Ministerstvo
hospodárstva navrhuje zriadiť Fond energetickej efektívnosti. Odhliadnime od
skutočnosti, že už existuje Slovenská inovačná a energetická agentúra,
ktorá má v popise práce informovať o energetickej efektívnosti,
sprostredkovať dotácie, podporovať výskum, to jest všetko činnosti, ktoré má
vykonávať navrhovaný fond. Zamyslime sa nad samotnou myšlienkou fondu.
Do fondu najprv z našich daní natečie 600 mil. Sk. Po
dvoch rokoch budú fond financovať obchodníci s elektrinou, teplom
a plynom zhruba v objeme 300 mil. Sk ročne. Zaujímavá voľba – prečo
práve obchodníci? Energetická efektívnosť je predsa v záujme spotrebiteľov
a práve na opačnom konci motivácií obchodníkov. Zdôvodnenie tohto kroku
chýba. Obchodníci si tieto odvody nebudú môcť premietnuť do cien. Samotný odvod
4 koruny z predanej MWh pritom nie je vysoký. Takto ale návrh, ktorý môže
byť precedensom, hodnotiť nemôžeme. Čo keď si od obchodníkov začne povedzme
ministerstvo pôdohospodárstva pýtať za každý hektoliter mlieka 10 korún, aby
zvýšilo informovanosť obyvateľstva o množstve vápnika v potravinách?
Ak by sme akceptovali argument „nízkeho poplatku“, za chvíľu by sme sa dostali
na úroveň zdanenia vo Švédsku alebo v Nemecku. Financovanie fondu teda
bude znamenať zvyšovanie daňového zaťaženia obchodníkov v tomto sektore.
Inými slovami, je to ďalší ťah súčasnej vlády vo vojne proti zisku súkromných
spoločností.
Fond má efektívnosť zvyšovať formou nevratných dotácií
žiadateľom. Ako obyčajne, ani v tomto návrhu nie sú uvedené žiadne
kritériá, podľa ktorých by činnosť fondu mohla byť v budúcnosti
vyhodnotená.
Ministerstvo založenie fondu zdôvodňuje tým, že na Slovensku
chýbajú nástroje, ktoré by umožnili vytvorenie prostredia, v ktorom by sa
účinne zvyšovala energetická efektívnosť. Nie je to pravda. Prehliada
skutočnosť, že predaj energií je trhovou transakciou. Zákazníci platia toľko,
na koľko si danú službu cenia. Ak je cena neprimerane vysoká, svoju spotrebu
buď obmedzia, alebo investujú do energetických úspor. Výstižným dôkazom
fungovania tohto mechanizmu je pokles spotreby vody. Keďže cena vody vzrástla niekoľkonásobne,
spotrebitelia zmenili svoje správanie. Spotreba vody na obyvateľa
v porovnaní s rokom 1990 klesla takmer
o 50%! Mimochodom, cena, ako regulátor spotreby a efektívnosti
využitia funguje aj v oblasti
spotreby energií. Spotreba elektriny je i napriek rastúcej životnej úrovni
ale aj priemyselnej výrobe stále o 30% nižšia ako bola v roku 1990.
Efektívnosť s nakladaním netreba dotovať, pretože ju zabezpečuje trhový
mechanizmus výškou ceny. Ak dnes domácnosti a podniky neznižujú spotrebu
energií a neinvestujú do úspor, znamená to, že prínosy týchto investícií
by nepresiahli ich náklady. Jednoducho tieto investície by boli pri súčasných
cenách neefektívne. Fond ich však bude podporovať.
Netreba zabúdať aj na dopady arbitrárneho rozhodovania
správnej rady. Vytvára sa tak nový priestor na tlak lobistických skupín, ktoré
budú formou podpory fondu presadzovať použitie tej ktorej technológie. To bude
samozrejme znevýhodňovať tých producentov, ktorých technológie nebudú dotované.
Nehovoriac o firmách, ktoré v záujme získania konkurenčnej výhody už
dnes do efektívnosti investovali. Ich náskok sa zníži vďaka nevratným dotáciám
zo štátnej pokladne, do ktorej paradoxne sami daňou z príjmu prispeli.
Za zmienku stojí aj dôvodová správa k zákonu. Ani tento
krát Ministerstvo hospodárstva v hodnotení neprekročilo svoj tieň, aby
sa vyjadrilo k uvedeným negatívnym
dopadom na podnikateľské prostredie. Jediná veta v hodnotení je síce pravdivá, ale z pohľadu zmyslu
vyvárania doložky dopadov je výsmechom: Navrhované opatrenia prispejú
k rozvoju podnikateľského prostredia v danej oblasti. Pochopiteľne. Koho
by peniaze zadarmo v podnikaní nestimulovali.
Radovan Ďurana (Autor je analytik INESS)
SME, 15. 4. 2008
