S rekordnými
cenami poistenia gréckeho dlhu sa stupňujú špekulácie o možnom bankrote
tejto krajiny. Stále nové a stále horšie odhady deficitu verejných
financií počas roka 2009 vyčerpali trpezlivosť mnohých veriteľov. Zatiaľ
posledný odhad vo výške 12,7% HDP v kombinácii s dlhom 112% HDP je
naozaj už silné ouzo.
Grécko si dlho žilo nad
pomery. Využívalo fakt, že si ho na základe sfalšovaných štatistík (grécke HDP
v minulosti nafukovali aj príjmy z prostitúcie či pašovania) omylom
adoptovala Európska menová únia. Absencia hrozby trestajúceho kurzu drachmy
vybudila miestnych politikov k nákupnej horúčke s rodinnou kreditkou.
Verejné výdavky neodrážali reálne možnosti stále menej konkurencieschopnej
ekonomiky. Voliči si radi zvykli na vysoké platy štátnych zamestnancov,
štedré dôchodky dosahujú takmer úroveň priemernej mzdy. Kríza však pochovala
rozprávku o jednoliatej eurozóne a investori opäť začali riziko
jednotlivých krajín posudzovať individuálnejšie. Zrazu objavili, že Grécko nie
je Nemecko, a že nie je úplne jasné, kto zaplatí dlhy nezodpovedných členov
rodiny. Nepomohol ani Pakt stability a rastu s Maastrichtskými
kritériami, ktoré dnes neplní už ani samotná Európska únia. Skôr ako pevným
základom spoločného euro-domu je iba formalitou dobrou na utíšenie skeptikov.
Samotné Grécko ale určite euro rodinu nerozbije. Na to je príliš malé. Päťkrát
väčšie Španielsko malo deficit v minulom roku rovnako cez 10% HDP, Taliansko má dlh tiež cez 110% HDP, nehovoriac
o kapitálových čiernych dierach rotujúcich mimo eurozónu (japonský štátny dlh
sa blíži k 200% HDP a od Grécka 40 krát väčšie USA mali v roku
2009 deficit rovnako cez 12%). O takú veľkú pozornosť sa Gréci zaslúžili skôr
tým, že sú prvým z pacientov eurozóny, na ktorom sa otestuje ochota
a štedrosť ostatných členov rodiny. Prípadný grécky bankrot by odhalil,
ako mienia otcovia eura vyriešiť v dobrých časoch neviditeľný, no teraz o to
bolestivejší rozkol medzi jednotnou monetárnou a samostatnými fiškálnymi
politikami.
Juraj Karpiš
INESS
