Juraj
Karpiš z INESS v rozhovore s Karolom Sudorom vysvetľuje príčiny finančnej
krízy, jej dôsledky, možné dopady na Slovensko i to, čo by vlády (ne)mali
robiť, aby sme sa s ňou čo najrýchlejšie a najefektívnejšie vysporiadali.
Rozhovor SME.sk zverejnilo dňa 20.10. 2008.
Autor
tohto rozhovoru nie je odborníkom na ekonómiu, väčšine finančných procesov na
trhu vôbec nerozumie. Zdalo sa mu to ako dobrý základ na debatu o finančnej
kríze z pohľadu bežného občana, v ktorej padnú naivné otázky, na ktoré však
bude odpovedať odborník – analytik. Viacerí z nich ponuku rozhovoru, v ktorom
by vysvetľovali triviálne ekonomické veci, odmietli. Naším cieľom však bolo,
aby téme mali šancu porozumieť aj tí, ktorým sa to doteraz nepodarilo. Juraj
Karpiš z INESS stretnutie neodmietol, a tak vznikla diskusia, v ktorej úplný
laik spovedá niekoho, kto sa ekonómiou živí.
Za
vznik finančnej krízy je vinný štát, nie podnikatelia, tvrdí v rozhovore
analytik Juraj Karpiš.
Najskôr
si vysvetlime niekoľko základných pojmov. Čo sú to burzy? Ľudia ich cez
fotografie v novinách vnímajú ako miesta, kde množstvo finančníkov hľadí na
obrazovky a buď sa raduje, alebo si trhá vlasy.
Burza je miesto, na ktorom sa obchoduje
s cennými papiermi, teda podielmi vo firmách. Verejne obchodovateľné firmy majú
totiž vydaný istý počet akcií, ktoré sa dajú nakupovať a predávať. Firma X je
rozdelená trebárs na milión drobných kúskov, ktoré sa predávajú na kapitálovom
trhu, teda na burze. Hocikto z nás sa vďaka tomu môže stať jej vlastníkom,
prípadne sa jej neskôr zbaviť.
Šikovný
na burze je teda ten, kto v správnej chvíli predáva alebo nakupuje akcie tak,
aby na tom zarobil?
Áno, ale treba rozlišovať úlohy
jednotlivých ľudí, ktorí sa na burze vyskytujú. Sú tam trebárs osoby, ktoré
„vytvárajú" samotný trh, čiže ich úlohou nie je lacno nakupovať a draho
predávať, ale sprostredkovať samotný obchod.
Určite
to nerobia zadarmo. Na čom zarábajú?
Na poplatkoch a rozdieloch medzi
nákupnou a predajnou cenou. Ak tam chcem teda nakupovať ja osobne, oni sú
zodpovední za to, aby som sa stretol s predávajúcim.
Ďalší
účastníci burzy?
Investori, teda držitelia spomínaných
malých podielikov v jednotlivých firmách, a kupujúci, ktorým ich môžu predávať.
Na burze sa teda vyskytujú rôzni ľudia s rôznou motiváciou, pričom ona samotná
je miestom, kde sa môžu stretnúť ich názory a pretaviť do konkrétnej ceny.
Treba tiež povedať jednu podstatnú vec – burza je dobrá na takzvanú prvotnú
emisiu akcií jednotlivých firiem, ktoré hľadajú kupcov pre svoje podiely.
Prečo
to tie firmy robia?
Funguje to tak, že firma X má napríklad
k dispozícii 100 miliónov, ale potrebuje 150 miliónov. Emituje, teda vydá akcie
za 50 miliónov, čím „zriedi" vlastníctvo predchádzajúcich akcií, následne
ich niekto kúpi, a firma tak získa peniaze na investovanie do svojich
projektov.
To
sa však stane len vtedy, ak sa nájde dosť bláznov, ktorí si tie akcie kúpia.
Presne tak. Na fungovanie musia
existovať tí, ktorí sú ochotní dané akcie nakúpiť, pretože veria, že ich v
budúcnosti zase výhodne predajú. Sú burzy, orientované na akcie renomovanejších
firiem, a burzy, na ktorých sa obchoduje s cennými papiermi menších podnikov.
Laik
medzi burzou a ruletou nepostrehne rozdiel
Môže
na burze v New Yorku predávať akcie svojej firmy priemerný podnikateľ zo
Slovenska?
Na Wall Street nemôže prísť emitovať
akcie obuvník Jano z Bratislavy, pretože mu povedia, že neexistuje dosť dlho,
prípadne nemá dostatočný obrat a tak ďalej. Každá burza má totiž stanovené
presné podmienky, ktoré treba splniť, aby vás zaradila na zoznam kótovaných
firiem.
Čím
sa líši burza od rulety?
