Verejná správa je
charakteristická netransparentnosťou a predraženým obstarávaním, plytvaním a
neefektívnym rozdávaním. Preto, ak niekto chce uvažovať o zvyšovaní daní, mal
by najskôr začať šetriť tu.
Daňové a odvodové príjmy by mali byť o 14 percent nižšie ako
vláda plánovala v rozpočte. Verejná správa by mala skončiť so schodkom 6, 3
percenta HDP, ale ako upozornil na minulotýždňovom diskusnom fóre Richard
Sulík, schodok treba posudzovať s ohľadom na výdavky verejnej správy, nie celej
ekonomiky.
Taký pohľad je významne kritickejší, však verejná správa
utratí takmer o 15 percent viac ako vyberie na daniach a odvodoch. Vzniká teda
zásadná otázka, bojovať s deficitom zvyšovaním daňových príjmov, alebo
znižovaním verejných výdavkov?
Na rozdiel od Česka
Vďaka diskusnému fóru sa verejnosť mohla dozvedieť, ako sa
na možnosti zvyšovania daňových úspor pozerá zástupca Inštitútu finančnej
politiky Viktor Novysedlák, autor konceptu rovnej dane a súčasný predseda SaS
Richard Sulík, a čerstvý podpredseda KDH pre ekonomiku Anton Marcinčin.
Na rozdiel od Českej republiky na tomto paneli návrhy na
zavádzanie progresívneho zdaňovania príjmov nezazneli. Rovnakú sadzbu dane
zvyšovať nenavrhoval nikto, panelisti sú si zrejme dobre vedomí, že daň z
príjmov fyzických osôb už progresívna je, a to celkom výrazne, veď 35 percent
zamestnancov zaplatí zhruba 80 percent všetkých daní.
Diskusia sa však viedla o zdanení kapitálových príjmov. Na
jednej strane Marcinčin upozorňoval na dôsledky relatívne nízkej sadzby, ktorá
vyžaduje vysoké zdanenie práce, na druhej strane sú to obavy z mobility
kapitálu a potreby zahraničných investícií, pre ktoré je výška sadzby dôležitým
faktorom pri rozhodovaní. Rovnako očakávaný prudký prepad výnosov z tejto dane
naznačuje, že ekonomická sila slovenských firiem ešte nie je dostatočná na to,
aby zabezpečovala stabilný príjem pre vládu aj pri nízkej sadzbe.
Šetriť treba inde
Panelisti preto skôr hovorili o rozširovaní základu, z
ktorého sa dane a najmä odvody platia, ako o zvyšovaní sadzieb. Horúcimi
kandidátmi na vyššie zdanenie sa tak zdajú byť hlavne zisky eseročiek, príjmy z
prenájmov a vlastníctvo majetku.
Podľa Sulíka by odvody aj dane mali byť neutrálne, to
znamená postihovať každý príjem, bez ohľadu na to, či ide o mzdu, alebo o úroky
pripísané na úlet. Na možnosť zvýšenia príjmov majetkových daní, s možnosťou
zníženia iných sadzieb, upozorňoval Novysedlák z IFP. Aplikovanie trhových cien
pri výpočte daní z nehnuteľností by mohlo zvýšiť podiel tohto druhu daní na
celkových daňových výnosoch, aktuálne je najnižší v Európskej únii.
Z pohľadu deficitu štátneho rozpočtu to tiež neznamená
zlepšenie deficitu, keďže tieto dane sú príjmom obcí. Dôležité však je, že ak
by rozšírené základy dane, odvodov či aplikovanie trhových cien viedli k vyšším
príjmom verejnej správy, došlo by i pri nezvyšovaní sadzieb k rastu celkového
daňového zaťaženia, teda k zvýšeniu objemu prostriedkov prerozdeľovaných
štátom.
A tu si treba uvedomiť, komu by sme viac vlastných
prostriedkov odviedli.
Verejná správa je dnes charakteristická vysokým objemom netransparentného a
predraženého obstarávania (nástenkový tender, emisie…), plytvaním v prevádzke
(Počiatkov stôl za 250 000 Sk), rozdávaním dávok ľuďom s nadštandardnými
príjmami (rodinné prídavky), či financovaním neefektívne poskytovaných štátnych
služieb (železnice).
Takému zásadnému kroku, akým je zvyšovanie daňového
zaťaženia, by preto malo predchádzať najprv upratanie si na vlastnom dvore. Až
po tomto kroku môže politik predstúpiť s natiahnutou rukou pred občanov
platiacich dane a uvažovať o tom, ktoré dane viac alebo menej negatívne
vplývajú na možný hospodársky rast.
Autor je analytik INESS
SME,
23. 12. 2009 Radovan Ďurana
