Ministerstvo hospodárstva navrhlo zdvojnásobenie
čiastky určenej na šrotovné, ktoré vláda prijala na návrh Rady pre hospodársku
krízu pred necelým mesiacom. Vláda zavedenie šrotovného obhajovala tým, že
likvidácia starého auta s následnou kúpou nového má byť prejavom solidarity s okolitými
krajinami v snahe oživiť výrobu automobiliek.
O podpore slovenskej
ekonomiky skutočne nemôže byť reči, a priznáva to i sám premiér.
Množstvo áut, vyrobených a zároveň
predaných na Slovensku sú naše automobilky schopné vyrobiť počas jedného
týždňa. Paradoxne, ak chcela byť vláda solidárna, nemusela robiť vôbec nič.
Z dôvodu prepadu mien a konkurenčnejších trhov v susedných
krajinách sú ceny áut o 10-15 percent nižšie. Bez šrotovného by si teda
ľudia kupovali zahraničné autá v zahraničí. Výsledok by bol teda podobný –
boli by sme solidárni s ostatnými krajinami a dokonca by to bolo
zadarmo. Šrotovným sa tento cenový rozdiel znižuje, čiže platíme za to, aby
boli naši predajcovia konkurencieschopnejší a mohli nám predať autá
vyrobené v zahraničí.
Nálepka
Celý tento koncept solidarity
je len vymyslenou nálepkou, pochybným zdôvodnením dotácie vybratému sektoru.
O miere slovenskej solidárnosti nemôžu mať zahraničné automobilky žiadne
pochybnosti, veď na rôznych investičných stimuloch sme im už vyplatili okolo 6
miliárd korún.
Šrotovné tiež zavádza celkom
novú a nechcenú solidaritu – všetci občania Slovenska sa totiž na nové
auto skladajú aj tým, ktorí takúto podporu vôbec nepotrebujú. Ilustruje to množstvo
inzerátov ponúkajúcich auto na zošrotovanie a veľa kvalitných áut
pripravených na zošrotovanie.
Súčasné zdôvodnenie navýšenia
dotácie poukazovaním na to, že výnos DPH spôsobený predajom nových áut
prevyšuje objem podpory zo strany štátu, je strieľaním slepými nábojmi
a vážnym analytickým pochybením. Podľa tejto logiky je totiž jedno, či sa
napríklad diaľnica postaví v husto zaľudnenej oblasti alebo v strede
púšte, keďže štát tým v oboch prípadoch získa DPH späť. Ministerstvo
tiež nemôže preukázať, že autá nakúpené
s pomocou šrotovného by sa inak nekúpili. To, že sa šrotovné minulo za
necelý mesiac len poukazuje na to, že ľudia chcú využiť štátnu dotáciu, ale
neznamená to, že títo kupci by inak nové auto nekúpili. A tí, ktorí si
predsa výlučne vďaka šrotovnému nové auto kúpili, zase tieto prostriedky
neutratia na iné spotrebné výdavky, vďaka ktorým by štát inkasoval DPH.
Ničíme, aby sme vyrábali
Šrotovné je klasickým
príkladom tzv. „Klamu rozbitého okna“, ktorý už pred 160 rokmi popísal ekonóm
Frédéric Bastiat v knihe Čo je vidieť a čo nie je vidieť. Štát minie
obmedzené prostriedky daňových poplatníkov na nenávratné zničenie majetku,
ktorý mohol ešte niekomu slúžiť. Zdroje vynaložené na výrobu nového auta, ktoré
musíme vyrobiť len preto, že sme sami jedno dobrovoľne zničili, mohli byť vynaložené
na výrobu iných, viac potrebných vecí. Na Slovensku teda namiesto nových
vozidiel mohlo ostať 22 130 starších ale väčšinou funkčných vozidiel a
zároveň sa napríklad mohli zatepliť staršie domy, postaviť nové byty, vyrobiť
nové televízory či oblečenie alebo akékoľvek iné tovary a služby.
Samozrejme, časť starších áut by bola nahradená novými tak či tak, ale išlo by
o racionálne rozhodnutie spotrebiteľov a nie inžinierstvo zo strany
vlády. Ak by totiž bola výmena starých áut nutná, ľudia by ich vymenili bez
ohľadu na zásah vlády, pretože by to považovali za správne použitie svojich
prostriedkov. Takto ich vláda motivuje vlastné prostriedky minúť inak, čím
deformuje spotrebu a znevýhodňuje ostatné sektory.
Je chvályhodné, že vláda
vyvíja iniciatívu na podporu nášho hospodárstva. Existujú však aj efektívnejšie
spôsoby, ktoré navyše môžu pomôcť plošne, nie len tým, ktorí prví zaklopú na
dvere vlády. Tým opatrením je znižovanie daní a odvodov. Mohli byť znížené
o sumu, ktorá sa minula na šrotovné, uvoľnili by sa tým ruky všetkým
podnikateľom a nemuseli sme ničiť fungujúce veci.
Juraj Galvánek
Autor je analytik INESS
