Tesne pre stretnutím krajín G20 prichádza Čína s nápadom zosadiť
americký dolár z trónu svetovej rezervnej meny a Rusko špekuluje
o možnom comebacku zlata na svetovú monetárnu scénu. Je to logická
reakcia veľkých svetových ekonomík na posledné kroky najsilnejšieho hráča na
svetových finančných trhoch – americkej centrálnej
banky.
Minulý
týždeň si na internetových stránkach Čínskej centrálnej banky pošpekuloval jej
guvernér Zhou Xiaochuan nad alternatívou k súčasnej dominancii amerického
dolára vo svetových finančných transakciách. Navrhuje nahradiť americký dolár vo
funkcii svetovej rezervnej meny novou menou, ktorú by manažoval Medzinárodný
menový fond, a ktorej hodnota by bola odvodená od koša národných mien hlavných
svetových ekonomík. Napriek tomu, že ide zatiaľ naozaj len o špekuláciu
a návrh s malou pravdepodobnosťou realizácie, ak špekuluje guvernér
centrálnej banky dynamicky rastúcej ekonomiky s pätinou ľudí zemegule, je ho
dobré počúvať. Význam tohto signálu Číny spočiatku podcenil aj Obamov minister
financií Timothy Geithner, ktorý v prvom momente označil čínsky návrh za
rozumný. Po okamžitej reakcii menových trhov však musel svoje nepremyslené
vyjadrenie korigovať a verbálne podporovať silný dolár. K čínskej výzve
sa už pridalo aj Rusko. Navrhlo dokonca malý zlepšovák – kôš MMF by nemal
obsahovať len národné meny, ale aj tisícročiami odskúšanú monetárnu komoditu –
zlato.
Diskusia
o alternatívach k americkému doláru je prirodzenou reakciou na
pravdepodobne najdôležitejšiu ekonomickú správu tohto roka. Americká centrálna
banka FED na poslednom zasadnutí oznámila rozhodnutie „ďalej navýšiť súvahu centrálnej banky nákupom
dodatočných 750 miliárd hypotekárnych cenných papierov od hypotekárnych agentúr
(Fannie Mae/Freddie Mac, pozn. autora), čím sa celkový nakúpený objem za tento
rok zvýši na 1,25 bilióna amerických dolárov, a zvýšiť nákupy dlhu týchto
agentúr o 100 miliárd dolárov na celkových 200 miliárd dolárov. Navyše, za účelom zlepšenia podmienok na súkromných
finančných trhoch sa rada rozhodla počas nasledujúcich šiestich mesiacov
nakúpiť štátne dlhopisy s dlhšou maturitou až do objemu 300 miliárd amerických
dolárov.“
V decembri
avizovaná monetarizácia štátneho dlhu sa tak dnes stáva skutočnosťou. Monetarizácia,
čiže priamy nákup štátneho dlhu centrálnou bankou, de facto znamená, že na tovary a služby, ktoré vláda
nakupuje, si nebude musieť požičiavať, ale zaplatí za ne čerstvo vytlačenými
dolármi. Pri plánovanom rozpočtovom deficite na rok 2009 vo výške 1,75 bilióna
USD (čo je 12 % amerického HDP alebo napríklad 130 % HDP Indie, 365 % HDP
Švajčiarska a 399 % HDP Rakúska) sa niet čo diviť, že centrálna banka chce s nákupom
dlhu pomôcť. Problémom však je, že ide o veľmi rizikové opatrenie
a hrubý zásah do trhových mechanizmov. Na rozdiel od štandardných operácií
centrálnej banky na voľnom trhu, keď pri monetárnej expanzii centrálna banka
nakupuje skôr emitované vládne dlhopisy na sekundárnom trhu, totiž teraz centrálna
autorita priamo určuje, ktoré subjekty monetárne steroidy dostanú a ktoré nie.
Významne tak ovplyvňuje (čiže narúša) alokáciu kapitálu v ekonomike. Okrem
toho priamy nákup aktív centrálnou bankou bude mať skôr či neskôr výrazný
inflačný efekt. Vo finančnom systéme totiž dôjde k len ťažko odhadnuteľnej a
takmer nekontrolovateľnej peňažnej multiplikácii. Znamená to, že každý takto
umiestnený dolár spôsobí rast peňažnej ponuky (a následnej aj cenovej hladiny) hneď
o niekoľko dolárov. To, kedy k takémuto efektu dôjde, je nemožné predpovedať
(nieto ešte riadiť), keďže to závisí od faktorov mimo kontroly centrálnej banky
ako sú dopyt po hotovosti a dôvera v menu a z nich vyplývajúce množstvo
operácií, ktoré sa vykoná s jedným dolárom (tzv. velocity alebo rýchlosť obehu
peňazí).
Budúca
strata kúpnej sily dolára je vzhľadom na súčasnú politiku FEDu takmer
garantovaná. Akýkoľvek náznak oživenia znásobí peňažnú multiplikáciu
a následnú infláciu a je len ťažko predstaviteľné, že FED nájde
v sebe silu odoprieť pacientovi drogu, ktorá ho jediná drží na vratkých
nohách. Inflácia amerických dolárov znamená zdanenie všetkých, ktorí túto menu
používajú. To vysvetľuje aj súčasné nespokojné signály, ktorá Čína, ako najväčší
svetový držiteľ dolárových finančných aktív (v objeme až 2 bilióny USD) vysiela.
Vzhľadom na obrovský objem dolárov, ktorý táto krajina drží, však ide už len
o plač nad rozliatym mliekom. Dnes tak aj po viac ako 30 rokoch platí
odkaz Johna Connallyho, guvernéra FEDu za amerického prezidenta Richarda Nixona,
ostatným krajinám: „Dolár je síce naša mena, ale váš problém.“
Na rozdiel
od čias Nixona je však monetárna expanzia v súčasnosti globálne využívaným
nástrojom. Rovnakú cestu ako FED už nastúpili centrálne banky Veľkej Británie
či Japonska. Z dôležitých hráčov sa čaká už len na Európsku centrálnu banku,
ktorú od nákupu štátnych dlhopisov zatiaľ skôr ako konzervatívny prístup k
monetárnej politike odrádza absencia jednotného európskeho dlhopisu. Návrhy na
nákup dlhopisov niektorých vybraných krajín EÚ totiž zatiaľ vyvolávajú nevôľu
ostatných členských krajín. Kde je však vôľa, tam je cesta. Vytvorenie zdania
ekonomického rastu falošnými peniazmi je príliš lákavou možnosťou pre
politikov, preto je možné očakávať, že aj na tento „problém“ sa čoskoro nájde
riešenie a aj ECB sa pripojí do celosvetového inflačného snaženia. Naznačujú to
aj posledné hlasy z ECB hovoriace o možnom nákupe nie štátnych, ale rovno
podnikových dlhopisov. Napriek tomu, že na hyperinflačné scenáre je ešte stále
priskoro, ich pravdepodobnosť postupne rastie.
Juraj
Karpiš
INESS
