Prepad o 31 percent (paralela s Veľkou hospodárskou
krízou z minulého storočia) by pre slovenskú ekonomiku znamenal návrat do
roku 2003. Tento návrat do roku 2003 by bol iste ťažký, ale nie dramatický,
povedal pre Profit dňa 26.11. 2009 Radovan Ďurana z INESS. Dodal, že v
tomto máme pred Američanmi istú výhodu, ťažké časy máme ešte stále v živej
pamäti. Na druhej strane je celkom pravdepodobné, že ak krajiny Európskej únie
zaznamenajú pokles o tridsať percent, slovenská ekonomika to pocíti omnoho
viac.
„Jediná
vec, z ktorej musíme mať strach, je strach sám” (Franklin D. Roosevelt
o kríze,1933)
Niektoré
výročia sa neoslavujú, iba pripomínajú. Krachom newyorskej burzy v „čierny
štvrtok“ 24. októbra 1929 sa začala pred osemdesiatimi rokmi svetová
hospodárska kríza. V ten deň si na život siahlo jedenásť maklérov
a depresia vládla svetu dlhých jedenásť rokov. Otázka dneška znie:
skutočne nezažívame niečo podobné?
Henry
Ittleson sa vždy správal pokojne a rozvážne. Aj vtedy, keď ako
tridsaťsedemročný predavač, realitný agent a začínajúci burzový maklér
v jednom zakladal finančnú a poisťovaciu spoločnosť Commercial Credit and
Investment Company (neskôr Commercial Investment Trust – CIT). Dovtedy sa
naučil všetko potrebné, aj to, že po úveroch je vždy dopyt. Aj preto
zvykol hovoriť, že úver je krvou celej ekonomiky, v čase chorôb
i zdravia firiem. Bolo to v roku 1908 a Henry sa nemal dôvod
strachovať.
Poistky
sa uživia
Hviezdy
sa pre vtedajšiu Ameriku nezdali byť nikdy tak blízko ako dvadsať rokov pred
prvou hospodárskou krízou. „Američan je dnes najlepším zákazníkom,“ odbíjal
ešte aj počas roku 1929 verejnosť zviazanú strachom z úveru. Jeho slová
a dychtivá snaha „poistiť celú Ameriku“ padali na úrodnú pôdu. CIT
Group sa pritom už v roku 1924 stala prvou firmou svojho druhu kótovanou
na newyorskej burze. O rok už mala obrat vyše 150 miliónov dolárov.
Treba
férovo priznať, že H. Ittleson vedel okrem žien „zbaliť“ aj inú klientelu, keď
stiahol na svoju stranu štátny úrad Federal Housing Administration. Štát
bol však len prostriedok. Poisťovať bolo totiž najlepšie na vojenskej
pôde. Doslova. CIT získala tisíce kontraktov u vojakov. Bolo to prosté
a nechýbal tomu sedliacky rozum. Aj preto Veľkú hospodársku krízu
v tridsiatych rokoch prežila táto finančná inštitúcia pevne stojac
uprostred tých padlých. O niekoľko dekád neskôr CIT poskytuje už úvery miliónom
podnikov, zaoberá sa lízingom i financovaním nákupov lietadiel.
Chránená
pamiatka
Po sto
rokoch existencie však ittlesonovská nepremožiteľnosť dostala úder. Ak sú
noviny Financial Times očami verejnosti, potom CIT je dnes jej problémom. Podľa
denníka existenčné problémy CIT sú v súčasnosti varovným signálom pre tých,
ktorí na základe priaznivých údajov o vývoji americkej ekonomiky
začali hovoriť o konci finančnej krízy. Keď padne na zadok
dinosaurus, zahučí to. Nedávny bankrot CIT Group je totiž podľa výšky aktív
spoločností piatym najväčším v americkej histórii. Z desiatich
najväčších amerických bankrotov histórie ich bolo šesť vyhlásených v tomto
a minulom roku a CIT po stojeden rokoch svojej existencie padla
na kolená. Banka však ešte ani v úctyhodnom veku nemieni vydýchnuť
naposledy. Minimálne jej veritelia, ktorí na ozdravenie ústavu dali
súhlas. Je medzi nimi aj dôležitý investor CIT Group, miliardár Carl Icahn.
