Narýchlo pripravený zákon týkajúci sa strategických
spoločností prešiel. Teoreticky umožňuje štátu zásadným spôsobom zasahovať do
fungovania súkromnej firmy s viac ako 500 zamestnancami, o ktorej vláda
rozhodne, že je „strategická“.
Dvadsať rokov po konci centrálne plánovaného hospodárstva sa
štát chce opakovane hrať na starostlivého správcu výrobných faktorov. Akoby
nestačila niekoľko desaťročí trvajúca skúsenosť s úžasnými schopnosťami
úradníkov produkovať kvalitné tovary a služby pri nízkych cenách. Rozprávka o
starostlivom štáte a podnikateľovi špekulantovi je stále živá.
Čo je skutočným cieľom tejto ročnej divokej karty v rukách
vlády, zatiaľ vedia len predkladatelia zákona. Ovládnuť novácku chemičku?
Úprimná snaha „zlepšiť“ fungovanie konkurzov? Odsunúť prípadné hromadné
prepúšťania na povolebné obdobie? Jasnú odpoveď dá až uplatňovanie normy v
praxi. Jedno je jasné už dnes. Vláda vyslala investorom signál, že pri
dosahovaní svojich cieľov je schopná za niekoľko dní prijať paškvil
nezlučiteľný so základnými pravidlami, na ktorých je postavená ekonomika
západného sveta a toho chceme byť súčasťou.
Správa, že keď vláda chce, tak môže naozaj všetko, nás môže
vyjsť ešte draho. Ak by sa aj hneď zákon neaplikoval a následne sa nekonali
pravdepodobné spory poškodených majiteľov či veriteľov so Slovenskou
republikou na medzinárodných súdoch, stačí, že o týchto juhoamerických
praktikách v srdci Európy porozprávajú doma naši zahraniční investori.
Banánová republika, kde hrozí, že zo dňa na deň prídete o
kontrolu nad svojimi investíciami a kde sú pravidlá hry závislé od
subjektívneho výkladu pojmov politikmi, určite nie je príťažlivou lokalitou pre
zahraničný kapitál. A alternatív na jeho umiestnenie je v krízou vyhladovanej
strednej a východnej Európe naozaj dosť.
SME 9. 11. 2009 | Juraj Kapriš, analytik INESS
