Balvan na hrdle západných ekonomík (Impulz revue)

Štátny
sociálny systém prešiel od svojho vzniku významnými zmenami. Ešte prekvapivejší
ako jeho dramatický rast je posun dôrazu v úlohách, ktoré v modernej
spoločnosti plní. Zo záchrannej siete pre tých nešťastnejších z nás sa
stal silný redistribučný nástroj, v rukách politikov často zneužívaný na
nakupovanie hlasov u vybraných skupín obyvateľstva.  Výrazné zmeny v demografickom vývoji
západnej spoločnosti však vysielajú pomerne jasný signál. Priebežné nastavenie
majúce svoj pôvod a opodstatnenie v 19. storočí vytvorilo slučku, na
krku ekonomiky, ktorá sa postupným starnutím obyvateľstva a vymýšľaním
nových a vyšších dávok čoraz viac sťahuje.

V slovenskom
sociálnom systéme dochádza k miešaniu troch základných koncepcií
sociálnych systémov (anglo-americkej, nemeckej a škandinávskej). Chýba mu
jednotná koncepcia, ktorá by jasne definovala priority a ciele a na
základe ktorých by mohla byť vyhodnocovaná efektivita jeho fungovania. Namiesto
pomoci ľuďom v hmotnej núdzi sa systém stal komplexným  prerozdeľovacím nástrojom (na Slovensku máme
viac ako 70 rôznych druhov sociálnych platieb[i]).  Nejde však 
o slovenské špecifikum, ale skôr o vývoj charakteristický pre
väčšinu západných demokracií. Absencia konkrétnych cieľov a jednoduchá
možnosť zneužitia prerozdeľovania na zvýhodňovanie niektorých skupín
obyvateľstva vedie k neustávajúcej expanzii sociálnych systémov
(v roku 1905 predstavovali náklady sociálneho systému v Nemecku iba
1,4 % z hrubého domáceho produktu[ii], v roku 1950 17 % a v roku 1996
už  28 %[iii]
). Štátny sociálny systém, ktorý sa snaží riešiť stále nové úlohy
a problémy, znižuje množstvo peňažných prostriedkov v privátnej sfére
a bráni tak plnému hospodárskemu rastu.

Expanzia štátneho
sociálneho systému má okrem záťaže pre ekonomiku aj negatívny vplyv na
prirodzené mechanizmy, ktorými sa odnepamäti spoločnosť vyrovnávala
s problémami chudoby a nedostatku niektorých jej členov. Štátna pomoc
je v prevažnej miere finančná a neosobná. Zároveň v nej absentujú
kontrolné mechanizmy, ktoré by vyhodnocovali efektivitu jednotlivých opatrení.
Odlišné nastavenie motivácii vedie k tomu, že systém často  ani nie je schopný identifikovať osoby,
u ktorých je potreba cudzej pomoci najintenzívnejšia.  Ak zoberieme záujmy osôb, ktoré sú zodpovedné
za nastavenie systému, potom nie je prekvapivé, že v prevažnej miere nejde
o skutočnú solidaritu ale skôr o vyvolanie zdania solidarity bez
bližšieho skúmania reálnych dopadov. Málokto vie, že len  približne 5% zdrojov v slovenskom sociálnom
systéme ide na pomoc občanom v hmotnej núdzi. Zvyšok sú transfery, ktoré
nemajú so solidaritou príliš spoločné a sú skôr nútenou a zároveň
nákladnou redistribúciou bohatstva, ako pomocou blížnemu v núdzi. Ďalším
problémom štátneho systému, ktorý vedie k jeho predražovaniu je jeho
masívne zneužívanie.  