Akcie CIT sa v období svojho vrcholu v roku 2007 predávali
po šesťdesiat dolárov za kus. Pred niekoľkými týždňami skončili
na 72 centoch.
Miliardár
nakoniec banke poskytne úver vo výške jednej miliardy dolárov, popri dvoch
miliardách od banky Goldman Sachs. Američania si jednoducho
na tradíciu potrpia. Možno aj preto, že všetko nad sto rokov sa
v Spojených štátoch vníma už ako historická pamiatka a aj pamiatku so
65-miliardovým dlhom sa patrí zachovať.
Opera
v biznise
CIT
Group prežila všetky doterajšie krízy a dožila sa osemdesiateho výročia
„čierneho štvrtka“, hoci skôr minútou ticha. V oboch svetových vojnách
stavila na to, čo ľudia hľadali najviac – istotu, hoci aj
v papierovej poistke. Dnešné firmy nerozmýšľajú o nič viac odlišne.
Pravidlá biznisu sa za osemdesiat rokov nemenia. Procter & Gamble
dodnes zastáva filozofiu neznižovania výdavkov na reklamu v čase
recesie. Firma vie, o čom hovorí, prežila aj tú spred osemdesiatich rokov.
Kým iných krízy zlikvidovali, táto spoločnosť investovala do svojej
prezentácie v médiách a stavila na „soap operu“, teda na
prezentáciu v telenovelách.
Nebolo
to inak ani napríklad v prípade spoločnosti Camel Cigarettes. Tí zrejme
ďakovali za krízu, keď sa vystresovaným ľuďom začalo predávať oveľa viac
cigariet, podobne ako aj vojakom v druhej svetovej vojne. V roku 1920
ale „ťavy“ dostali úder od konkurencie. Lucky Strike a American
Tobacco prevzali líderský post. Všetky značky však dodnes udržali podnikanie
nad vodou. Hoci sa doba zmenila, návyk klienta-fajčiara je nemenný.
Nevinný
štvrtok
Asi
aj preto by mohol byť dnešok pamätníkom tridsiatych rokov v Amerike
prisilným déjà vu. Je dnešná kríza vôbec odlišná? S tou z tridsiatych
rokov majú spoločné znaky, ale rozsahom sú to dve ťažko porovnateľné situácie. Radovan Ďurana z Inštitútu pre
sociálne a ekonomické analýzy Iness upozorňuje na to, že už
v dvadsiatych rokoch klesal v USA disponibilný príjem, čo inými
slovami znamená, že Američania mali menej peňazí.
V najtvrdšej
podobe, meranej poklesom produkcie ekonomiky, sa však kríza ukázala až
v rokoch 1930 – 1933. Štatistiky vypovedajú, že hrubý domáci produkt
za tri roky, počínajúc rokom 1929, klesol o 31 percent. „Čierny
štvrtok“ (v Európe pre časový posun piatok) je v tom teda trochu
nevinne. Ceny akcií na newyorskej Wall Street síce náhle poklesli, no
burza sa vtedy udržala.
Spustila
sa však lavína, ktorá až počas nasledujúceho týždňa odkryla pokrievku nad
ekonomickým zázrakom Nového sveta, zmarila väčšinu úspor Američanov
a hodnoty bánk. V Spojených štátoch ich vtedy skrachovalo štyridsať
percent.
Naše
výhody
Rozsahom
je súčasná kríza teda iba malá „krízička“. Prepad o 31 percent by pre
slovenskú ekonomiku znamenal návrat do roku 2003. V tomto roku bol
totiž HDP meraný stálymi cenami nižší práve o 31 percent. Takmer
dvadsaťpercentnú nezamestnanosť zažilo Slovensko naposledy v roku 2001.
