Prinášame vám preklad druhého článku Johna Nyea, v ktorom tento profesor pôsobiaci na George Mason University
demystifikuje zaužívané stereotypy ohľadne znižovania nerovnosti.
V predchádzajúcom článku som rozoberal, ako sa nerovnosť zveličuje
tvrdením, že z ekonomického rastu majú menší úžitok príslušníci chudobnej a
strednej triedy oproti bohatým, zatiaľ čo ceny produktov najvyššej kategórie rastú
do výšok. Kým väčšinu tovarov je možné vyrábať čoraz lacnejšie vďaka
technologickému pokroku, dve hlavné kategórie tovarov sú tým drahšie, čím je
ekonomika vyspelejšia. Oba z týchto tovarov sú neúmerne spotrebovávané
bohatou vrstvou. Tieto vysoko nákladné tovary a ich elementárny nedostatok
zatemňujú diskusiu o nerovnosti.
Hirsch ako prvý diskutoval o dôležitosti pozičných statkov, pojem, ktorý vytvoril v diele Social
Limits to Growth (1976). Recenziu knihy od Jacka Bakunina je možné nájsť na
Religion Online ("The Failure of Individualism,").
V prvom rade sa zamyslime nad tým, čo si predstavíme pod pojmom pozičný
statok. Fred Hirsch bol prvý, kto definoval, že pozičné statky sú tie tovary a
služby, ktoré z ich podstaty nie je možné produkovať masovo, pretože ich
hodnota je väčšinou, ak nie vždy, funkciou ich relatívnej žiadanosti. Pozrime
sa na jednoduchý rebríček najlepších reštaurácií. Predpokladajme pre
zjednodušenie, že najlepšie reštaurácie sú tie najštýlovejšie a najžiadanejšie
podniky. I keď trend môže poukazovať na všeobecný rast úrovne reštaurácií,
najpreferovanejšie špičkové podniky sú vždy lepšie, vyhľadávanejšie a
exkluzívnejšie ako tie ostatné. Predstavte si, že všetky reštaurácie by sa proporčne
rovnako zlepšili, čím by ďalej zvýšili svoju priemernú úroveň. No žiadne
zlepšenie tohto priemeru nezmení fakt, že iba 10 reštaurácií – z definície –
môže byť na zozname desiatich najlepších.
Poďme ďalej a zvážme, čo nastane, ak vzrastú príjmy a počet obyvateľov. Ak
dôvodom na návštevu najlepšej reštaurácie je najmä to, aby ostatní videli, že
chodíme do „najlepších“ podnikov, bude čoraz ťažšie najesť sa v prvej desiatke.
Na chvíľu predpokladajme, že iba najbohatší majú možnosť chodiť do špičkových
reštaurácií; žiadny rast priemerných príjmov nezmení fakt, že iba najbohatší si
budú môcť dovoliť tieto podniky. Je možné, aby priemerný človek zbohatol; aby
boli čokoládové bonbóny také lacné ako zrná kukurice; aby fastfoody raz
ponúkali jedlá, ktoré by oslnili dnešných gurmánov, ak technologický pokrok
bude naďalej podporovať produkciu potravín čoraz lepšej kvality. Avšak žiadne
zvýšenie priemerného bohatstva neumožní, aby to najlepšie bolo dostupné masám.
Pre tých, ktorých zaujíma len dobré jedlo, to je požehnanie a nie tragédia.
No ostatní, ktorí očakávajú, že vďaka zvyšujúcim sa príjmom budú môcť chodiť do
najlepších reštaurácií, budú sklamaní, keďže to najlepšie si aj tak nebudú môcť
dopriať, pokiaľ ich bohatstvo nebude rásť rýchlejšie ako priemer. Tak iba
najbohatší z bohatých si môžu dovoliť tieto tovary, pričom za ne musia
platiť čoraz vyššiu cenu.
Kým hodnota niektorých tovarov závisí od pocitu mať to „najlepšie“, u iného
typu pozičných statkov je ich hodnota dôsledkom nemožnosti ich reprodukcie.
Platí to najmä pre určité exkluzíve statky, ktorých počet je limitovaný –
povedzme maľby od Picassa. Za takéto dielo sa platí cena, ktorá závisí od dopytu.