Laik v tom žiadny rozdiel nerozpozná. Ak
niekto nakupuje len na základe náhodných tipov a pocitov, je to pre neho
rovnaké, ako vsadiť si na nejaký futbalový zápas. Ak však do toho vidí,
nenakupuje na základe náhody. Kapitálový trh totiž odráža reálnu ekonomiku. Ak
nákupca akcií vidí, že trebárs firma Coca-Cola je na trhu dlhé desaťročia, má
skvelý marketing a drahú značku, ktorú každý pozná, pričom je isté, že vo svete
predá iks miliónov fliaš, je v tom aká taká záruka stability jej budúcich
príjmov. Investor teda dáva peniaze do takpovediac istého výnosu. Na strane
druhej, môže sa stať, že Coca-Cola otrávi svojim produktom polovicu zemegule, a
pre investora to bude ťažká strata. Dôležité teda je, aby majiteľ akcií vopred
vedel, čo sa deje, pretože ak by hrozilo niečo také, musí rýchlo predať akcie
niekomu, kto tie informácie nemá. Tým si zabezpečí minimálne to, že neprerobí,
hoci hodnota akcií po tom probléme prudko klesne.
V
súvislosti s krízou sa dnes hovorí o páde rôznych indexov, napríklad Dow Jones,
či Standard & Poor’s a podobne. Čo si pod nimi predstaviť?
Indexy sú reprezentatívna vzorka akcií,
s ktorými sa obchoduje na burze. Každý z nich sa vyvíja, a akcie, ktoré sa doň
započítavajú, sa menia. Hodnota indexu je teda akási hodnota akcií, ktoré
reprezentuje. Dow Jones zahŕňa napríklad tridsať najväčších amerických
spoločností, kótovaných na burze v New Yorku. Vezmú sa teda ceny akcií týchto
firiem a vypočíta sa jedno číslo, ktoré vám povie, či sa dnes trh oproti
včerajšku pohol tým alebo oným smerom.
Ak
mal teda Dow Jones včera hodnotu povedzme 9000, a dnes padol na 8700, znamená
to, že je zle, lebo tridsiatim najväčším podnikom v USA padla cena ich akcií?
Áno. Dá sa totiž nakúpiť aj samotný
index, teda môžete sa stať vlastníkom akcií všetkých tých tridsiatich
spoločností naraz. Budete tak majiteľom akcií reprezentatívnej vzorky trhu.
Prečo
je tých indexov viac?
Lebo ľudia sa stále snažia nájsť taký,
ktorý najlepšie zobrazuje samotný trh, teda to, čo je z neho najdôležitejšie,
aby vám tie ceny nedeformovala nejaká malá, bezvýznamná spoločnosť. Napríklad
za lepšie merítko výkonnosti celého trhu ako Dow Jones sa dnes považuje práve
Standard & Poor’s 500, v ktorom je braných do úvahy päťsto najväčších
amerických spoločností, kótovaných na burze.
Môže
prísť ku kríze štátnych mien
Čo
je to finančná kríza, o ktorej sa dnes hovorí?
Proces, ktorý začal krízou nebonitných
hypoték, teda jednej z malých častí úverového trhu. Americké banky jednoducho
požičiavali peniaze ľuďom, ktorí mali nízke príjmy a majetok, čiže u nich bolo
vysoké riziko, že svoje dlhy nesplatia. Tým sa spustila lavína a vznikla kríza
všetkých hypoték, teda nielen u chudobných, ale aj bohatých. Z toho sa vyvinula
kríza celého finančného trhu, teda trhu s peniazmi a následne kríza
kapitálového trhu.
Čo
je kapitálový trh?
Trh s akciami, teda podielmi v
jednotlivých firmách, ktorý sa deje na vyššie spomínaných burzách. Pomocou neho
si firmy vedia zabezpečovať financovanie svojich projektov tým, že vydajú
akcie, niekto si ich kúpi, a tak prídu k peniazom, ktoré môžu investovať v
rámci rozvoja. Keďže sú s tým aktuálne problémy, kríza sa dostavila aj do
reálnej ekonomiky, teda do každodenného života malých podnikateľov, ktorí majú
problém predať svoje výrobky. Aby som to teda zhrnul – z krízy v jednom malom
sektore to prešlo do celého hospodárstva, pričom napríklad na Islande z toho
vznikla dokonca kríza celého štátu.
Hrozí
teraz našim peniazom také znehodnotenie, že si za ne dokopy nič nekúpime?
Môže dojsť ku kríze jednotlivých
štátnych mien, pretože ich stabilita je ohrozená. Také niečo by malo významné
dôsledky pre ekonomiky daných štátov. Keď vám padne hodnota peňazí, vždy sa to
v hospodárstve prejaví dramaticky, a ľudia si hľadajú náhradné spôsoby platenia
– v koncentračných táboroch to boli napríklad cigarety, môže to byť teda barter
(tovar za tovar, príp. službu, pozn. autora), prípadne niečo iné, čo je schopné
uchovávať si svoju hodnotu, napríklad zlato.