„Návrat do roku 2003 by bol iste
ťažký, ale nie dramatický,“ tvrdí R. Ďurana a dokladá: „V tomto máme
pred Američanmi istú výhodu, ťažké časy máme ešte stále v živej pamäti.
Na druhej strane je celkom pravdepodobné, že ak krajiny Európskej únie
zaznamenajú pokles o tridsať percent, slovenská ekonomika to pocíti omnoho
viac.“
Ak
sa z Veľkej hospodárskej krízy máme niečo naučiť, tak je to trvalá pokora.
Tvrdia to viacerí prognostici, analytici, ale aj finančníci, hoci by najviac
privítali oživenie. Nebolo to inak ani pred osemdesiatimi rokmi. Akcie sa
po „čiernom štvrtku“ ozdravili za dva mesiace. Index newyorskej burzy
dokonca medziročne vzrástol o trinásť percent a všetko sa zdalo byť
zažehnané.
Ďalší
omyl
Málo
sa vie o tom, že akcie v roku 1929 opätovne dosiahli slušnú úroveň.
Rástli ešte aj v roku 1930. Nebol dôvod na paniku. Ale trh sa náhle
zrútil. Nečakane, bez výstrah vtedajších ekonomických laureátov.
Denník
Mladá fronta Dnes to komentuje: „To, čo vyvolalo svetovú krízu doby, nebol
krach na Wall Street, ale reakcia naň. Dialo sa to isté čo dnes
a možno to, čo sa ešte len udeje v najbližších rokoch. Scenár nie je
odlišný. Banky utiahli investície, pôžičky sa priškrtili. Nastal opačný
problém. Banky začali byť opatrné, pretože každý úver bol rizikom. Bankári
radšej sedeli na peniazoch. A peňazí začalo byť v obehu málo.
Nikto neutrácal. Tvrdí sa, že kríza bola z nadvýroby. Ďalší omyl. Bola
z nedostatočného dopytu. Ekonomika pomaly škrtila samú seba. Hodnota
celkového amerického vlastníctva klesla z 365 miliárd na 231 miliárd
dolárov. Skrachovalo osemdesiatpäťtisíc firiem, pádom tisícov bánk zmizlo deväť
miliónov účtov, ľudia stratili zhruba štyri miliardy dolárov.”
Ak
sa história skutočne zopakuje, potom si na krízu ešte musíme zvyknúť.
Osemdesiatročná
povodeň
Spojitosť
so súčasnosťou sa dá hľadať v každom ohľade. Finančná kríza však
v skutočnosti prerástla najmä do tej sociálnej, na pokraji
ktorej stojí svet aj dnes. Hoci sa po povodni voda ustáli pomerne rýchlo,
spustošenú krajinu oživuje až čas dlhých rokov.
Český
novinár Milan Vodička chcel ísť nadoraz. V knihe Den, kdy došly prachy
tvrdí, že muži stratili chuť na sex, ženy boli frustrované, potajme si
kupovali antikoncepciu a prijímali mužské práce, po uliciach chodili
staré autá, nehodovosť sa násobila každým mesiacom, skrachovaní bankári
dožívali v chudobincoch.
Mnohí
sa dnes pýtajú, či skutočne už kríza na ľudí doľahla. Dusko Condic,
osemdesiatdvaročný dôchodca sa pre americký portál Npr.org vyjadril, že krízu
cítili vtedy aj deti. „Vedeli sme, že niečo nie je v poriadku. Viem si
predstaviť, že zajtra prídem o všetko, nejako sa však toho nebojím. Už
nie,“ tvrdí pamätník tridsiatych rokov z Bridgeportu neďaleko Chicaga.
