Nie je protest ako protest

Farmárske protesty patria k poľnohospodárstvu ako ranné vstávanie. Prvou iskrou bývajú zvyčajne politické zmeny, ktoré menia prístup k pôde, zdrojom alebo dotáciám. Až s odstupom času sa ukáže, ktoré zmeny viedli k reforme = zlepšeniu, a ktoré ku katastrofe. Rozhodne je však tých katastrof menej, ako sa občas v protestoch vykresľuje.

Azda najčastejším dôvodom protestov sú dotácie. Najväčšie farmárske protesty v 80-tych rokoch vzbudila paradoxne štedro dotovaná a vykupovaná nadprodukcia mlieka a masla. Nie každý má talent a schopnosti na podnikanie v poľnohospodárstve. Aj napriek istote plánovania a cenám, ktoré boli vyššie ako inde vo svete, mnohí európski farmári nedokázali produkovať so ziskom, čo viedlo k masívnym protestom v Nemecku. Rajské podmienky tak neznamenajú automaticky aj výsledky. Namiesto toho, aby štát prenechal väčší priestor trhu, kde by o produkcii rozhodovali hlavne spotrebitelia a producenti, svoju aktivitu „opravoval“ kvótami. Desaťročia fungujúce kvóty na mlieko mali brzdiť farmárov v (nad)produkcii. O úspechu predaja na trhu tak nerozhodovala efektívnosť produkcie tej-ktorej mliekovej farmy, ale štát.

Aj na druhej strane zemegule nie sú protesty farmárov ojedinelé. V roku 2021 vyšli do ulíc farmári v Indii. Tentokrát im chcela vláda siahnuť na benefit, ktorý sa vymkol spod kontroly podobne ako kedysi štátny výkup mlieka v Európe. Indickí poľnohospodári mali možnosť získavať elektrinu a vodu zdarma, hnojivá a pôžičky za silne dotované ceny. Odnieslo si to životné prostredie. Pri zdrojoch zdarma totiž neexistuje motivácia šetriť – a tak farmári využívali stroje, ktoré „žrali“ energiu a zavlažovali bez ohľadu na spotrebu. Mnohí prešli z tradičného pestovania kukurice na ryžu, keďže voda a elektrina zdarma spravili jej pestovanie ziskovejším. Nadmerné využívanie vrtov spôsobilo nedostatky vody v niektorých regiónoch a pokles spodnej vody. Pri pestovaní ryže farmári zvyšné steblá spaľovali, čo viedlo k sezónnemu zhoršeniu ovzdušia. Táto praktika sa v Indii realizuje už desaťročia, no najintenzívnejšie je spojená s pestovaním ryže. Tak sa vykľul z pomoci farmárom ekologický problém. Keď chcela vláda zasiahnuť a opäť spoplatniť vzácne zdroje či pokutovať spaľovanie stebiel, farmári vyšli do ulíc.

Protesty vypukli toto leto aj v Holandsku, tentokrát je za nimi environmentálna politika. Vláda sa rozhodla aktívnejšie bojovať proti emisiám dusíka a chce to dosiahnuť oklieštením živočíšnej produkcie o tretinu. Holandsko, rozlohou porovnateľné so Slovenskom, je najväčším exportérom mäsa v Európe, a príjmy z predaja do zahraničia tvoria 60 % z celkových príjmov z predaja mäsa. V roku 2019 holandský najvyšší súd rozhodol, že doterajšia stratégia na znižovanie dusíka je v rozpore s právom EÚ. V chránených rezerváciách je totiž výskyt dusíka príliš veľký, čo vytláča rastliny, ktoré prirodzene rastú na pôdach s nižším obsahom dusíka. Vládny plán uvádza snahu platiť niektorým farmám za ukončenie podnikania či presunutie svojho sídla s cieľom znížiť intenzitu hospodárenia nižším počtom zvierat na väčšej ploche. Paradoxne tak pôsobí fakt, že štát platí farmárom dotácie za ich podnikanie a teraz chce zaplatiť ešte viac, aby produkovali menej.

Farmárske protesty na Slovensku v roku 2019 vybublali ako dôsledok zlého fungovania inštitúcií ako je Poľnohospodárska platobná agentúra a Slovenský pozemkový fond. Vyplácanie dotácií na betónové letiská či spory o pôdu boli jasné „maslo na hlave“ štátu, ktorý tie problémy dovolil, ak nie priamo spôsobil. Nie vždy je však štátna nečinnosť zdrojom farmárskych krížov, občas je práve prehnane aktívny štát za nespokojnosťou. Hasenie problémov, ktoré vznikli z energií „zadarmo“ či dotovaniu produkcie je zložité a vždy spojené s vlnou odporu. Ako povedal držiteľ  Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman – nič nie je tak trvácne ako dočasná vládna politika. Zavádzanie nových benefitov či balíčkov je jednoduché a politicky lákavé. Opraviť následný problém už však nikdy potlesk nezožne, preto sa politici do toho nehrnú, až kým nie je veľmi zle. Na Slovensku sa v posledných rokoch problémy v pôdohospodárstve riešili hlavne nalievaním peňazí. No ľahko dostupné peniaze, nízka transparentnosť a pochybné fungovanie inštitúcií bola kombinácia, ktorá priniesla poľnohospodárstvu najväčšie utrpenie. Ak politici a farmári neprekonajú odpor k zmenám, čoskoro vybuble na povrch ďalšia kríza.

Komentár Agrobiznis, 9.8.2022