na 2% v 70. rokoch, pokleslo aj v 80. rokoch, a to sme ešte pred veľkou krízou v 90. rokoch. Mena musela byť devalvovaná 5-krát (spolu o 45%), aby si priemysel zachoval konkurencieschopnosť. V roku 1990, rok pred vážnou ekonomickou krízou vo Švédsku, sa počet pracovných miest v súkromnom sektore prepadol na úroveň roku 1950, no verejný sektor sa v tom istom období rozšíril o viac než 1 milión zamestnancov.

Zatiaľ čo vedomostná ekonomika a ekonomika služieb si vyžadovala najmä investície do ľudského kapitálu, vysoké dane z príjmu odrádzali ľudí investovať do svojho vzdelania a zručností. Štedré sociálne dávky pre ľudí bez práce nahlodávali pracovnú etiku a krajina, ktorá má jednu z najzdravších populácií na svete, sa zaradila medzi krajiny, v ktorých sú ľudia „práceneschopní“ najčastejšie.

Spojenectvo medzi silným štátom, veľkým biznisom a odbormi urobilo Švédsko menej flexibilné. Vo významných priemyselných odvetviach sa naďalej investovalo, ale len tam, kde sa nevyžadovalo veľa inovácií. Po tejto zmene sa systém dostal do ťažkostí, pričom nedostatok malých a stredných podnikov znamenal vážny problém. Podniky, ktoré už existovali, nerástli, aj vďaka vyšším rizikám a nákladom regulácií, ktoré bránili prepúšťaniu pracovníkov.

Najvýznamnejšie švédske firmy sú stále tie, ktoré vznikli počas laissez-faire obdobia pred prvou svetovou vojnou. V roku 2000, len jedna z 50 najväčších firiem vznikla po roku 1970, zatiaľ čo služby, ako vzdelávanie a zdravotná starostlivosť, ktoré sa mohli stať ťahúňom súkromného sektora, boli monopolizované a financované vládou.

Kým v USA medzi rokmi 1975 a 2000, narástol príjem na hlavu o 72% a v západnej Európe o 64%, švédsky príjem narástol len o 43%. V roku 1970 bolo Švédsko štvrtou najbohatšou krajinou OECD v kategórii príjem na hlavu. Do roku 2000 spadlo Švédsko na 14. miesto.

Sociálno-demokratický minister financií Bosse Ringholm to v roku 2002 vysvetľoval takto:

Ak by malo Švédsko rovnaké tempo rastu ako priemer OECD od roku 1970, naše bohatstvo by výrazne vzrástlo, pričom by išlo o ekvivalent nárastu príjmov domácnosti o 20 000 SEK [2 700 USD] mesačne.

Epilóg

Neboli to socialistické politiky, ktoré priviedli Švédsko medzi najbohatšie krajiny sveta. Švédsko bohatlo v období, keď malo jednu z najotvorenejších a najslobodnejších ekonomík sveta, dane malo nižšie než v USA, a vo väčšine západných krajín. Sociálni demokrati väčšinu týchto protrhových politík nemenili až do 70. rokov 20. storočia, keď prišli k záveru, že kvalitné švédske ekonomické základy - ako nevídané bohatstvo, silná pracovná etika, vzdelaná pracovná sila, prvotriedny exportný priemysel a relatívne fungujúca byrokracia - sú tak spoľahlivé, že si na nich vláda môže dovoliť postaviť štedrý sociálny štát pomocou vyšších daní a vyšších výdavkov.

Lenže nemohla. Teda nie zadarmo. Sociálny štát začal totiž nahlodávať základy, ktoré držali celý model pohromade. A zo štvrtej najbohatšej krajiny sa behom troch dekád stala 14. najbohatšia krajina.

Pomery v tejto malej nordickej krajine sa odvtedy trochu zlepšili. V 90. rokoch sa vo Švédsku presadili ďalšie dôležité reformy, v reakcii na pomalé tempo rastu a ťažkú krízu v bankovom sektore. Sociálni demokrati a stredo-pravé strany sa zasadili o zníženie hraničných daňových sadzieb; došlo k deregulácii v sektore financií, energetiky, telekomunikácií a médií; centrálna banka získala nezávislosť; dôchodkový systém bol čiastočne zreformovaný osobnými dôchodkovými účtami; súkromný kapitál sa dostal do sektora zdravotnej starostlivosti a starostlivosti o starších; a zaviedol sa tiež systém poukážok na vzdelávanie. Za posledných niekoľko rokov švédska vláda výrazne znížila dane z 52% na 44% HDP a zrušila dane z darovania, dedičstva, bohatstva a bývania.

Švédsko znova oživilo svoje exporty, vytvorilo nové pracovné miesta v súkromnom sektore, a zažilo lepší ekonomický rozvoj, než iné kúty Európy. Švédsko zvláda zápas s finančnou krízou oveľa lepšie než väčšina iných krajín a verejný dlh je na úrovni 30% HDP. Ale to je už iný príbeh – aj keď nie celkom, lebo súčasná švédska liberalizácia a jej obhajcovia boli často inšpirovaní históriou švédskeho individualizmu, reformami spred 150tich rokov, a nevídanou prosperitou, ktorá bola toho dôsledkom. Socha Larsa Johana Hiertu bola vztýčená v centre Štokholmu a sociálno-demokratický hovorca parlamentu prehlásil Andersa Chydeniusa za jedného z najväčších priekopníkov švédskeho parlamentarizmu. V kancelárii (už bývalého, pozn. prekladateľa) ministra financií Andersa Borga visí na stene portrét Gripenstedta a Chydeniusa, ktorí sú podľa slov Borga otcovia švédskej prosperity.

Ak bude Švédsko pokračovať v liberalizácii, posunie sa „späť do budúcnosti“. Táto budúcnosť a tento odkaz je švédskou lekciou pre celý svet.

Anders Chydenius pred skoro 250 rokmi vo svojej víťaznej eseji, ktorá odštartovala švédsky liberalizmus, napísal: „To, čo sa dnes zatracuje, budúce pokolenia zodvihnú, a to, čo sa dnes nazýva trúfalosťou, bude uznávané v mene pravdy.

Originál zverejnený na libertarianism.org 25.10.2013.

Pre INESS preložil Ondrej Turis.