V komentári
k štátnemu rozpočtu sa „krízovému desatoru“ – čo by vláda mala a čo
nemala robiť v súvislosti s finančnou krízou – z dielne INESS
venuje redaktor Lukáš Krivošík. Komentár bol zverejnený na informačnom portáli
Aktuality.sk dňa 15.10. 2008.
5.10.2008 20:58 – BRATISLAVA
Predstavme si domácnosť, ktorej hlava každý rok míňa viac, ako zarobí, ktorá
miesto sporenia potomkom na vkladnej knižke zadlžuje nielen deti, ale ešte aj
nenarodené vnúčatá a čo pri svojich veľkorysých úvahách o budúcich príjmoch
ráta aj s takými zdrojmi, ktoré zatiaľ vôbec neexistujú.
Po nás potopa
Spôsob hospodárenia a prístup k budúcnosti, ktorý by sme v prípade
jednotlivcov alebo rodín považovali za krajne nemúdry a odsúdeniahodný, je v prípade
štátov a ich rozpočtov bežnou každodennou praxou. Že politici majú sklon žiť
nad pomery a zadlžovať budúce generácie, sa dá pochopiť. Ich horizont spravidla
nepresahuje štyri roky, rozhodujúce je pre nich znovuzvolenie a tektonické
napätie z neriešených problémov, ktoré sa zhromažďuje pod ich zadkami a na
ničivú sopku sa premení až dlhé desaťročia potom, ako oni odídu z funkcie.
Netreba sa preto čudovať, že Počiatek ani pri rekordnom hospodárskom raste
nedokáže zostaviť úplne vyrovnaný (tobôž prebytkový) rozpočet, alebo že sa
Tomanová nezaujíma o demografickú neudržateľnosť prvého dôchodkového piliera.
Hrozivé je, že im to voliči tolerujú. Väčšina občanov Slovenska (snáď okrem
Rómov v osadách) celkom logicky chápe, že čo zjedia dnes, nemôžu zjesť zajtra a
na dlhy si treba dávať pozor, lebo môžu človeka uvrhnúť do veľkých problémov.
Väčšina občanov Slovenska však proti všetkým zákonom logiky nechápe, že štát
nie je v podstate ničím iným ako veľkou domácnosťou a platia preň rovnaké
ekonomické obmedzenia ako pre naše malé každodenné životy.
Je preto nepochopiteľné, ako niekto môže tlieskať Ficovmu „najsociálnejšiemu
rozpočtu v histórii“, ktorý stále ešte ráta s deficitom (i keď len 1,7%), ktorý
dostatočne nezohľadňuje možné zníženie hospodárskeho rastu Slovenska (a tým aj
rozpočtových príjmov) a ešte aj neodôvodnene ráta so 7 miliardami korún,
závislých na tom, či sa z druhého piliera podarí odplašiť 150 tisíc ľudí. Kedy
je čas na prebytkový rozpočet, ak nie v dobe rekordného rastu HDP? Prečo je
toľko prezentovaná „sociálna politika vlády“ hlavne o uplácaní vybraných
voličských skupín (dôchodcovia, baníci a poľnohospodári)? Kedy začne vláda
niečo robiť aj pre živnostníkov a drobných podnikateľov? Kedy niečo spraví pre
žmýkanú strednú vrstvu?
My, naša vláda a finančná kríza
Zatiaľ najrozumnejšia vec, s ktorou prišla opozičná SDKÚ-DS od posledných
parlamentných volieb, je ich nápad prijať ústavný zákon o vyrovnanom rozpočte.
Róbert Fico tento návrh zmietol zo stola s odôvodnením, že vo svete je dnes
kvôli finančnej kríze v móde ísť na deficit. Náš predseda vlády je zrejme z
tých, čo radi skočia do studne len preto, že tam skočili všetci ostatní. Práve
preto, že svet ohrozuje finančná kríza, potrebujeme všetci viac rozpočtovej
disciplíny a nie menej. V dobe, keď všetci idú nad pomery a utešene sa
zadlžujú, získava zodpovedná fiškálna politika na cene.
Vo svete zúri finančná kríza, no vláda na ňu reaguje zvláštnym spôsobom.
Premiér vypúšťa volebné slogany o „páde neoliberalizmu“ a koalícia chce
garantovať sto percent bankových vkladov, hoci tie vysoko prevyšujú možnosti
štátu. Čo by za súčasného diania vo
svete mala robiť zodpovedná vláda? Možno niečo takéto. Think-tank INESS navrhuje zmraziť
časť výdavkov štátneho rozpočtu, za účelom vytvorenia rezervy pre prípad
nenaplnenia očakávaných príjmov. Radšej mať v krajnej situácii prebytok ako
deficit. Ďalej šetriť a nachádzať možnosti pre efektívnejšie využívanie
verejných zdrojov.
Na prípadný ekonomický pokles z
dôvodu recesie v EÚ by vláda nemala reagovať vyššími verejnými výdavkami, ale
naopak, znížením daní a vrátením peňazí ľuďom a firmám tak, aby sa znovu
rozprúdila ekonomická aktivita. Dôležité je tiež pokračovať v liberálnych
reformách, ktoré by smerovali k flexibilnejším trhom (najmä práce). Čím
pružnejšie trhy, tým ľahšie si dokážu poradiť s krízami. INESS tiež radí
nepúšťať sa v tomto roku do kapitálovo náročných verejných projektov typu
širokorozchodná železnica alebo budovanie novej atómovej elektrárne.
Bacha na „dobré úmysly“ politikov
Rôzne odrody socialistov si povedali, že súčasnú finančnú krízu, ktorú v
podstate spôsobili štátne zásahy, využijú na ďalšie posilnenie vplyvu štátu.
Tak napríklad, francúzsky predseda vlády Francois Fillon chce v rámci „novej
architektúry svetových financií“ zakázať daňové raje. Či to zrealizuje
vojenskou inváziou do Monaka alebo na ostrov Jersey, zatiaľ nevedno. Fakt je
ten, že daňové raje by neexistovali bez „daňových pekiel“ ako je krajina
galského kohúta. Skôr by teda mali zakázať Francúzsko a nie daňové raje.
U nás hrá rolu podobného „ľudomila“ s výstrednými nápadmi poslanec HZDS
Jozef Halecký. Nedávno prišiel s tým, že ľudí údajne trápia príliš vysoké
príjmy manažérov, a preto by vraj mali existovať platové stropy. Pokiaľ nejde o
štátne podniky a mzdy manažérov sú výsledkom dobrovoľných trhových vzťahov,
pána Haleckého do nich nič nie je. Ostatne, ľudí skôr trápia ich vlastné platy,
ktoré sú vždy subjektívne pociťované ako nízke, než to, že niekto druhý má plat
vysoký. HZDS vôbec prichádza v poslednej dobe s absurdnými nápadmi typu
„verejnoprávna DSS-ka“ alebo štátne podiely v súkromných bankách.
Veľmi zvláštne znejú v týchto dňoch aj hlasy, ktoré zaznievajú z celého
politického spektra o tom, že vraj práve euro nás ochráni pred najhoršími
dopadmi krízy. Tu sa natíska otázka, prečo euro neochránilo pred problémami
Írov, Belgičanov a ďalšie národy. Absencia vlastnej monetárnej politiky môže
situáciu za istých okolností pre Slovensko skôr skomplikovať. Ale kto v týchto
dňoch verí politikom, nemôže byť normálny.
Zdroj : Lukáš Krivošík, Foto: SXC,
ilustračné
