V rytme ekonomického techna a v tanečnom víre
obnažených tiel politikov zaniká u nás zopár triezvych ďuranovských,
gondovských a karpišovských hlasov, píše vo svojom článku zverejnenom v .týždni dňa
2.3. 2009 Peter Zajac.
Dôležité je predovšetkým zabrániť nočnej more štátnej
kontroly finančného sektora. A mravná výhrada, že sme odmenili ľahkomyseľných?
Nemá trest zmysel len vtedy, ak je tu pravdepodobnosť, že sa pochybenie bude
opakovať?
Toľko historik Niall Fergusson. Nie je možno náhodné, že triezvy hlas do
katastrofickej cunami oznamujúcej zánik kapitalizmu a víťazoslávny návrat
socializmu vnáša práve historik, ktorý sa pozerá na každodenné dianie s istým
odstupom a vie, že spojenie osvietenskej racionality s iracionalitou prírodných
katastrof je od lisabonského zemetrasenia v roku 1755 súčasťou moderného sveta.
Spája sa v ňom predstava ľudského údelu, v ktorom je človek pánom sveta a
prikazuje vetrom, dažďom, no zároveň je obeťou prírodnej nevyspytateľnosti. Tým
apokalyptizmus dnešnej krízy plynule nadviazal na vtáčiu chrípku a katastrofu
klimatického otepľovania.
Osobitným javom súčasnej finančnej krízy a ekonomickej recesie je jej
medializácia a politizácia. Mediálne sa prezentuje div nie ako trest boží za
slobodnú trhovú ekonomiku a politicky ako dokazovanie akčnej schopnosti
jednotlivých vlád, ktoré sa pretekajú v tom, kto zachráni viacej bánk,
automobiliek a pracovných miest.
V priebehu pol roka sa vytvoril zvláštny karnevalový sprievod. Na jeho čele
stoja starí a noví nepriatelia slobodného trhu. Za nimi kráčajú trhoví
oportunisti, ktorí zavetrili, že koruhvička sa otáča k zlatému teľaťu štátu a
úslužne sa mu začali klaňať. Tak rýchlo, ako prisahali na slobodný trh, začali
teraz prisahať na štátne zásahy a vyvlastňovanie. Za nimi vykúkajú spoza bučka
všetci tí, čo sa potichu zadlžovali, potom zadlžovali svoje zadlženie,
zadlženie svojho zadlženia, a teraz otŕčajú ruku za peniazmi, ktoré štát vydáva
za svoje, aj keď sú našimi. Na konci sprievodu sa mocú tí, čo akosi „pozabudli“
v správny čas reštrukturalizovať ekonomiku, a teraz to zvaľujú na krízu.
Je to ozajstná ekonomická Love Parade. V
rytme ekonomického techna a v tanečnom víre obnažených tiel politikov zaniká u
nás zopár triezvych ďuranovských, gondovských a karpišovských hlasov. Pokúsim
sa ich preložiť z jazyka ekonomiky do svojho jazyka. Základným problémom
súčasnej krízy je strata poctivosti ako elementárneho základu etiky slobodného
trhu, v ktorej sa spájajú zásady liberálnej ekonomiky s konzervatívnym pohľadom
na svet.
Ak je to tak, odpoveďou na súčasnú finačnú krízu a ekonomickú recesiu nebude
plátanie dier, ktorým chcú politici za každú cenu (a opakujem – za každú cenu!)
aspoň počas vlastného vládnutia udržať zamestnanosť. Veď ekonomické balíčky
jednotlivých štátov sa zmenili na celozemegulárny balvan, ktorý by lepšie
nezabalil ani svetoznámy performer Christo.
Prví na etickú podstatu dnešnej krízy neupozornili ekonómi, ale obyčajní ľudia,
pre ktorých je poctivosť a skromnosť samozrejmou súčasťou rodinného rozpočtu.
Tí si začali klásť otázku, či je v poriadku, že najviac peňazí z ich vrecák
ťahajú tí, ktorí sa správali najnezodpovednejšie.
Celé tie závratné stovky miliárd dolárov a eur, vrážaných do chromých bánk a
automobiliek, sa opierajú o dve nádeje: že to naozaj pomôže ekonomiku ozdraviť
a že ozdravenie, ktorého súčasťou má byť zoštátňovanie, ostane jednorazovým
opatrením, pričom bude existovať jasný časový plán na reprivatizáciu. Prvá
nádej je nádejou politikov, ktorí sú pri moci a chcú prežiť. Druhá nádej je
nádejou historika, ktorý pozabudol na historickú skúsenosť, že dôsledkom zlých
riešení sú ešte horšie dôsledky.
Ale čo keď to neskutočné zadlžovanie ekonomiku neozdraví, lebo nie je založené
na poctivosti, ale neskutočnom protekcionizme? A čo keď súčasné opatrenia (ach,
to slovo sme už kdesi počuli!) nebudú jednorazové a spojené s následnou
reprivatizáciou, pre ktorú neexistujú nijaké automatické záruky? Čo potom,
vizionári a politici? Na to existuje jediná odpoveď. Vizionári ani politici si
nekladú otázku, čo bude potom.
Peter Zajac