Prirodzené sociálne siete
teda najmä rodina a komunita (v minulosti to boli aj bratstvá, cechy,
odbory) vďaka detailným lokálnym informáciám o stave, reálnych potrebách
(na ceste z biedy nie sú peniaze často to najdôležitejšie), motiváciách majú
všetky predpoklady na to, aby boli v pomoci výrazne efektívnejšie. Štátne
systémy však svojou expanziou tieto prirodzené mechanizmy postupne vytláčajú
(vytlačili). Nejde však výlučne o problém ukrajovania čoraz väčšieho
objemu súkromných zdrojov, ktoré následne chýbajú rodine a komunite na ich
vlastné charitatívne činnosti. Problematické je aj narušenie prirodzených
vzťahov a motivácií v spoločnosti. Osoby, ktoré potrebujú pomoc sa
tak prestávajú obracať na svojich najbližších a na komunitu, v ktorej
žijú, a svoje požiadavky smerujú na štát. Na druhej strane, ľudia už žobráka na
ich ulici nevnímajú ako svoj problém, ale ako problém imaginárneho štátu, ktorý
im práve za účelom riešenia takýchto záležitostí berie každý mesiac
z výplaty peniaze. Napriek tomu, že obe strany žijú v tesnej
blízkosti, namiesto spolupráce otáčajú v očakávaní svoje hlavy smerom
k štátu.  Rozsiahly štátny sociálny
systém preto v konečnom dôsledku vedie k pretŕhaniu a zníženiu intenzity prirodzených
medziľudských vzťahov. Sociálne platby vytvárajú z občana atomizovaného
jednotlivca, ktorý opúšťa tradičné väzby. 
Tzv. crowding out efekt, čiže vytláčanie súkromných aktivít expandujúcim
štátom vidno aj z objemu súkromných príspevkov na charitu. Kým v  Spojených štátoch amerických s výrazne menším
štátnym sociálnym system ako je ten náš to bolo v roku 2000 691 amerických
dolárov na osobu za rok v Bismarckovskej Európe iba 57 dolárov[iv].

Pre ilustráciu fungovania
moderného sociálneho štátu nemusíme chodiť ďaleko. Na Slovensko čoskoro zavíta
Euro. Áno, euro pravdepodobne prinesie rýchlejšiu infláciu. Súčasná vláda
rovnako ako tá predchádzajúca však tento problém ignorovala, a teraz sa
chystá problém hasiť zvyšovaním dávok. Až konkrétna predstava  nespokojných infláciou utrápených voličov vo
volebnom roku 2010 vyburcovala v politikoch odhodlanie k akcii. Preskočme
otázku, prečo sociálno-demokratická vláda vehementne podporuje euro, ktoré
zrýchlenou infláciou postihne najmä dôchodcov, nezamestnaných a nízkopríjmové
skupiny obyvateľstva a pozrime sa bližšie na navrhnuté riešenia. 

Premiér má nachystanú
celú paletu „opatrení“. Zvýšenie príspevku na prvé dieťa, zvýšenie vianočného
príspevku pre dôchodcov, trinásty dôchodok atď. Okrem toho, že plošné zvyšovanie
dávok inflačné tlaky iba zvýši, navrhnuté opatrenia si nezaslúžia ani názov
sociálne. Úplne všetky z navrhovaných opatrení sú plošné, čiže
nezohľadňujú príjem alebo majetok príjemcu. Skutočne „sociálnemu“ opatreniu by
však mala predchádzať snaha o identifikáciu osôb, ktoré budú eurom trpieť
najviac a situáciu nie sú schopní riešiť z vlastných zdrojov. Ak majú
dávky reálne riešiť nejaký konkrétny sociálny problém musia byť adresné.
Trinásty dôchodok však adresný nie je. Dostanú ho úplne všetci dôchodcovia.
Teda nie len tí, ktorí ozaj trú biedu a zvyšovanie cien ich reálne ohrozí
ale aj takmer 20 000 dôchodcov s mesačným dôchodkom vyšším ako
15 000 Sk  (ekvivalent hrubej mzdy
takmer 20 000 Sk).  Čo je sociálneho
na vyplatení 13. dôchodku piatim dôchodcom, ktorí poberajú mesačný dôchodok
viac ako 50 000 Sk?[v].

Zo strany politikov preto
len ťažko možno hovoriť o starostlivosti o sociálne slabšie skupiny
obyvateľstva. Ide skôr o pomerne drahý nákup voličských hlasov. Navrhované zvýšenie
dôchodku o 1000 korún totiž dnes stojí priemerného pracujúceho mesačne
približne 500 korún na odvodoch. Situácia sa však pomerne rýchlo zhoršuje.  Podľa poslednej správy o sociálnej
situácii Slovenska z dielne Ministerstva práce sociálnych vecí
a rodiny[vi] je starnutie obyvateľstva „najzávažnejším dôsledkom súčasného
demografického vývoja“. Podľa odhadov sa priemerný vek zvýši do roku 2025  o 4,6 roka. Kým dnes pripadá na 100 detí
vo veku 0 až 14 rokov 73 obyvateľov vo veku 65 a viac rokov, približne od
roku 2018 budú na Slovensku prevažovať seniori nad deťmi.  Takýto
vývoj samozrejme negatívne ovplyvní počet pracujúcich. Znamená to, že ešte
nákladnejší sociálny systém ako je dnes (bude viac starobných dôchodcov) bude
musieť financovať klesajúci počet pracujúcich. Odvodové a daňové zaťaženie
pracujúcich preto v prípade, že radikálnym spôsobom neznížime sľuby
sociálneho systému, výrazne narastie, čo negatívne ovplyvní produktivitu celej
ekonomiky.

