Tohtoroční deviataci sa stali pokusnými králikmi nového systému prihlasovania na stredné školy. A mnohí z nich pritom pocítili nežiaduce vedľajšie účinky a nečakané komplikácie, ktoré sprevádzali zavádzanie ePrihlášky. Slabá informovanosť, chyby v systéme, nedostatky v procesoch a celkových chaos. Nebola to náhoda, ale dôsledok niečoho, pred čím viacerí varovali už vopred. Celé sa to totiž zavádzalo narýchlo, bez dostatočnej prípravy a bez pilotného overenia.
Tieto manažérske a organizačné zlyhania však nepovažujem za najväčší problém.
Väčším problémom je samotná otázka existencie nového systému a jeho pridanej hodnoty. Na Slovensku dlhodobo fungoval pomerne spoľahlivý, jednoduchý a najmä pre štát bezplatný systém prihlasovania cez EduPage. Štát však často žije vlastným životom, v ktorom majú úrady silnú motiváciu hľadať nové spôsoby, ako míňať verejné zdroje — najmä keď ide o peniaze z Európskej únie. A to je v skratke aj príbeh vzniku ePrihlášok. Nestála za nimi premyslená dlhodobá stratégia, hľadanie hodnoty za peniaze ani riešenie reálnych problémov. Skôr išlo o typický úradnícky reflex: keď sú k dispozícii „voľné“ eurofondy, treba ich nejako použiť. O to horšie je, že sa to deje v čase rekordných deficitov, keď by mal verejný sektor obracať každé euro dvakrát.
Spätná obhajoba zavedenia ePrihlášok hovorí o tom, že prinesie menej stresový, byrokratický a nespravodlivý systém. O každom tomto tvrdení by sa dalo pochybovať. Pri tak citlivej veci, akou je prijatie na strednú školu, je mimoriadne dôležitá technická spoľahlivosť, auditovateľnosť systému a dostatočná informovanosť. Nestačí, aby bol systém matematicky správny; musí byť aj dôveryhodný v očiach verejnosti. A na základe skúsenosti z praxe vidíme, že toto sa na Slovensku nepodarilo.
Treba však uznať, že mechanizmus priraďovania žiakov na základe nimi zvolených priorít, šikovne okopírovaný z ČR, môže za určitých podmienok fungovať lepšie než starý systém. Niektorým žiakom môže pomôcť dostať sa na školu, na ktorú by sa inak nedostali. Lenže každý systém, ktorý rozhoduje o tom, kto sa kam dostane a kto nie, nevyhnutne vytvára víťazov aj porazených. Nie je to kúzlo, ktoré zvýši počet miest na dobrých školách. Je to len iný spôsob, ako rozdeliť tie isté miesta medzi uchádzačov.
Jeden výskum napríklad ukazuje, že pri tomto systéme prihlášok sa môže mierne zhoršiť postavenie žiakov zo sociálne slabších rodín. Demonštruje to na dátach z Anglicka, kde v minulosti prešli na podobný model prihlasovania, aký dnes zavádzame aj u nás. Výsledkom bol pokles podielu detí z nízkopríjmových rodín na najlepších školách. Pôvodný systém totižto motivoval rodičov k strategickému správaniu. Informovanejší rodičia a žiaci z vyššieho socioekonomického prostredia si často neuvádzali najžiadanejšiu školu ako prvú voľbu, pretože ju považovali za príliš riskantnú. Namiesto toho si takticky vybrali „bezpečnejšiu“ školu. Tým sa konkurencia o najlepšie selektívne školy umelo znižovala a niektorí žiaci z nízkopríjmového prostredia sa na ne vedeli dostať ľahšie.
Aby však tento text nebol len kritikou, ponúkam aj jedno konštruktívne zlepšenie nového systému prijímania. Inšpirujme sa opäť v Česku, kde tento systém testujú dlhšie a najnovšie zavádzajú zaujímavú zmenu: prehadzujú poradie krokov. Namiesto toho, aby sa žiaci najskôr hlásili na stredné školy a až o niekoľko týždňov robili prijímacie skúšky, najskôr absolvujú skúšky a až potom si vyberajú školy podľa svojich výsledkov a preferencií.
Takýto postup dáva väčší zmysel. Českí žiaci sa budú rozhodovať informovanejšie, pretože už budú vedieť, ako dopadli na testoch. Budú mať aspoň hrubú predstavu o tom, na aké školy reálne dosiahnu. Slovenskí žiaci si dnes naopak vyberajú školy a určujú ich poradie naslepo — bez toho, aby vedeli, ako im prijímačky dopadnú. Je to, akoby si človek musel vybrať cieľ svojej cesty ešte skôr, než zistí, koľko má v nádrži benzínu.