Vezmite si, ako to funguje – vy svojmu
zamestnávateľovi predávate svoj čas. V konečnom dôsledku to však nerobíte
preto, že chcete peniaze, ale preto, že si za ne niečo kúpite. Ak tie peniaze
stratia hodnotu, ľudia budú používať niečo iné. A toto považujem za najväčšie
riziko celej súčasnej krízy – dôvera v peniaze totiž klesá.
Pravú
príčinu krízy vám nepovie nikto
Hypotéky
pre nesolventných ľudí v Amerike údajne odštartovala politická objednávka s
cieľom poskytnúť bývanie aj chudobnejším vrstvám obyvateľstva. Časom boli
poskytované pomaly každému, kto o ne požiadal. Je to tak?
Pravú príčinu vám nepovie nikto, lebo je
to o interpretácii. Rovnako sú na tom povedzme historici, ktorí jednu udalosť
vysvetľujú viacerými spôsobmi. Skutočnú príčinu vám teda nepoviem ani ja,
odprezentujem len to, čo si osobne myslím. Robiť si nárok na jedinú možnú
pravdu by bolo prejavom spupnosti.
Chcete
tým povedať, že desať renomovaných ekonómov mi pokojne môže príčiny krízy
vysvetľovať desiatimi rôznymi spôsobmi?
Presne tak.
O
čo ste potom lepší od právnikov?
(smiech) Ekonómia je spoločenská veda,
neexistuje v nej niečo, čo platí v exaktných vedách, kde urobíte experiment, a
potom ho zopakujete s tým istým výsledkom. Pri desiatich ekonomických
experimentoch vám môže vyjsť desať rôznych záverov, ktoré môžu rôzni odborníci
rôzne interpretovať.
Čo
je teda za krízou podľa vás?
Viacero podmienok. Napríklad vznik
nových finančných nástrojov. Kedysi sa v USA hypotéky poskytovali obdobne ako
na Slovensku – niekto vložil do banky peniaze, a tá ich požičala inému za
účelom kúpy domu. Medzi tými dvomi ľuďmi bol teda len jeden medzičlánok –
banka. Časom to však Američania inovovali – banka, ktorá poskytla hypotéku,
prišla za jednou zo súkromných agentúr, zriadených Kongresom (boli dve – Fannie
Mae a Freddie Mac, kontrolujú väčšinu trhu s tamojšími hypotekárnymi pôžičkami,
pozn. autora), a tá tú hypotéku odkúpila. Vyplatila teda hypotekárneho agenta,
teda ak ste si požičali od banky, peniaze ste už nedlžili jej, ale agentúre.
Zrazu
ste dlžili nie americkej banke, ale Číňanovi
Prečo
agentúry takto skupovali hypotéky?
Aby jednotlivé malé hypotéky spojili do
obrovskej megahypotéky, ktorú následne predávali na trhu ako cenné papiere.
Práve o tom bola tá spomínaná inovácia, šlo o nový finančný nástroj. Z
obyčajnej hypotéky teda vyrobili čosi, s čím sa dá obchodovať na celosvetovom
trhu. Tak sa mohlo stať, že ste si ako Američan kúpili byt v New Orleans na
základe stotisícovej hypotéky z tamojšej banky, dlžníkom ste však boli povedzme
Číňanovi, ktorý ju kúpil na burze.
Na
čo mu bola?
Na zárobok. Ten Číňan ju kúpil aj preto,
lebo na tom bola pečiatka americkej agentúry, cenný papier bol teda akoby
posvätený tamojšou vládou. Číňan, samozrejme, nevie, kde bývate, aký máte plat,
ani nič podobné, dokonca ani to, či budete hypotéku splácať. Pečiatka agentúry
teda fungovala ako akási garancia, že to splácať určite budete. Hypotéka, ktorá
sa premenila na cenný papier, teda dlhopis, má určité úrokové výnosy. Číňan
agentúre vyplatil napríklad 100 tisíc dolárov, teda sumu, ktorú si Američan
požičal, lebo agentúra mu povedala, že mu dá za to taký a taký úrok. Je to
niečo, ako keby som ja kúpil dlh Slovnaftu a ten by mi za to vyplácal nejaký
úrok.
Ako
z toho vznikol problém?
Tak, že za normálnych okolností banky
poskytnú len hypotéky v takej hodnote, akú vybrali od iných vkladateľov. Ak
však hypotéky „zabalíte" do cenných papierov, ktoré budete predávať
kdekoľvek vo svete, Američan v podstate stavia svoj dom za čínske, islandské,
alebo slovenské peniaze. Všetko sa to prevalí, ak tí, ktorí dostali hypotéku,
prestanú splácať svoje záväzky. A presne toto sa stalo. Straty za nesplácanie
dlhov totiž nenesie ten, kto dával hypotéku úplne na začiatku, teda banka, ale
ten, kto kúpil cenné papiere, nech sa nachádza kdekoľvek na svete. Banky tak
požičiavali peniaze aj tým, ktorí na splácanie jednoducho nemali. Tento proces
navyše odobrili aj „ratingové" agentúry. (rating je schopnosť subjektu
plniť svoje záväzky, pomocou písmen A až D, a ich kombináciou s malými
písmenami, príp. znamienkami + a – vyjadrujú ratingové agentúry svoje
hodnotenia krajín, firiem, bánk atď., pozn. autora)
Bol
na to dôvod?
