Prinášame
vám preklad článku, v ktorom sa profesor Steven Horwitz snaží
demystifikovať tvrdenia o blahodárnom vplyve indukovanej spotreby na
ekonomiku. Ako hovorí, zdrojom bohatstva je produkcia, nie spotreba.
Jedným z najzhubnejších a najrozšírenejších
ekonomických omylov je presvedčenie, že kľúčom k zdravej ekonomike je
spotreba. S touto myšlienkou sa neustále stretávame v tlači i pri
bežných konverzáciách, a to najmä v období ekonomickej recesie. Ľudia
hovoria: „No, ak by sme opäť začali nakupovať tovar, ekonomika by sa pozdvihla“
alebo „Ak by bolo viac peňazí v rukách spotrebiteľov, dostali by sme sa
z krízy.“ Táto viera v silu spotreby je niečo, čo v posledných
rokoch vedie väčšinu hospodárskych politík s nekončiacim zoznamom protikrízových
balíčkov.
Táto predstava je dedičstvom
pomýleného keynesiánskeho učenia. Zdrojom bohatstva je produkcia, nie spotreba. Ak chceme mať zdravú ekonomiku, musíme
vytvoriť také podmienky, kde výrobcovia môžu pokračovať v procese
vytvárania bohatstva určeného na spotrebu, a zároveň podmienky, ktoré domácnostiam
a firmám umožnia vytvárať úspory, ktoré sú nevyhnutné na financovanie
tejto produkcie.
Zvádza to k prirovnaniu k problému
„sliepka alebo vajce“; napokon načo je dobré vyrábať tovar ak ho nemá kto
spotrebovať? Východiskom z tohto kruhu je uvedomenie si, že spotreba je
možná len vtedy, ak sme niečo vyrobili a predali
za účelom získania prostriedkov na to, aby sme mohli spotrebovávať. Začať analýzu spotrebou vychádza z predpokladu, že
prostriedky na ňu už sú nadobudnuté. Naopak, bohatstvo sa tvorí v procese
výroby, pri ktorom sa zdroje preskupujú tam, kde majú pre ľudí vyššiu hodnotu
ako pri alternatívnom rozložení. Táto výroba je financovaná z úspor domácností,
ktoré sa spotreby vzdali.
Vkladanie väčšieho množstva zdrojov
do rúk spotrebiteľov prostredníctvom vládnych stimulov zlyháva práve preto, lebo
takto presunuté bohatstvo v skutočnosti pochádza od producentov. Toto sa zreteľne
prejaví pri výdavkoch financovaných z daní, ale rovnako tak pri
deficitných výdavkoch a inflácii. Pri deficitných výdavkoch bohatstvo
pochádza z nákupov štátnych dlhopisov producentmi. Pri inflácii pochádza
úmerne od držiteľov dolárov (ktoré boli získané z produkcie), ktorých
kúpna sila je oslabená nárastom ponuky peňazí. Ani v jednom prípade vláda
bohatstvo nevytvára. Rovnako ani spotreba. Nová možnosť spotreby má stále pôvod
v predošlých procesoch výroby. Ak chceme ozajstný stimul, musíme výrobcom
vytvoriť priaznivejšie podmienky pre produkciu, a nie penalizovať úspory,
ktoré ich financujú.
Na vine je Keynes
Z historického hľadiska
vnieslo do ekonómie dôraz na spotrebu keynesiánstvo. Pred keynesiánskou revolúciou
ekonómovia verili, že zdrojom dopytu je produkcia, a že podpora vytvárania
úspor a produkcie je cestou k hospodárskemu rastu. Toto je viac menej
správa interpretácia Sayovho
zákona trhu (pozri tiež článok
Jamesa C. Ahiakpora v aktuálnom čísle Freeman). Ako na začiatku 19.
storočia sám J.B. Say povedal:
„Samotná podpora spotreby nie je pre obchod prínosom; problém spočíva
v poskytovaní prostriedkov; nie v stimulácii túžby spotrebovávať;
a videli sme, že tieto prostriedky poskytne produkcia sama o sebe. Preto
cieľom dobrej vlády je podpora produkcie, zlá vláda podporuje spotrebu.“
„Podpora produkcie“ samozrejme
neznamená nič iné, ako možnosť výrobcov slobodne vyhľadávať zisky tak, ako to
uznajú za vhodné v medziach klasicko – liberálneho právneho rámca. To neznamená, že by mala vláda umelo podporovať
výrobcov, rovnako ako to neznamená, že by mala podporovať spotrebu.
Veľkou iróniou je, že ľavičiari
často argumentujú, že kapitalizmus rovná sa „konzum“. Podľa nich zástancovia
voľného trhu veria, že väčšia spotreba podporuje hospodársky rast; a tak
sme obvinení z toho, že poskytujeme ideologickú prikrývku na obhajobu konzumu,
ktorý vidia ako plytvanie so zdrojmi. Čo však ľavicovým kritikom uniká je, že
ekonómovia za hnaciu silu ekonomického rastu a prosperity nikdy
nepovažovali spotrebu, až kým prevahu nezískala keynesiánska kritika voľného trhu.
Vďaka keynesiánstvu sa ohniskom
makroekonomickej politiky a ekonomického rozvoja stala manipulácia s prvkami
celkového príjmu (spotreba, investície a vládne výdavky). Práve
keynesiánsky teoretický rámec viedol k vývoju štatistiky národného dôchodku,
ktorý podáva obľúbene argumenty v prospech väčšej spotreby.
Už viac ako 150 rokov považujú zástancovia
voľného trhu spotrebu za ničenie bohatstva a naopak, úspory
a produkciu za jeho tvorbu. Nikdy netvrdili, že „stimulácia spotreby“ je
cestou k prosperite. Preto ich nikto nemôže obviňovať z obhajoby „spotrebiteľskej
kultúry“. A to isté sa vzťahuje aj na zástancov voľného trhu v 20. storočí
ako boli Mises a Hayek.
Ak chcú ľavičiari kritizovať
sústredenie sa modernej ekonómie na spotrebu, mali by sa obrátiť na keynesovský
intervencionizmus.
Steven Horwitz je profesorom
ekonómie na St. Lawrence University v Spojených štátoch amerických
Článok
bol publikovaný v časopise Freeman dňa 9.12. 2010
Preložila Katarína Korbelová
Steven Horwitz bude v Bratislave prednášať v januári v rámci CEQLS, ktoré organizuje Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika. Na prednášku na našej stránke včas upozorníme.
