Grécko je neustále v
strede pozornosti médií. Nie, nezhasol olympijský oheň, hrozí bankrot. Hovoriť v súvislosti s Gréckom o hrozbe rozpadu eurozóny je pritiahnuté
za vlasy. Na to je táto krajina príliš malá. Bližšie k podstate sa triafajú
reči o panike na finančných trhoch a rozšírení nákazy na ostatné problematické
krajiny – Španielsko, Portugalsko a Írsko – v prípade, že by Európska
únia nechala Grécko padnúť.
Metafora epidémie šíriacej sa z Grécka je však mylná a zvádza
k chybným záverom. Takmer všetky krajiny Západu sú už dávno nakazené vírusom
fiškálnej nezodpovednosti. Bez ohľadu na to, čo sa stalo v Grécku. USA,
Európska únia a Japonsko v roku 2010 zistili, že keynesiánsky obed fiškálnej
stimulácie nebol zadarmo a socializácia strát súkromných bánk zanechala
obrovskú sekeru.
USA, 40-krát väčšie než Grécko, alebo 7,5-krát väčšia Veľká
Británia majú rovnako deficity vyše 10 percent HDP a gigantické štátne dlhy
vysávajú kapitál zo svetových trhov. Dostávajú tým menšie a slabšie krajiny do
problémov. Vírus prepukol v chorobu najprv v Grécku iba preto, že ostatné
krajiny sú väčšie a zatiaľ o niečo silnejšie.
Ruky preč
Existuje liek na Grécku chorobu? Najlepším riešením zo
strany únie z hľadiska budúcnosti eura by bolo dať ruky preč. Jasný signál
trhom, že v menovej únii sú tvrdé obmedzenia fiškálnej nezodpovednosti, by
posilnil dôveru v životaschopnosť tohto projektu a v to, že euro nečaká
„dolárový osud" neustáleho znehodnocovania.
Zdanlivo drastické riešenie v podobe nútenej správy zo
strany Medzinárodného menového fondu v prípade bankrotu by zároveň bolo asi to
najlepšie, čo sa Grékom môže v dnešnej situácii stať. Racionalizovať výdavky
bolo nutné už dávno, ale aj grécki politici začnú robiť rozumné kroky až vtedy,
keď už nezostane iná možnosť. Možná pomoc zo strany únie racionalizačné
opatrenia iba zbytočne oddiali a vyvolá falošné očakávania.
Tento prístup má však jeden háčik. Nemecké a francúzske
banky požičali Grékom 40, respektíve 80 miliárd amerických dolárov, v problematických
krajinách únie (Grécku, Španielsku, Portugalsku, Írsku, Taliansku) majú banky
oboch krajín po vyše 700 miliardách dolárov. Tvrdý prístup k hriešnikom preto
určite nepreferujú, keďže prípadný bankrot niektorej z týchto krajín by pre
nich predstavoval veľké straty. Preto sa objavujú reči o „európskej
solidarite" napriek tomu, že hovoriť v tejto súvislosti o solidarite je
asi také primerané, ako hovoriť o láske v súvislosti so znásilnením.
Zatiahnu dlhy Nemci?
Nemecký daňový poplatník, ktorému zapchali euroskeptické
ústa Maastrichtskými kritériami, nemá chuť hradiť grécky život nad pomery.
Grécko má najštedrejšie dôchodky v OECD a more štátnych zamestnancov s platmi
výrazne vyššími, ako sú v súkromnej sfére. Grécke odbory zvolávajú generálny
štrajk z dôvodu plánovaného posunu priemerného veku odchodu do dôchodku zo 61
na 63 rokov a do 67 rokov pracujúci Nemci majú zatiahnuť ich dlhy?
„Solidarite" zatiaľ stojí v ceste fakt, že Lisabonská
zmluva nepozná mechanizmus na priamu pomoc únie jednotlivým členským krajinám.
V článku 122 sa síce píše, že je možné pomôcť členskému štátu, ktorý je
„seriózne ohrozený vážnymi ťažkosťami zapríčinenými prírodnými katastrofami
alebo výnimočnými javmi mimo jeho kontroly", no rozhadzovanie gréckych
politikov možno za prírodnú katastrofu označiť len ťažko. Žiadne nákupy
gréckych dlhopisov ECB alebo priame pôžičky teda podľa súčasnej legislatívy
neprichádzajú do úvahy.
No keď sa chce, tak sa dá obísť aj krvopotne ratifikovaná
európska „ústava". V kuloároch sa už diskutuje o riešení formou ďalších
pôžičiek nemeckých a francúzskych komerčných bánk a tieto pôžičky by
garantovali nemecký a francúzsky štát. Tie by tak de facto Grécku požičali svoj
rating na získavanie financií. Banky zarobia a zároveň sa neporušia pravidlá.
Ideálne riešenie.
Eurozóna má pred sebou dôležitý míľnik. Na to, aby mohlo
euro zdravo žiť, musí byť Grécko ponechané vlastnému osudu.
Juraj Karpiš
INESS