Nie, ale robili tak preto, lebo tam bola
garancia tých dvoch veľkých „pološtátnych"
agentúr. Tie Číňanovi predali masívny blok hypoték so slovami, že mu
garantujú navrátenie istiny a nejaký ten úrok. Na seba tak brali riziko za
ľudí, ktorí by hypotéky prestali splácať. Odstránením rizika, samozrejme,
prilákali ešte viac kapitálu, a aj preto sú dôsledky krízy také dramatické, a
týkajú sa mnohých štátov vo svete. Ceny bytov v USA totiž začali klesať, ľudia
prestali splácať hypotéky, a záväzky dnes činia šesť biliónov voči investorom
po celom svete. Agentúry teda garantovali, že držitelia cenných papierov
dostanú peniaze, ale akosi ich nie je z čoho vyplácať.
V
kapitalizme sa občas dejú aj chyby
Prečo
potom skrachovali aj investičné banky? Najskôr však povedzte rozdiel medzi
klasickou, teda retailovou, a investičnou bankou.
Klasická banka je tá, s ktorou
prichádzajú do styku bežní ľudia – ukladajú si v nej svoje peniaze, tá ich
investuje do iks rôznych vecí. Investičná banka nemá vklady od obyvateľov,
sústreďuje sa na mimoriadne bohatých klientov a firmy s veľkým majetkom, ktoré
majú voľné prostriedky. Ak máte dve miliardy dolárov, donesiete ich tam a
poviete, aby vám ich spravovala, aby ich niekam investovala. V tomto konkrétnom
prípade však robili investičné banky to, že od tých amerických agentúr vo
veľkom skupovali cenné papiere kryté hypotékami, a následne ich distribuovali
záujemcom do celého sveta. Samozrejme, nie každý bol ochotný kúpiť to, čo
ponúkali, tak tie hypotéky rozdeľovali podľa rizikovosti na menej či viac
bonitné, a posúvali ich investorom podľa toho, do akého rizika kto bol ochotný
ísť. S tým, že ak jednotlivé hypotéky začnú krachovať, riziko ponesú investičné
banky. Keď prišlo prvých sto krachov, nič sa nedialo, ale ak začali krachovať tisíce
hypoték, problém sa začal presúvať na investorov vo svete, lebo ich nebolo z
čoho vyplatiť.
Logika
hovorí, že ak si u nás beriem hypotéku, musím banke ručiť tak samotnou
nehnuteľnosťou, ako aj ďalšími spôsobmi. Ako je možné, že v USA dostávali
peniaze aj tí, ktorí na splácanie nemali?
Áno, u nás je to iné. Keď tu chcete
hypotéku, musíte pomaly podpísať zmenku aj na starú mamu. A keďže sa naše banky
správali v tomto relatívne konzervatívne, aj preto sú dnes relatívne zdravé.
Súvisí to zrejme s tým, že vývoj finančného trhu je u nás pozadu. V Amerike
dávali hypotéky s tým, že stačilo ručiť len samotným domom, ničím iným.
Za
normálnych okolností by to však malo stačiť.
Ale nestačilo. Poviem príklad – pred
štyrmi rokmi ste si v USA kúpili dom za 500 tisíc dolárov. Banka vám dala
presne takúto sumu. Cena domu však rokmi klesla na 300 tisíc dolárov. Banke
však stále dlžíte pol milióna. Máte teda stratu 200 tisíc. Čo spravíte, ak za
hypotéku ručíte len domom? Poviete banke, nech si ho nechá a idete ďalej. Strata
sa teda presunie na banku. Ak to spraví veľa klientov, banka má problémy.
Banky
sa však tvária, že zamestnávajú študované a múdre hlavy. Ako sa mohlo stať, že
tak veľmi podcenili riziká?
Zamestnávajú síce riskmanažérov, ale
niekedy to nestačí. V kapitalizme sa občas jednoducho dejú aj chyby.
Na
začiatku spravila chybu americká centrálna banka
Potom
padá téza niektorých pravičiarov, že trh je všemocný, a v takýchto oblastiach
nepotrebujeme žiadne regulácie štátu.
