Ekonomický nobelovec Richard Thaler ukazuje, ako pomôcť ľuďom v rozhodovaní a pritom im neubrať zo slobody rozhodovania. Keď píšem o ekonomických nobelovcoch, zvyčajne čelím tomu istému problému. Ako čitateľom predstaviť ekonóma, o ktorom zrejme nikdy nepočuli, a jeho prácu, ktorá väčšinou bola v ,,surovej" akademickej podobe. Tento rok mám problém opačný.
.víťazom sa stal americký behaviorálny ekonóm Richard Thaler. Jeho kniha Nudge (spoluautor Cass Sunstein, u nás predávaná v roztomilom českom preklade ako Šťouch) z roku 2008 sa stala bestsellerom. Dva dni po ohlásení víťaza paperbacková verzia tejto knihy vyskočila na 3. miesto v predajnosti kníh na Amazone.
.homo irracionalis
Behaviorálna ekonómia sa snaží do ekonómie vniesť psychologický rozmer. Konkrétne Richard Thaler rozvinul toto myslenie v troch oblastiach. Po prvé – limitovaná racionalita. Ľudia dokážu robiť čiastkové kalkulácie, ale nedokážu si ich poskladať do veľkého obrazu. Zároveň je myslenie zasiahnuté rôznymi skresleniami, takže si napríklad ceníme tú istú vec viac, ak ju vlastníme, než keď ju ešte len môžeme vlastniť. Po druhé – vnímanie ,,férovosti" hrá v ekonomickom rozhodovaní dôležitú úlohu. Firmy tak napríklad pre obavy z pohoršenia zákazníkov nad ,,neférovosťou" môžu držať stabilné ceny napriek stúpajúcemu dopytu. Po tretie – ľudia nemajú sebadisciplínu. Poddávajú sa krátkodobým impulzom, ktoré zruinujú ich inak dobré dlhodobé plány.
Najmä do tretej položky patrí jeho koncept štuchania (nudging). Podľa neho jednoduchý a lacný zásah zvonka – poštuchnutie – môže človeku pomôcť lepšie konať. Často tým poštuchnutím môže byť iba lepšie úvodné nastavenie. Poštuchávanie sa dá robiť v rôznych kontextoch – od futbalových bránok v pisoároch (ktoré motivujú pánov mieriť lepšie a ubrať prácu upratovačke) až po dôchodkové systémy. Napríklad to, či pri vstupe do II. piliera je pre sporiteľa ako úvodný fond nastavený dlhopisový alebo indexový, môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý dôchodkový systém bez toho, aby bol sporiteľ na čokoľvek donútený. Čistejšie verejné toalety a bohatší dôchodcovia podtrhujú spoločenské prínosy behaviorálnej ekonómie, ktorej je Thaler spolu Danielom Kahnemanom a Vernonom Smithom asi najvýznamnejším predstaviteľom. Snaha vyhýbať sa zásahom, ktoré obmedzujú slobodu voľby (teda zákazom a príkazom), im zbiera body aj radoch zástancov voľného trhu. Nakoniec, štuchačom sa niekedy hovorí paternalistickí libertariáni.
.vlk sýty, ale z kozy ubudlo
Nie je však takéto označenie len bezobsažný oxymoron? Nudging má niekedy až nekritických obdivovateľov medzi modernými tvorcami politík. Ako by sa podarilo prelomiť známe porekadlo o vlkovi a koze. Na jednej strane môže tvorca politiky vylepšovať svet, ale tentoraz na svoju hlavu nedostane spŕšku nadávok do boľševikov. Veď nezakazuje ani neprikazuje. Sú tu však problémy, ktoré naznačujú, že ani behaviorálna ekonómia nemá odpoveď na všetko. Začnime tým, že mnohí jej predstavitelia, vrátane Thalera, vykopávajú otvorené dvere. Koncept človeka, ovládaného nielen rozumom, ale aj vášňami či morálkou, sa v ekonómii objavuje pravidelne od Smitha cez Hayeka až po Caplana. Druhý problém je už väčší – výpovedná hodnota behaviorálnych experimentov.
Ako študent som sa na nich zúčastnil viackrát – bola to skvelá príležitosť zarobiť zopár libier. Hry sa snažili simulovať rôzne vyjednávacie situácie, no chudobný študent z východnej Európy nezohľadňoval žiadnu implikovanú morálku a maximalizoval svoj zisk. Stačila by drobná zmena prostredia a správanie by bolo iné. Namieste je otázka, nakoľko sú výsledky experimentov univerzálne. Najmä v tých prípadoch, keď nevidíme žiadnu reakciu trhu na predložený problém. Prečo tak málo podnikateľov využíva spomínané iracionality ako ziskovú príležitosť?
No oni ich využívajú. Tým sme pri ďalšom probléme. Klasickí ekonómovia boli vytešení z neviditeľnej ruky trhu práve preto, že dokázala vyťažiť zo správania sebcov, márnotratníkov a hlupákov maximum pre spoločnosť. Identifikovať iracionálne správanie je prvý krok, druhý krok je nájsť, ako naň spoločnosť zareagovala. Thaler sám v jednom texte uvádza príklad anarchistickej spoločnosti, v ktorej reštaurácie predávajú otrávené jedlo. Ignoruje pritom možnosť vzniku spontánneho poriadku. Pritom by mu na postrehnutie tohto efektu stačila všímavá návšteva juhovýchodnej Ázie s jej pouličnými stánkami.
A teraz finále. Aby ste mohli štuchať, musíte mať cieľ. Ako ten cieľ vznikne? Kto poštuchne tvorcov politík k správnym cieľom? Thaler často uvádza príklady stravovania a obezity. Paradoxne, práve tu sa ukazuje, že pol storočia boli ľudia poštuchovaní dosť nesprávnym smerom – preč od tukov a smerom ku karbohydrátom. Čo bude ďalší cieľ masového poštuchávania a z akých preferencií bude zostavený? Vezmime si bezhotovostnú ekonomiku. Plná výhod pre finančný systém a monetárne autority, ale s nemalými rizikami pre bežných ľudí.
Chcel som napísať originálny článok, tak som to skúsil s kritikou. Oslavných komentárov si nájdete stovky a Thalerovi patria právom. Vrhol svetlo na mnoho aspektov ľudského konania a popísal skupinu nástrojov, s ktorými sa dá v tvorbe politiky mnohé vylepšiť. Spôsobil v hlavnom prúde ekonómie rozruch a priblížil ekonómiu aj bežným ľuďom, bez potreby obstavať sa hradbou matematického formalizmu. Gratuláciu na záver pripájam aj ja.
Autor je analytik INESS Martin Vlachynský