A dopyt je čiastočne funkciou veľkosti populácie, ktorá má záujem o Picassove
obrazy a zároveň od relatívneho bohatstva tejto skupiny. Ak sa teraz nachádzate
v spodnej časti tejto skupiny, nikdy si nebudete môcť dovoliť kúpiť
Picassa, i keď vaše príjmy stúpnu alebo ak absolútny rozdiel medzi príjmom
vaším a ostatných z hornej časti rebríčka bude čoraz menší. Dovtedy, kým
si tých pár záujemcov bude môcť dovoliť sto najžiadanejších obrazov, budú to
stále práve oni, ktorí si tieto obrazy kúpia, či už priepasť medzi stým a
stoprvým záujemcom je veľká alebo malá.
To znamená, že relatívna cena týchto nereprodukovateľných tovarov sa bude
ťahať do výšok, keď bude cena ostatných tovarov padať. Vezmime si jeden pozičný
statok, ktorý sa týka najväčšej skupiny ľudí – bývanie. Bežným javom je
neustále sťažovanie sa ľudí, že bývanie zdraželo a je menej dostupné. No
zvyšovanie cien bývania pramení z troch dosť odlišných faktorov. Prvý a
najviditeľnejší je inflácia. Nominálna cena bývania môže rásť, i keď jeho
reálna cena môže zároveň klesať; rovnako ako je dnes lacnejšie dať $1.25 za
galón benzínu ako $0.25 pred 50 rokmi. Druhý faktor je, že porovnávanie
priemerného domu dnes s priemerným domom spred niekoľkých desaťročí, je
ako porovnávať jablká s hruškami. Z jedného dôvodu, priemerný
americký dom je dnes oveľa väčší ako bol v predchádzajúcich dekádach. Ba čo
viac, dnes je bežné mať doma kúrenie a dokonca klimatizáciu, kanalizáciu,
dvojité okná či garáž na rozdiel od „podobných“ domov v minulosti. A teda
dnešný priemerný americký dom je lepší ako priemerný dom z dôb dávno
minulých.
Na týchto stránkach si môžeme
urobiť lepšiu predstavu o súčasných cenách bytov v NYC vrátane Manhattanu.
Uvedené položky sú mediánové ceny, nie ceny bytov najvyššej kategórie. Pre
lepšie vykreslenie, aké drahé sú najexkluzívnejšie byty, dávam do pozornosti
sekciu "Manhattan’s
Grandest Apartments" od realitnej spoločnosti Brown Harris Stevens
zaoberajúcou sa predajom luxusných nehnuteľností.
Ale nad týmto všetkým visí ešte tretí problém: lokalita. Dobrá lokalita je typickým
pozičným statkom, najmä pre svoju relatívnu prestíž a nereprodukovateľnosť. Keď
sa vyššia stredná vrstva sťažuje na ceny nehnuteľností, v podstate sa
rozčuľuje nad nákladmi bývania v najvyhľadávanejších lokalitách. Ale presne
toto zodpovedá javu, o ktorom som písal. Ak desať najlepších lokalít, napr. na
Manhattane, prislúcha desiatim najbohatším obyvateľom, potom žiadny iný nemôže
bývať v týchto lokalitách bez ohľadu na priemerný príjem. Rastúce príjmy a
zvyšujúci sa počet obyvateľov budú neúmerne tlačiť na cenu týchto domov, čo
bude frustrovať tých, ktorí snívali o sťahovaní do vyšších vrstiev, pričom
práve títo rojkovia v konečnom dôsledku spôsobujú, že bohatí musia platiť
viac za lokalitu, v ktorej by tak či tak bývali, ak príjem ostatných nestúpol
príliš. Ak zohľadníme vplyv inflácie a rastu kvality bývania, dospejeme k záveru,
že najlepšie domy v najžiadanejších lokalitách sú drahé v prvom rade
preto, že sa zvýšil dopyt po bývaní v najlepších lokalitách. Nie je to len
prestížou dobrej lokality. Dobrá štvrť má svoje objektívne výhody (ako napr.
prístup do centra so službami, bankami, obchodmi apod.), ktoré sú čoraz viac
cenené vďaka rastúcej populácii a hospodárskemu rastu, i keď niekoho nemusí
zaujímať „status“ dobrej lokality. Priemerný americký dom by mohol byť
v lokalitách, ktoré sú dokonca „lepšie“ (v dôsledku ekonomického a
sociálneho pokroku) ako väčšina prestížnych štvrtí pred sto rokmi, ale
počet najlepších lokalít ostane i tak nezmenený. V skutočnosti najlepšie štvrte
neúmerne zdražejú. Absolútne bohatstvo vám teda nemusí nevyhnutne zabezpečiť tú
najlepšiu lokalitu, pokiaľ najbohatší z bohatých neprestanú platiť viac za
lokalitu, ktorú by získali za nižšiu cenu, ak by boli ľudia celkovo menej
zarábali.