Nie. Teraz sa dostávame k prvotnej príčine
krízy, teda k tomu, prečo sa takéto chyby rozšírili po celom svete. Obvykle to
funguje tak, že ak je niekto zlý podnikateľ, po určitý bod bude fungovať, ale
skôr či neskôr ho realita dobehne a skrachuje. Tu však na úplnom začiatku chýb
stojí monetárna politika americkej centrálnej banky (FED, pozn. autora). Na
finančnom trhu nie je kapitalizmus. Na ňom máte monopolnú emisiu peňazí, pričom
centrálna banka reguluje ich cenu. Každá regulácia má negatívne dôsledky,
pretože nejde o nič iné, než o zatvárenie očí pred realitou. Príklad – môžete
síce zregulovať cenu rožkov z dvoch korún na jednu, pretože ste štát a
jednoducho ste sa tak rozhodli, výsledkom však bude, že si ich bude kupovať
viac ľudí, a nakoniec príde k ich nedostatku. To isté sa stalo s peniazmi – FED
reagoval na recesiu v rokoch 2000 až 2001, keď praskla bublina internetu a
technologických akcií, a to tak, že sa snažil podporiť ekonomiku lacnými
peniazmi.
Ako?
Znižovaním úrokových sadzieb, čo
podporilo dopyt. Mala byť nad piatimi percentami, klesla však na jedno
percento, ľudia a firmy si teda požičiavali peniaze takmer zadarmo. V praxi to
znamenalo, že projekty, ktoré sa vám zdali nerentabilné, boli zrazu skvelé,
lebo ste si mohli pomerne lacno na dlh kúpiť povedzme stroje. Investovalo sa tak
do vecí, na ktoré reálne vôbec neboli peniaze. To sa týkalo aj hypoték – logika
hovorí, že by ju nemal dostať ten, ktorý nemá žiadny príjem, v USA to však
neplatilo, lebo peniaze boli také lacné, že bankám sa to oplatilo risknúť.
Bolo
to dané tým, že do obehu sa pustilo viac peňazí?
Áno. Jednoducho sa umelo dotlačili. FED
znižuje úrokové miery tak, že do systému pustí viac peňazí, ktoré v ňom nemajú
byť. Výsledkom by mala byť vysoká inflácia
Tá
predsa neprišla.
Neprišla, lebo existujú krajiny ako Čína
a India. Tie do USA dodávali lacné tovary, a tým ako keby tú infláciu
absorbovali. Z dolára sa stala svetová rezervná mena, len čínska centrálna
banka má u seba viac ako jeden bilión amerických dolárov. Umelo natlačené
peniaze sa teda neprejavovali v tej podobe, ako hovorí logika, lebo veľké
množstvo peňazí sa nachádzalo za hranicami. FED tak žil dvadsať rokov v
predstave, že bude mať dlhodobý hospodársky rast bez inflácie.
V
USA je 18 miliónov nehnuteľností, v ktorých nikto nebýva
Vráťme
sa k hypotékam.
Tým, že sa s nimi obchodovalo v celom
svete, sa do stavby domov investovalo obrovské množstvo peňazí, ktoré tam
nemali čo hľadať. Nebol žiadny dôvod stavať ich toľko, tobôž na dlh, v tejto
chvíli je tam napríklad 18 miliónov prázdnych nehnuteľností, v ktorých nikto
nebýva, a ktoré nikdy nemali byť postavené. Financovali ich celosvetové úspory
na základe skupovania hypotekárnych cenných papierov, o ktorých sme hovorili
pred chvíľou. Inými slovami – umelé tlačenie nových peňazí nikdy neprinesie
hospodársky rast, ten vyplýva výhradne z úspor, teda z toho, že ľudia menej
spotrebúvajú.
Ako
však problém na trhu s domami súvisí s reálnou ekonomikou?
Treba sa pozrieť na to, na čom bola
posledné roky postavená americká ekonomika – na spotrebe, vyplývajúcej z imaginárneho
zisku rozširujúcej sa výstavby domov. V USA totiž bolo plno ľudí, ktorí už mali
svoj vlastný dom, napriek tomu si ešte vzali hypotéku, ktorú potom minuli na
spotrebu. Na akúkoľvek.
Peniaze
z tamojších hypoték neboli účelovo viazané?
Nie. Modelový príklad je potom
nasledovný – mali ste postavený dom, ktorý mal hodnotu 500 tisíc dolárov. K
tomu ste si vzali ďalších 500 tisíc na hypotéku, a minuli ste ich na všetko
možné – auto, dovolenky, rekonštrukcie, čokoľvek. Motivoval vás k tomu práve
nízky úrok, ktorý vytváral ilúziu, že nebudete mať problémy so splácaním. Čo sa
však stalo? Ceny domov klesli na polovicu, FED začal postupne zvyšovať úroky, a
tam sa to zlomilo. Ľudia, ktorí pomíňali hypotéky na spotrebu, lebo si mysleli,
že sú bohatí, zrazu padli, pretože naraz mali splácať oveľa viac. Na jednej
strane im klesla hodnota domu, teda majetku, na strane druhej stúpli výdavky.
Tak sa dostali do katastrofickej situácie.
