Podľa Radovana Ďuranu z INESS sú dotácie
banského priemyslu dedičstvom predchádzajúceho režimu. Slúžia na udržanie
činnosti inak pravdepodobne stratových podnikov, čím sa podporuje neefektívna
alokácia vzácnych zdrojov, povedal pre Hospodárske noviny dňa 28.7.2008.
Banský priemysel dostáva každoročne od štátu okolo tristo
miliónov korún. Dôvodom je podpora využívania domácich energetických surovín,
pracovných miest, ukončenie dobývania, ale aj vyplácanie sociálnych úhrad.
Okrem štátneho podniku Rudné bane Banská Bystrica, ktorý sa zaoberá útlmom
rudného baníctva, dostáva finančné injekcie iba uhoľné baníctvo. Spoločnosti
Hornonitrianske bane Prievidza, Baňa Dolina Veľký Krtíš a Baňa Záhorie Čáry
používajú dotácie na sociálne účely, spolufinancovanie investícií a v Bani
Dolina na útlm.
Ťažbu rúd, nerudných surovín a stavebných materiálov štát
nedotuje. Výnimkou je len spoločnosť Siderit v Nižnej Slanej, ktorej schválila
vláda pred pol druha rokom 183 miliónov korún na spolufinancovanie strategickej
technologickej investície. V súčasnosti vedenie firmy tvrdí, že je to málo a
žiada dvojnásobok.
Uprednostňované uhlie
Najväčším súkromným prijímateľom je spoločnosť
Hornonitrianske bane Prievidza, v ktorej pracuje vyše štyritisíc ľudí. Ročne
vyťaží viac ako dve milióny ton hnedého uhlia, z ktorého väčšinu predáva
Elektrárňam Nováky. Dosahuje výnosy viac než tri a pol miliardy korún a
stomiliónový zisk. Za posledných sedem rokov dostala viac ako 655 miliónov
korún zo štátneho rozpočtu. Podpora vychádza z energetickej a surovinovej
politiky štátu, ktorý preferuje využívanie domácich zdrojov. Umožňuje to i
legislatíva Európskej únie, podľa ktorej môžu vlády podporovať takéto
investície do výšky 30 percent.
Hornonitrianske bane vlani preinvestovali 369 miliónov korún
najmä na sprístupnenie uhoľných zásob. Štát spolufinancoval tieto investície
viac ako 110 miliónmi korún. „Celkovo potrebujeme na tieto investície, ktoré
nám umožnia do roku 2023 vyťažiť vyše 7 miliónov ton uhlia a vytvoriť okolo
päťsto pracovných miest, viac ako miliardu korún,“ hovorí Adriana Siváková,
hovorkyňa spoločnosti.
Štát ťažbu stimuluje aj prednostným výkupom elektriny z
elektrární spaľujúcich domáce hnedé uhlie. To v súčasnosti tvorí asi 80 percent
spotreby hnedého uhlia na výrobu elektriny a tepla. Postupne však jeho objem
bude klesať a nebude stačiť energetickým nárokom.
Nekonečný útlm
Ukončenie dobývania rúd, likvidácia povrchových objektov,
zabezpečenie banských diel, sanácia škôd, ekologické opatrenia, ale i povinné
sociálne úhrady stáli doposiaľ štát viac ako 2,7 miliardy korún. Peniaze na
tieto účely dostáva každoročne štátny podnik Rudné bane. Vlani i tohto roku je
to po sto miliónov korún. Podnik platí baníkom zákonné odškodné za expozíciu,
ktorá sa meria počtom rokov strávených pod zemou, a do minulého roka im
uhrádzal aj dávky za poškodenie zdravia a choroby z povolania. Útlm rudného
baníctva, ktorý začal v roku 1990 a mal skončiť pred troma rokmi, sa presunul
na rok 2007. „Dokončenie je naplánované na budúci rok a malo by byť dodržané. O
tom, kto sa bude potom starať o pozostatky banskej činnosti a kto to bude
platiť, sa rozhodne do konca roka,“ vysvetľuje Jozef Širila, riaditeľ štátneho
podniku.
Podpora je
nesystémová
Niektorí ekonómovia
považujú dotácie banského priemyslu za dedičstvo predchádzajúceho režimu. Podľa
nich slúžia na udržanie činnosti inak pravdepodobne stratových podnikov, čím sa
podporuje neefektívna alokácia vzácnych zdrojov. „Nie je rozumné dotovať
nerentabilnú ťažbu hnedého uhlia v situácii,
keď jej prínos pre energetickú sebestačnosť štátu je minimálny a je lacnejšie
dovážať suroviny zo zahraničia. Takáto ťažba by mala byť odložená do obdobia,
keď trhové ceny surovín vzrastú natoľko, aby sa uživilo ich dobývanie aj bez
dotácií,“ myslí si Radovan Ďurana, analytik Inštitútu pre ekonomické a sociálne
štúdie INESS. Podľa neho nemá domáca ťažba hnedého uhlia reálny význam pre
energetickú bezpečnosť štátu, nakoľko sa z neho vyrobí len päť percent
celoročnej produkcie elektriny. Neobstojí ani argument zachovania pracovných
miest. Od roku 1989 klesol počet ľudí zamestnaných v baníctve z 36-tisíc na
menej ako polovicu, pričom väčšina z nich si našla nové uplatnenie. „Dotácie v
takom prípade bránia prirodzenému pohybu zamestnancov do perspektívnych
odvetví,“ tvrdí Ďurana.
Poplatky sú nízke
Niektorí odborníci sú presvedčení, že štát nepriamo dotuje
baníctvo aj podmienkami podnikania, nízkou banskou rentou a poplatkami. Podľa
banského zákona platí ťažobná spoločnosť ročný poplatok za štvorcový kilometer
dobývacieho priestoru päťtisíc korún a symbolické percento za množstvo
vydobytého nerastu. „Sú to veľmi nízke sadzby, ktoré k nám lákajú rôzne
zahraničné prospektorské spoločnosti,“ konštatuje expert na banské právo Jozef
Šuchta. Iní experti tvrdia, že štát, ktorý je majiteľom nerastného bohatstva,
by si ho mal ceniť a majetkovým podielom vstupovať do ťažobných firiem. Zásoby
niektorých surovín, ako magnezit, urán, zlato či vápenec dosahujú hodnoty
desiatok miliárd korún, z ktorých štát pri súčasnej legislatíve získava len
zlomok.
Hospodárske
noviny, 28.7.2008, Alexander Buzinkay