Hoci Hirsch kritizoval „odpad“, ktorý sa vytvára tým, že sa uchádzame o pozičné
statky (ako napr. lokalita), no beriem to ako pozitívny tlak na demokratizáciu
výhod z ekonomického rastu. Nadobúdanie pozičných statkov bohatou vrstvou tak pôsobí
ako zvláštny druh prirodzeného zdanenia. Najbohatší (alebo najambicióznejší)
musia usilovnejšie pracovať a platiť viac za prakticky ten istý tovar ako pred
rokmi, kým z ich výnosných investícií (ktoré sú nevyhnutné na to, aby ostali na
vrchole príjmového rebríčka) profituje celá ekonomika.
Druhá skupina statkov, ktorej ceny neúmerne rastú, je závislá na ľudskej
práci. Prudko stúpajúce pracovné náklady sú odvrátenou stranou vysokých priemerných
príjmov. Z tohto dôvodu statky, ktoré sú priamo alebo nepriamo odvodené od
ľudských vstupov postupne zdražujú ruka v ruke s pokračujúcim rastom.
V mnohých krajinách sveta má dokonca aj stredná trieda na to, aby si platila
služobníctvo. S nárastom platov sa náklady príležitostí pomocných síl menia, a
tak stále menej ľudí má záujem pracovať na pozícii sluhu. Tí, ktorí sú však
ochotní túto prácu vykonávať, vyžadujú vyšší plat. Preto v USA je oveľa
menej pravdepodobné, že v domácnostiach strednej a vyššej strednej triedy
pomáhajú sluhovia, na rozdiel od chudobnejších krajín, kde je to bežné.
Vyššie pracovné náklady (spôsobené zvyšujúcimi sa príjmami) taktiež
ovplyvňujú ponuku tovarov, ktorých produkcia si vyžaduje odborné znalosti a
vysoký stupeň zručnosti. Ľudia so záujmom o ručne vyrábaný nábytok, starobylé
okná s farebnými maľovanými sklami alebo o iné predmety vyžadujúce si
trpezlivosť a zručnosť, zisťujú, že počet majstrov ochotných vyrábať takéto
predmety výrazne ubúda a zároveň ceny požadované tými, ktorí ešte ostali pri
remesle, stúpajú. V určitých prípadoch náklady môžu tak zraziť dopyt a
ponuka majstrov spadnúť pod kritickú hranicu až do tej miery, že používané
odborné znalosti budú pre budúce generácie stratené. Opäť sme pri tom, že túto
zmenu relatívnych cien bude pravdepodobne viac vnímať bohatšia vrstva, avšak
určite to ovplyvní aj tých, ktorí sú zo skromnejších pomerov, ale majú blízky
vzťah k určitým predmetom, ktoré považujú za podstatné pre dobrý život.
Všetky tieto otázky boli v knihách už rozoberané, ale podľa môjho
názoru bola nedostatočná pozornosť venovaná tomu, ako veľmi skresľujú debaty o
súčasnej a budúcej politike, ktoré by za iných okolností mohli byť
konštruktívne. Na rozdiel od väčšiny diskusií o ťažko reprodukovateľných
tovaroch, v tejto eseji tvrdím, že ich neustála prítomnosť zaručuje
pretrvávajúcu nerovnosť, bez ohľadu na ekonomický pokrok a distribúciu
statkov. Niekto môže tvrdiť, že ekonomický rast nevyhnutne vedie
k pociťovaniu vážnych a takmer neodstrániteľných nerovností. Vo svete, kde
sú všetky výrobky okrem jedného zadarmo, sa do povedomia verejnosti vryje
rozdielna dostupnosť posledného výrobku bez ohľadu na to, čo nám hovorí miera
dolárovej alebo materiálnej nerovnosti.
Niekto to považuje za dobrú, iný za zlú vec. Záleží to od množstva
faktorov, hlavne však od postoja človeka v otázke vhodnosti dosahovania
alebo ignorovania hmotnej rovnosti. Ak je vaším cieľom minimalizovať rozdiely
na poli najdôležitejších hmotných statkov, svet bude lepším miestom, bez ohľadu
na to, čo hovoria čísla. Ale ak vnímate nerovnosť ako dôležitý problém, ktorý
by mal byť predmetom hospodárskej politiky, potom je budúcnosť pochmúrna.
