Diskusia o minimálnej mzde je stará minimálne tak ako tento druh
regulácie. Všetky relevantné protiargumenty boli známe hneď po jej
zavedení a charakter diskusie sa nemení. Implikácie zavedenia a
zvyšovania minimálnej mzdy sú zrejmé a človek by si myslel, že ich
identifikuje každý (nielen) ekonóm, ktorý dokáže rozlíšiť ponuku od
dopytu.
Zvýšenie minimálnej mzdy znamená vylúčenie istej skupiny uchádzačov o
zamestnanie z trhu práce. Inak povedané, ak regulácia prikáže
zamestnávateľom vyplácať vyššiu mzdu, ako je hodnota, ktorú by mohli
vytvoriť svojou prácou u zamestnávateľa, nové pracovné miesto nevznikne
(alebo už existujúce pracovné miesto zanikne).
Analýza dopadov minimálnej mzdy nevyžaduje ekonometrické modely ani
vzdelanie v kvantovej fyzike. Zo vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec
jednoducho nemožno vylúčiť finančnú stránku –mzdu. A tu logika nepustí
a nemôže ju vyvrátiť ani desať prípadových štúdií, ktoré poukazujú na
fakt, že k rastu nezamestnanosti nedošlo. A i napriek tomu, že by sa na
tom istom mieste dalo odcitovať desať iných štúdií,
ktoré poukazujú na pravý opak, trh práce a motivácie jeho účastníkov sú
ďaleko zložitejšie, aby bolo možné takto primitívne „merať“ efekty
tohto opatrenia.
Dynamický trh práce sa s takýmito reguláciami totiž obyčajne vysporiada
inak, na Slovensku napríklad zamestnávaním za nižšiu ako minimálnu mzdu
formou dohody o vykonaní práce. Alebo zamestnávaním bez oficiálneho
potvrdenia a registrácie. Alebo zvýšením počtu odpracovaných hodín.
Avšak aj tieto alternatívne riešenia majú svoje limity. V istom momente
sú administratívne náklady (ako napríklad pravidelné obnovovanie
dohody, či stres z obchádzania byrokratickej záťaže) príliš vysoké, a
zamestnávateľ jednoducho dané miesto zruší. Je jedno, či sú to desiatky
alebo tisíce ľudí. Príčinou tejto skutočnosti je regulácia minimálnej
mzdy.
Toľko ekonomický pohľad. Ekonóm preto politikovi radí – ak chceš zvýšiť
zamestnanosť nízkokvalifikovaných ľudí bez praxe, zvyšovaním minimálnej
mzdy im nielenže nepomôžeš, ale naopak, uškodíš.
Inštitút minimálnej mzdy však nenavrhli ekonómovia. Je dielom
predovšetkým politikov a zástupcov zamestnancov. Kým tí prví získavajú
body za „spravodlivý boj“ pre zvyšovanie životnej úrovne zamestnancov,
tí druhí majú priamy záujem na zvyšovaní odmeňovania už zamestnaných
pracovníkov (hlavne tých, ktorí sú zamestnaní u veľkých zamestnávateľov
s vyššou pridanou hodnotou výroby). Vyžívajú tak „externú“ moc
donútenia na vylepšenie svojej pozície, ktorú nedokážu dosiahnuť
štandardným vyjednávaním so zamestnávateľmi. Diskusia ohľadne
minimálnej mzdy sa preto vzdialila od poctivého predkladania argumentov
smerom k pocitovému zdôvodňovaniu potreby jej existencie. Príkladom je
tento výrok:
Vykročenie iným smerom nastalo v momente, keď sa začalo uvažovať o
„primeranosti“ odmeny za vykonanú prácu, či „primeranom“ zvyšovaní
minimálnej mzdy. Je zrejmé, že tieto pojmy môžu byť len ťažko súčasťou
racionálnej argumentácie, pretože sú založené na pocitovom hodnotení.
Vyjednávanie o mzde tak už to prestáva byť tým, čo v ekonómii nazývame
„stretla sa ponuka s dopytom“, to jest došlo k dobrovoľnej výmene času
stráveného pri práci za finančnú odmenu.
Mení sa to na: ponuka s dopytom by sa mala stretnúť až v tomto bode.
Z pozície pozorovateľa sa tak staviame do pozície vyššej, v ktorej
určujeme daný bod a myslíme si, že primeranosť, extrémnosť, či
zneužitie „vieme“ posúdiť, či dokonca peňažne ohodnotiť. Bohužiaľ,
autor citovaného výroku svoje číslo optimálnej minimálnej mzdy
nezverejnil (na čo obyčajne nájde odvahu len minimum analytikov,
obhajujúcich minimálnu mzdu). Hoci, ďaleko viac ako výsledok by bol
zaujímavý postup, ako sa k nemu dopracoval. Každé odvetvie a región je
iný, postavenie zamestnávateľov nie je možné paušalizovať. Navyše, niet
zapeklitejšieho problému ako peňažne vyjadriť úžitok z akejkoľvek
činnosti človeka, napríklad z pracovného pomeru. Ten je totižto
podmienkou pre určenie „primeranej“ odmeny na strane pracujúceho.
Pripustenie tejto formy diskusie dokonca vedie k tomu, že obhajca
citovaného výroku by mal vedieť rozhodnúť, na ktorú stranu sa naklonia
váhy, keď na jednu stranu položíme vyššie uvedené negatíva vyplývajúce
zo zavedenia minimálnej mzdy a na druhú pozitíva, ktoré minimálna mzda
prináša už zamestnaným (nie všetkým).
Súčasná legislatíva (a je jedno či je to v USA alebo iných európskych
krajinách) si nad týmito otázkami hlavu neláme. Rozhodovanie o výške
minimálnej mzdy nie je predmetom ekonomického skúmania, ale prostého
vyjednávania či uplatňovania moci. Minimálna mzda nie je ani
ekonomickým ani sociálnym opatrením, je predovšetkým politickým
nástrojom. Slovensko je učebnicovým príkladom.
Radovan Ďurana, INESS