AIG
mala hlúpych analytikov a manažérov
Prečo
sa do problémov dostali aj poisťovne typu AIG?
Lebo poisťovali investorov, ktorí
napriek všetkému neverili cenným papierom do takej miery, aby riskovali. AIG
povedala, že ok, zaplatíte mi toľko a toľko, a ak sa niečo stane, sľubujem, že
vám uhradím vaše straty.
AIG
teda tiež mala hlúpych analytikov a manažérov?
Áno. Nepočítali s tým, že padne toľko
vecí naraz, a oni budú musieť splácať svoje záväzky. Najskôr sa poisťovni
znížil „rating", do toho jej volali klienti, že tam majú poistenie, ale
nie sú si istí, či AIG dokáže dodržiavať záväzky, a tak chcú časť peňazí
vopred. Keď to urobilo veľa klientov, logicky prišli problémy.
Napriek
tomu si však jej manažéri dovolili ísť na drahý luxusný výlet, hoci poisťovňa
dostala finančnú injekciu od štátu na prežitie.
Presne tak. Je to o chamtivosti, tá je
však na trhu vždy.
Chcelo
by to systém, ktorý by takéto vlastnosti vagabundov znemožňoval uplatňovať v
praxi.
Otázkou je, prečo sú chyby niektorých
ľudí takto rozšírené. O iný systém sa tu 40 rokov snažili komunisti, a tiež sa
im nič nepodarilo.
Prečo
FED zachraňoval AIG? Nebolo by dobré, ak by poisťovňa s hlúpymi analytikmi a
chamtivými manažérmi skrachovala?
FED to vyhodnotil ako strašne rizikovú
vec. Ak by krachla AIG, všetky inštitúcie po celom svete, ktoré u nej mali
nakúpené poistky, by prišli o obrovské množstvo peňazí. Osobne však tento krok
americkej centrálnej banky nepovažujem za dobrý.
Na
základe čoho začali krachovať aj európske banky?
Dôvod spočíva v tom, že polovicu z
portfólia poistiek na americké cenné papiere kryté hypotékami v AIG držali
práve európske banky.
Za
vznik krízy je na vine štát, nie podnikatelia
Ak
vezmem do úvahy, že trhové subjekty teraz sanujú jednotlivé štáty, aby
neskrachovali, vychádza mi, že bez istých regulácií sa trh jednoducho
nezaobíde. Vy s tým nesúhlasíte. Prečo?
Vy vidíte len bohatých investičných
bankárov, ktorí z tejto krízy vyjdú pomerne nepostihnutí, hoci narobili
množstvo chýb, a sami k nej prispeli. Nesmiete však opomínať dva faktory, bez
ktorých by sa to nestalo – jednak lacné peniaze, natlačené FEDom do americkej
ekonomiky, jednak implicitná garancia vkladu tými dvomi kvázi štátnymi
agentúrami. Ja tvrdím, že keby tam tá garancia nebola, investori by viac
zvažovali, do čoho investujú.
Zo
vzniku krízy vlastne obviňujete štát a nie podnikateľov, ktorí nevedia odhadnúť
riziká.
Samozrejme, lebo ilúziu lacných peňazí a
ilúziu, že aj nemajetní ľudia môžu bývať vo svojom dome, vytvoril práve štát.
Nesúhlasím.
Ak aj štát vytvorí akúkoľvek ilúziu, analytici sú dosť dobre platení na to, aby
vedeli posúdiť, do čoho investovať a do čoho nie. Pripadá mi to ako výhovorka.
Lenže keby ste vy boli analytikom
investičnej banky, nemali by ste žiadnu motiváciu spochybňovať tú ilúziu.
Normálny
analytik zvažuje riziká poctivo, nie povrchne. Nehovoríme o zlyhaní pár
jednotlivcov, pretože tu zlyhal systém.
Nie. Investičné banky zaujali z ich
pohľadu tú najlepšiu stratégiu, pretože nakoniec tie riziká na seba prevzal
štát. Banky pritom za prechádzajúce obdobie na tomto systéme pomerne veľa
zarobili. Štát im ručil, a ich tip na to, že takýto morálny hazard im vyjde,
bol správny. Je chybou bankárov, že to využili, alebo štátu, že vôbec také
garancie cez tie agentúry poskytoval? Kto je teda na vine?
Aj
keby som privrel obe oči, chyba bude na oboch stranách.
Určite áno. Nehovorím, že bez zásahov
štátu by nevznikali také bubliny. Vznikali, ale nie s takým katastrofálnym
dopadom. Prečo by však pre krach štvrtiny nejakého odvetvia mala padnúť celá
ekonomika? A za to zodpovedá štát práve tými čudnými garanciami, ktorými
nenútil investorov k obozretnosti. Američania jednoducho posledných 20 rokov
nesporili, ale míňali, lebo mali nízke úroky, a pomaly každý tam mal vlastnú
kreditku. Tým, čo sa stalo, sa dostali do situácie, že nebudú môcť míňať.