Práve problém starnutia
sa snažila riešiť reforma dôchodkového systému zavedením druhého
kapitalizačného piliera. Ten umožnil presunúť časť dôchodcov mimo priebežný
pilier čím síce zvýšil momentálne náklady systému, no z dlhodobého
hľadiska predchádza kolapsu v hospodárení Sociálnej poisťovne. Táto
reforma sa však u súčasnej vlády stretla s nepochopením. Vládna
koalícia stráca čas žabomyšími vojnami okolo nastavenia druhého piliera
nechápajúc, že pes je stále zakopaný v príliš štedro nastavenom prvom
priebežnom pilieri.

Rozsah demografických
zmien a závažnosť ich dopadov ilustruje nasledujúca tabuľka. Výpočty sú
jednoduchým stacionárnym modelom postaveným na 
aktuálnych demografických prognózach . Model predpokladá zachovanie
súčasného nastavenia výplat (priemerného dôchodku na dôchodcu) a  stabilnú mieru zamestnanosti. Z tabuľky
vyplýva, že  ak by sme mali dnes
demografiu ako v roku 2050 a rovnaké nastavenie dôchodkov ako dnes,
každý pracujúci by musel zaplatiť na výplatu dôchodkov o 54% viac ako
dnes. K tomu samozrejme treba prirátať ešte individuálny príspevok na
dôchodkové sporenie v druhom pilieri. Bez druhého piliera by sa náklady na
jedného pracujúceho zvýšili až o  157%.

Výpočty INESS
z nasledujúcich zdrojov: Sociálna poisťovňa, Prognóza demografického
vývoja do roku 2025 ŠÚ SR, Prognóza demografického vývoja do roku 2005, Vaňo,
Jurčová, Meszároš (2002)

Poznámky:  V roku 2025 predpokladáme na základe súčasnej
vekovej štruktúry sporiteľov, že 288 000 sporiteľov bude poberať dôchodok z
druhého piliera. V roku 2050 predpokladáme, že 20% dôchodcov bude poberať
dôchodok len z prvého piliera, ostatní budú aj z druhého piliera.

Priebežný systém prvého
piliera má na rozdiel od väčšiny sociálnych dávok jednu špecifickú nevýhodu.
Výtvara dlhodobý záväzok, ktorého splatnosť presahuje 50 rokov.  Akosi sa zabúda na to, že ak dnes prisľúbime súčasným
dôchodcom zvýšenie dôchodkov na 50 % priemernej mzdy, sľúbime to zároveň aj
tým, ktorí si dnes platia odvody a prvý dôchodok dostanú až o 40
rokov. Súčasní pracujúci, ktorí sú schopní pochopiť význam demografických
zmien, by mali plošné zvyšovanie dôchodkov zamietnuť nielen kvôli okamžitému
zníženiu čistej mzdy ( hoci vo verejných financiách existujú miliardové
rezervy), ale kvôli tomu, že na tak vysoké dôchodky im o 40 rokov nebude
mať kto pracovať.

 Tvrdá realita demografických zmien nám pripomína,
že ak nedôjde k výrazným zmenám v nastaveniach hlavne dôchodkových
systémov, bude sa západným ekonomikám s týmto balvanom len ťažko držať na
hladine. Výnimkou samozrejme nie je ani Slovensko. No aj tu dávajú politici
prednosť ilúziám pred tvrdou realitou.  Namiesto
postupného obmedzovania, vzhľadom na demografické trendy nerealizovateľných
sľubov, a zreálňovania výšky sľubovaných platieb, dochádza k presnému
opaku. Nepríjemné prognózy jednoducho ignorujú a štedré príjmy
z rýchlo rastúcej ekonomiky nešetria na horšie časy, ale bezhlavo ich
rozdávajú.

Juraj Karpiš

www.INESS.sk  

Impulz Revue,
Číslo 3 / 2008