Dvadsať
rokov od pádu komunistického režimu oslávime rekordným schodkom štátneho
rozpočtu 2 791 mil €. Hoci po zohľadnení inflácie je tento výsledok len
o málo horší, ako bol schodok v roku 2004, rozdiel je v tom, že minuloročný
schodok nevznikol potrebou vysokých výdavkov na nevyhnutné reformy a
konsolidáciu, ale naopak neschopnosťou dostať výdavky pod kontrolu.
Aj keď sa schodok vo výške 84
mld. korún účtovne vzťahuje na uplynulý rok, jeho základy začali vznikať pred
niekoľkými rokmi. Pohoda lesná, ktorá v podobe zázračne rastúcich daňových
príjmov uspávala akékoľvek snahy osekávať výdavky posledné tri roky (spomeňme
si na neuskutočnené znižovanie počtu štátnych zamestnancov, či štátnu realitnú
agentúru), nemohla trvať večne. Hospodár, ktorý v dobrých časoch
nenašetril, tak nemá z čoho v zlých časoch čerpať. 4 mld. korún
z našich daní nepôjdu ani na vzdelávanie, ani diaľnice ale len na úroky zahraničným
investorom, ktorí schodok za rok 2009 zafinancujú. Spolu s úrokmi za
štátny dlh, ktorý vznikol v predchádzajúcich rokoch, tak zaplatíme
dohromady na úrokoch rekordných 35 mld. Sk (ak vylúčime výdavky súvisiace
s eurofondami, tak každá desiata koruna rozpočtu pôjde na úroky).
Vláda sa dostala do
problémov, lebo v tomto roku jej daňovníci odviedli o 11% menej daní ako
vlani, a hlavne o 19% menej, ako si naplánovala. A keďže si
naplánovala 12% rast výdavkov, diera bola pochopiteľne na svete. Áno, je možné
argumentovať, že zotrvačnosť byrokratickej mašinérie a neochota parlamentu
škrtať povinné výdavky je tak veľká, že ani najpravicovejší reformátor by
rozpočet za rok nevyrovnal. A že prepad daňových príjmov bol príliš veľký. To
by však bolo možné tvrdiť len vtedy, keby vôbec nejaká snaha
o prispôsobenie výdavkov príjmom bola. Vláda však prvý polrok strávila
čakaním na „presnejšie“ čísla a po prázdninách sa už hľadelo iba na nový
rozpočet. Jesenná kozmetická úprava nakoniec ponechala výdavky v pôvodnej
podobe a vláda tak mohla pokračovať v rastúcich výdavkoch smerom k ich
konečnému 10,6 % medziročnému rastu. Ekonomiku stimulovala hlavne cudzími
peniazmi, či peniazmi budúcich generácií. Za fiškálny stimul považuje PPP
projekty, no akosi zabúda na to, že oneskorená výstavba diaľnic by nemala byť
považovaná za stimulovanie ekonomiky, ale za dobiehanie zameškaného. Rovnako
stimuly cez rýchlejšie čerpanie eurofondov sú v tomto roku otázne, keď
príjmy rozpočtu z tejto položky boli oproti plánu o viac ako 24
mld. Sk nižšie, a teda ťažko možno hovoriť o zrýchľovaní.
Keďže štruktúra výdavkov
zatiaľ nebola zverejnená, môžeme len odhadovať, čo stálo za nižším čerpaním rozpočtovaných
výdavkov (o 5,6%) a teda vo výsledku nižším schodkom rozpočtu. Vplyv bude
mať nečerpanie eurofondov, pravdepodobne v rozhodujúcej miere.
Z pohľadu celkového deficitu nemožno ani na nevyčerpané 2 mld. korún
v kapitálových výdavkoch nazerať ako na razantné úspory.
Vláda sa v tomto roku
odmietla prispôsobiť zmeneným ekonomickým podmienkam. Svojim správaním (rozumej
míňaním) zároveň vytvára dojem, že sa nič nedeje a skromnosť nie je nutná.
Vo svojich plánoch sa opäť spolieha na druhých, konkrétne západné ekonomiky,
ktorých rastúci dopyt by mal naštartovať produkciu na Slovensku a tým jej
opäť priniesť rast daňových príjmov. Alternatívu úspor vo vlastných výdavkoch
nezvažuje. Lenže ekonomický rast nemusí byť tak rýchly a schodky nie je možné
do nekonečna financovať zvyšovaním štátneho dlhu. Nečinnosť sa môže skončiť
drastickým uťahovaním opaskov a nepríjemným zvyšovaním daní v budúcnosti.
Radovan Ďurana
analytik INESS