Nielen že redistribúcia „plodov pokroku“ nevymaže tento nesúlad, ale dokonca
bude podporovať väčšiu nespokojnosť so zostávajúcou nerovnosťou. Čím viac
sa bude dariť ekonomike, tým väčšie budú konflikty ohľadom nerovnosti.
Najvážnejšie problémy nakoniec vzniknú na trhu tovarov, ktoré sa nebudú dať
kúpiť za žiadnu cenu.
Stojí za to pripomenúť, že v nominálnom meradle Sovietsky zväz kedysi
netrpel obzvlášť vysokou príjmovou nerovnosťou. Hlavný rozdiel bol však
v tom, čo ste si za peniaze kúpiť nemohli. Politické styky alebo talenty
podporované štátom (napr. v balete alebo šachu) mali väčší vplyv na to, čo
a kde ste si mohli kúpiť, ako prosté peňažné príjmy.
Samozrejme v budúcnosti, keď správne gény a vrodené vlastnosti budú ešte
viac predurčovať váš úspech ako je tomu teraz, budú pretrvávajúce nerovnosti
obzvlášť dráždivé. Aj keby biologický pokrok umožnil, že „dobrými“ génmi by
disponoval každý jedinec v rovnakom pomere, menšie rozdiely, ktoré by aj
tak ostali, by sa zdali byť omnoho väčšie. Predpokladajme, že ľudia by sa od
seba odlišovali jedine fyzickou krásou (vynechajme možnosti plastickej
chirurgie a make-up). V tom prípade by šťastlivci obdarení krásnymi črtami
tváre boli považovaní za nesmierne zvýhodnených oproti ostatným.
Navyše niektorí ľudia vždy merali svoj životný úspech tým, do akej miery
mohli kontrolovať a rozkazovať iným – či už ide o sluhov, otrokov alebo
vojakov. Práve táto priepasť v moci môže byť zdrojom hlavnej nerovnosti
v príjmoch. Či už vnímate takúto možnosť za žiadanú alebo bezvýznamnú,
viac z nášho intelektuálneho úsilia by sme mali venovať tomuto budúcemu scenáru.
Nie preto, že tam smerujeme, ale v mnohých spôsoboch je tento svet už
prítomnosťou. Keďže sociálne a statusové nerovnosti už deformujú existujúce
ukazovatele príjmov a bohatstva, mnoho zdanlivo jasných ekonomických debát je
takých nepriehľadných, ako si málokto dokáže predstaviť. Pochopiteľne, čím viac
budú spoločenské obavy z nevyhnutných rozdielov narastať, o to menej
môžeme konštruktívne reagovať na tieto problémy. Ak budeme ignorovať úlohu
statkov, ktorých počet je nevyhnutne obmedzený alebo sú nereprodukovateľné, v
našich ukazovateľoch jednoduchej hmotnej nerovnosti nevyhnutne skončíme pri
diskusii o nesprávnych problémoch. Je pravdepodobné, že ako sa rozdiely
v dôležitých oblastiach budú zmenšovať, bude sa zvyšovať úsilie a výdavky
na tie oblasti, ktoré je ťažké zmeniť.
Stručnú diskusiu na tému trendov príjmovej nerovnosti v rozličných
častiach sveta môžete nájsť na stránke World Bank.
I dnes je bežné, že preceňujeme rozmery hmotnej
nerovnosti a mylne porovnávame odlišné časové obdobia a nerovnako vyspelé
krajiny. Tým nechcem povedať, že nerovnosť sa stratila, alebo že je
nepodstatná. Ale v mnohých prípadoch (ako napr. ťažká situácia detí
v najchudobnejších štátoch) nie je skutočným problémom nerovné
prerozdeľovanie, ale nedostatok najzákladnejších tovarov, ktoré sa vo vyspelom
svete stali už dávno samozrejmosťou. Aj napriek vedomiu skutočného
utrpenia druhých ľudí sa nám malé rozdiely, ktoré sa zdajú byť blízko, často
javia príliš veľké a bránia nám vnímať realitu sveta v širších
súvislostiach. Želám si, aby to bolo naopak, no tuším, že budúcnosť prinesie
nielen väčšiu prosperitu ale aj narastajúcu nespokojnosť.
Autor: John V.C. Nye; 01.04.2002
Zdroj: http://www.econlib.org/library/Columns/Nyepositional.html
Pre INESS preložil Erik Krchňavý