Američania sú však zlatou kravou spotreby pre celý svet, a tak to zasiahne aj
ten. Tí, ktorí dodávali na americký trh, na to doplatia – Mexiko, Kanada,
Európa, do istej miery aj ázijské krajiny. Ak totiž nie je dopyt, nie je tam čo
exportovať.
Teoreticky
môže prísť aj najhorší scenár, ale nepredpokladám ho
Čo
to znamená pre Európu?
To, že časť jej úspor je v Amerike cez
hypotekárne cenné papiere, peniaze z ktorých sa nevracajú. Tie budú chýbať,
hoci nie tak výrazne ako inde. Niektoré európske banky však prišli o peniaze, a
politici sa dohodli, že ich zachránia. Hovorí sa o 1,6 bilióna eur. Problém je,
že vlády ako také nemajú žiadne peniaze, lebo ide o financie daňových
poplatníkov. Čo si myslíte, odkiaľ tú sumu vezmú?
Z
peňaženiek občanov.
Samozrejme. Buď cez infláciu, teda
natlačenie nových peňazí, alebo si vlády budú musieť požičať z iných častí
ekonomiky, kde tá suma bude chýbať. Logicky teda kríza bude mať dopad aj na
európske ekonomiky, tomu sa nedá vyhnúť.
Skúsme
namodelovať najhorší možný scenár – na začiatku totálny kolaps svetových búrz,
pád bánk, nasledovať bude silný útlm produkcie, ktorý naštartuje chaos, logicky
exponenciálne porastie nezamestnanosť, čoho dôsledkom bude chudoba. Chudoba sa
dá znášať po istú hranicu, potom vygraduje do vojny. Je to prehnané? Pýtam sa
na to, hoci asi žiadny analytik nepovie pravdu, aby sa buď nestrápnil, ak to
nevyjde, respektíve nechce riskovať šírenie paniky.
Teoreticky sa to stať môže, vylúčiť sa
nedá nič. Nemôžem teda povedať, že vami spomínaný scenár nenastane, môžem sa
vyjadriť len k pravdepodobnosti. Podľa mňa je veľmi nízka. Kapitálové trhy sú
síce obrazom reálnej ekonomiky, ale ich prepad v prejave na reálnom
hospodárstve nemusí byť žiadnou katastrofou.
Ale
môže.
Iste. Ja za najväčšie riziko nepovažujem
to, proti čomu v súčasnosti bojujú centrálne banky, teda že zachraňujú
inštitúcie finančnými injekciami. Za problém považujem skôr hrozbu inflácie.
Hrozí
teda napríklad to, že chlieb bude stáť povedzme tisíc korún?
Hyperinflácia je nepravdepodobná, ale
možná. Tým, že štát zachraňuje krachujúce spoločnosti, znehodnocuje úspory
všetkých svojich občanov. Je to však komplikovaná téma, zatiaľ o žiadnej
katastrofe nie je dôvod hovoriť. Ľudia všeobecne by sa však mali pre istotu
správať konzervatívnejšie – zbytočne nemíňať a nezadlžovať sa.
Vyfackať
by ste mali americkú centrálnu banku a politikov
Nemožno
obísť fakt, že takýto prejav kapitalizmu doviedol milióny občanov v USA aj inde
k obrovským ľudským tragédiám. Ak niekto prišiel o celý majetok, úspory,
dôchodok a podobne, je to strašné.
Určite áno.
Nie
je potom načase priznať, že v tej podobe, v akej kapitalizmus funguje, je
nemorálny a zlý? Ak totiž umožňuje gaunerom a chamtivcom, či neschopným
manažérom ožobračiť toľko ľudí, niečo asi nie je v poriadku. Tobôž, ak musí
zasahovať štát.
To závisí od toho, komu pripisujete
najväčší podiel za to, čo sa stalo – či štátu, ktorý ovplyvnil trhy tak, ako
som popisoval vyššie, alebo trhovým subjektom. Ja to pripisujem socializmu a
reguláciám na finančnom trhu. Viem síce, že existuje veľa chamtivcov, ale za
nezodpovedných považujem tých, ktorí im dávali tie peniaze. Ak centrálna banka
vezme peniaze ľuďom tým, že umelo tlačí nové, a požičiava ich chamtivcom, na
vine nie sú oni, ale ona, teda štát.
Spýtam
sa inak – celý život som poctivo pracoval, odchádzam do dôchodku, mám nejaké
úspory, vinou krízy o všetko prídem, čiže som zrazu úplný chudák. Koho mám ísť
vyfackať? Lebo presne toto sa už do istej miery deje.
Nerád ukazujem prstom. Musíte vyfackať
veľa ľudí. Začať by ste však mali centrálnou bankou, teda americkým FEDom a
politikmi, ktorí vytvárali ilúziu, že všetko je zadarmo, a všetci máme na
všetko. Podporovali spotrebu, pričom k bohatstvu sa dá dopracovať výhradne
šetrením.