Zárobky
na tabu
Na kríze
sa však dalo zarobiť aj vtedy. Ako kedysi úspešná CIT Group. Išlo sa
do extrémov, keďže sa v extrémoch žilo. Boháčmi sa stali aj
farmaceutické pokútne firmy, spoliehajúc sa na ambície žien, ktoré
nechceli mať deti. Predaj antikoncepcie sa šíril doslova od dverí
k dverám. V Amerike však išlo o tabu. Drogistický tovar sa stal
pre ženy podpultovým riešením hospodárskej krízy. V ženách rástol strach
z nechceného otehotnenia, mužom sa uberal význam. Mnohí z nich boli
nezamestnaní a ako živitelia rodín tým psychicky trpeli. Z finančnej
krízy sa poľahky stala manželská.
Podľa
magazínu Fortune sa farmaceutický priemysel stal jednou z najziskovejších
oblastí podnikania. Podľa štatistík z roku 1938 sa na antikoncepciu
v USA ročne vynaložilo 250 miliónov dolárov. Bolo to údajne viac, ako sa
nechalo v zlatníctvach. Nový biznis vtedy uživil vyše štyristo firiem,
ktoré dlhodobo zarábali na podomovom predaji. V súčasnosti takýto extrém
neexistuje. Antikoncepcia vyrástla na tabu, napriek tomu priestor
na šachovú partiu, pri ktorej možno na kríze zarobiť, sa rodí aj
dnes.
Ako
zarobil Churchil
Traduje
sa, že dva týždne pred prudkým poklesom cien akcii napísal Winston Churchill,
ktorý si neskôr získal uznanie ako britský ministerský predseda v čase
druhej svetovej vojny, svojej manželke: „Musím ti povedať, že som mal
v poslednom čase mimoriadne veľké šťastie, čo sa týka peňazí. Skôr ako som
odišiel, sir Harry McGowam sa ma úplne vážne spýtal, či môže bez
predchádzajúcej dohody nakúpiť na môj účet akcie, ak sa naskytne vhodná
príležitosť. Povedal som mu, že mu môžem dať kedykoľvek k dispozícii dve-
alebo tritisíc libier. Myslel som to ako hornú hranicu pre nákup akcií vôbec.
On tomu však rozumel tak, že je to limit, kam až som ochotný pri jednotlivej
burzovej špekulácii ísť, a tak použil asi desaťkrát väčšiu sumu. Tým sme
získali počas niekoľko dní malé bohatstvo. Je to dobrý pocit mať niečo
v rezerve.“
Podobnosť
s dneškom
Jedno
z poučení z Veľkej hospodárskej krízy znie, že by sme nikdy nemali
podceňovať ničivú silu zlých nápadov, napísal v denníku New York Times
nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman.
Zlým
nápadom by podľa ekonóma bol najmä návrat k „mentalite zlatého štandardu“.
Odvoláva sa tak na historika Petra Termina, ktorý takto pomenoval hlavnú
príčinu depresie pred osemdesiatimi rokmi. „Nešlo len o vieru
v posvätnú dôležitosť udržania zlatej hodnoty určitej meny, ale aj
o rad s tým spätých postojov: nutkavý strach z inflácie napriek
hroziacej deflácii, odpor k lacným úverom, aj keď ekonomika ich zúfalo
potrebuje, s poukazom na skutočnosť, že by to bolo nejakým spôsobom korumpujúce,
prípadne tvrdenie, že i keď vláda môže vytvárať pracovné miesta, nemala by
to robiť, lebo také zotavenie by bolo iba umelé.“
P. Krugman
uvádza, že na začiatku tridsiatych rokov viedla táto mentalita vlády
k zvyšovaniu úrokových sadzieb a škrtaniu výdavkov napriek zvyšujúcej
sa nezamestnanosti. Medzi často udávané dôvody vzniku krízy patrí silná
expanzia ponuky peňazí zo strany centrálnej banky USA, ktoré neboli kryté
zlatom. Za osem rokov, počnúc 1921 do roku 1929, sa inflácia dostala
na úroveň 63 percent. V Spojených štátoch vtedy skrachovalo 22-tisíc
podnikov. Rok na to 26-tisíc a nakoniec v roku 1931 to bolo vyše
28-tisíc podnikov – spolu 76-tisíc firiem.
Profit,
26.11.2009 / Eduard Žitňanský , Radovan Žuffa