Nie
je potom hlúpe, že z krízy nás majú vyviesť politici, ktorí rozumejú ekonomike
asi tak, ako ja, teda takmer vôbec? Lebo robiť si ilúzie, že premiéri a
ministri krajín rozumejú tejto oblasti, je zbytočné. A že tomu nerozumejú,
dokumentujú práve kroky, ktoré ku kríze sčasti viedli.
Túto otázku si kladiem tiež. Prečo
Američania veria ľuďom, ktorí ich doviedli do krízy? Veria tým, ktorí
popierali, že raz tá bublina môže prasknúť, dokonca dodnes sedia na svojich
stoličkách. Občania dávajú mandát tým, ktorých si sami vyberú. A politici
nijako nie sú motivovaní k tomu, aby nahlas povedali občanom – pozor, nemíňajte
toľko, lebo to celé padne.
Zachraňovať
krachujúce inštitúcie štátom je nesprávne
Podľa
INESS aj iných think-tankov je apriori nesprávne, ak vlády zachraňujú
krachujúce inštitúcie. Prečo?
Aktuálne neexistuje také riešenie, ktoré
nebude bolieť. Plošné znárodňovanie takých firiem nič nevyrieši, akurát dočasne
uvoľní napätie. Z dlhodobého hľadiska je to kontraproduktívne, lebo vždy si
treba položiť otázku – z koho peňazí to znárodnia? Z peňazí občanov. Uvedomujem
si, že politici si nemôžu dovoliť nechať padnúť niektoré spoločnosti, lebo
nechcú, aby občania priamo pocítili dôsledky krízy. Nepovažujem to však za
správne.
Čo
by mali robiť?
Navrhoval by som selektívnejšiu pomoc,
zameranú na ochranu vkladateľov, nie investorov a veriteľov. V Nemecku
napríklad zachránili banku, ktorá nemala žiadne vklady od obyvateľstva, napriek
tomu ju štát zachránil za 40 miliárd eur. Toto je typický príklad, ktorý by sa
nemal stávať, lebo občan tam priamo ohrozený nebol.
Lenže
ak štát nebude dávať injekcie, dôsledkom môže byť nedôvera a potom panika, čo
môže byť ešte horšie.
Následkom zdržanlivejšieho prístupu vlád
by síce boli dramatickejšie poklesy, tie by však znamenali, že by sa skôr
odhalila reálna cena niektorých aktív, čo by znamenalo rýchlejšiu
reštrukturalizáciu ekonomiky. Zistili by sme, koľko konkrétne stoja americké
hypotekárne listy, a ekonomika by na túto skutočnosť sama reflektovala.
Bolo
by to za cenu veľkých tragédií jednotlivcov.
O to skôr by sme sa však mali lepšie.
Máme
ich nechať napospas osudu?
Máme si zatvárať oči pred realitou,
pričom skôr či neskôr tí jednotlivci dospejú k rovnakému osudu? Pýtam sa –
odkiaľ štát vezme peniaze na záchranu? Od ostatných občanov. Ak štát potrebuje
zachraňovať inštitúcie napríklad 12.jpgv hodnote 1,6 bilióna eur, vezme ich
podnikateľom, ktorí nič nezapríčinili. Ak im ich vezme, nebudú mať za čo
produkovať, hoci sú tie firmy zdravé, a dôsledkom bude prepúšťanie. Kvôli
jednotlivcom tak škodí všetkým ostatným.
A je tu ešte jeden problém, týka sa
morálneho hazardu – ak štát ukáže slabosť, že zachráni firmy, ktoré majú
problémy, výsledkom bude motivácia všetkým firiem tváriť sa, že zajtra príde
Armagedon. Keď sa v USA schvaľoval 700 miliardový balíček, zrazu sa zjavili
automobilky, ktoré začali tvrdiť, že aj oni potrebujú 25 miliárd. Nasledovali
ich automobilky v Európe, ktoré sa pýtali, prečo sa nepomôže aj im. Ak budete
zachraňovať jedno odvetvie, len ťažko vysvetlíte ostatným, prečo nepomôžete aj
im.
Slovenská
vláda sa rozhodla, že v bankách budú vklady občanov garantované v plnej výške.
Ak by padlo viac veľkých bánk, utiahol by to? Financie vo Fonde ochrany vkladov
sú obmedzené, zaujíma ma teda, či to nie je len o psychológii, a reálne je tá
ochrana nezmyslom.
Nikto vám nemôže dať to, čo vám vláda
môže sľúbiť. Je to len gesto, signál ľuďom, aby sa nebáli. Situácia v
slovenských bankách je dobrá, pád žiadnej z nich nepredpokladám. Ak by však
vypukla panika, hromadný výber vkladov by úplne položil aj tú najzdravšiu.
SME, 20.10. 2008, Celý
článok si môžete prečítať tu.
