Demokrati šíria voodoo ekonómiu, tvrdí vo svojom
článku publikovanom v The Wall Street Journal profesor Robert J. Barro
pôsobiaci na Harvard University a v Hoover Institution na Stanford
University. Prinášame Vám preklad tohto článku.
V osemdesiatych rokoch
mnoho komentátorov označovalo extrémny názor ekonómie ponuky, očakávajúci že
plošné zníženie sadzieb daní z príjmov môže zvýšiť celkové daňové príjmy,
posmešným výrazom voodoo ekonómia. Teraz tu máme extrémny pohľad ekonómie
strany dopytu, ktorý vraví, že takzvaný „ multiplikačný“ efekt vládnych
výdavkov je väčší ako jedna – Obamov tím vraj operuje s číslom okolo 1,5,
Na premýšľanie o
tom čo to znamená, najprv predpokladajme že multiplikátor by bol 1,0. V tomto
prípade, nárast vládnych výdavkov a tým aj agregátneho dopytu po statkoch
o jednu jednotku povedie k zvýšeniu
reálneho hrubého domáceho produktu (HDP) o jednu jednotku. Teda pridané verejné
statky sú pre spoločnosť v podstate zadarmo. Ak vláda kúpi lietadlo alebo
most, celkový produkt hospodárstva sa rozrastie dostatočne na to aby sa
vyprodukovalo lietadlo či most bez nutnosti znížiť spotrebu či investície
hocikoho druhého.
Vysvetlením tohto
zázraku sú nevyužité zdroje – nezamestnaná pracovná sila a kapitál, ktoré zapojením
do práce vytvoria tieto pridané tovary a služby.
Ak je multiplikátor
väčší ako 1.0, ako očividne predpokladá Obamov tím, je celý tento proces ešte
úžasnejší. V tomto prípade, reálne HDP rastie viac, ako je rast vládnych
výdavkov. Teda, okrem lietadla a mostu
nám zostanú naviac ešte ďalšie tovary a služby, ktoré môžu zvýšiť súkromnú
spotrebu alebo investície. Podľa tohto
scenáru sú zvýšené vládne výdavky dobrým nápadom, aj v prípade, ak by most neviedol nikam alebo ak by zamestnanci
štátu len kopali a následne zahrabávali
nepotrebné diery. Samozrejme ak je tento mechanizmus naozaj taký úžasný, je namieste
sa spýtať , prečo by vláda mala ostať len pri 1 bilióne $ zvýšených vládnych
nákupov.
V čom je chyba? Teória
(jednoduchý keynesiánsky makroekonomický model) implicitne predpokladá, že
vláda vie lepšie ako súkromný trh organizovať nevyužité zdroje ku produkcii užitočných
vecí. Nezamestnaní a kapitál môžu byt využití
pri v podstate nulových nákladoch, no trh o tom z nejakého dôvodu nevie. Inými slovami, systém cien nefunguje tak ako
má.
John Maynard Keynes
si myslel, že problémom sú mzdy a ceny, ktoré sa zaseknú na príliš vysokej
úrovni. Ale takýto problém môže byť ľahko vyriešený expanzívnou monetárnou
politikou, dostatok ktorej zabezpečí, že mzdy ani ceny nebudú musieť klesnúť.
Niečo hlbšie teda musí byť na príčine, no ekonómovia, ktorí hovoria
o mulitiplikátoroch vyšších ako jedna, s alternatívnym vysvetlením
akým je napr. nedostatok informácií neprišli.
Omnoho viac prijateľným
východiskovým bodom je multiplikátor nula. V tomto prípade je HDP dané a nárast
vládnych nákupov vyžaduje rovnaký pokles v súhrne ostatných zložiek HDP – spotreby, investícií a čistého exportu. Inými
slovami, spoločenské náklady jednej jednotky dodatočných vládnych výdavkov sú jedna.
Práve tento prístup
sa zvyčajne využíva pri analýze nákladov a výnosov verejných
projektov. Hodnota projektu ( počítaná
ako napr. celkový tok budúcich príjmov z mosta alebo cesty), musí ospravedlniť náklady projektu
pre spoločnosť. Myslím, že práve tento prístup, a nie údajné makroekonomické prínosy z fiškálnych
stimulov, je ten správny pri posudzovaní oprávnenosti mnohých nových
a rozšírených vládnych programov, , ktoré pravdepodobne uvidíme tento a ďalšie
roky.
Čo hovoria o multiplikátoroch dáta? Vzhľadom na to,
že nie je jednoduché oddeliť pohyby vo vládnych nákupoch a od celkových hospodárskych výkyvov , najlepší dôkaz pochádza z veľkých zmien vo vojenských
výdavkoch vyvolaných príchodom vojny. Obzvlášť dobrým experimentom bola masívna
expanzia výdavkov na obranu USA počas druhej svetovej vojny. Zvyčajný keynesiánsky pohľad je, že fiškálna
expanzia počas druhej svetovej vojny poskytla stimul, ktorý nás definitívne
dostal z Veľkej hospodárskej krízy. Preto si myslím, že väčšina makroekonómov
bude považovať použitie tohto pri hľadaní odpovede na otázku, či vysoký
multiplikátor vôbec niekedy existoval, za férové. Odhadol som, že druhá svetová
vojna zdvihla výdavky na obranu počas kulminácie v 1943-44 ročne o 540 mld. $ (v dolároch roku 1996), čo
bolo 44 % reálneho HDP. Takisto som odhadol, že vojna zdvihla reálny HDP o 430
mld. $ za rok v 1943-44. Multiplikátor bol teda 0,8 (430/540). Inak povedané,
vojna znížila ostatné zložky HDP, okrem armádnych výdavkov. Najväčší pokles bol
v súkromných investíciách, nevojenských vládnych výdavkoch a v čistom exporte –
súkromné výdavky spotrebiteľov sa zmenili len minimálne. Vojnová produkcia odčerpala
zdroje z iných ekonomických činností – jednalo sa preto skôr o tlmič akomultiplikátor.
Podobne môžme
uvažovať o troch iných vojenských skúsenostiach USA – 1. svetová vojna, kórejská vojna a vietnamská vojna – hoci nárast
výdavkov na obranu v pomere k HDP bol výrazne nižší. Zlúčením týchto dôkazov s
druhou svetovou vojnou (ktorá zaváži veľmi vysoko, pretože zvýšené vládne
výdavky sú v tomto prípade naozaj obrovské) získame celkový odhad
multiplikátora 0.8 – rovnakú hodnota ako predtým. (Odhady boli publikované
minulý rok v mojej knihe, “Makroekonómia, moderný prístup”).
Existujú dôvody pre
pochybnosti, či na vojne založený multiplikátor 0,8 značne nenadhodnocuje
multiplikačné efekty mierových vládnych výdavkov. Po prvé, ľudia očakávali, že zvýšené
vojnové výdavky sú len dočasné (takže spotrebiteľský dopyt nespadol až tak
výrazne). Po druhé, povolávanie ľudí do armády počas vojny malo donucovací
charakter a priamy vplyv na zamestnanosť. Nakoniec, americká ekonomika rapídne
rástla už po roku 1933 (okrem recesie v roku 1938), čiže je asi nefér pripisovať
všetok rýchly rast HDP v r 1941-45 iba zvýšeným vojenským výdavkom. V každom prípade,
keď som sa pokúšal odhadnúť hodnoty multiplikátorov
vládnych výdavkov v časoch mieru , dostal som čísla nepodstatne sa líšiace od
nuly.
Všetci dobre vieme,
že sa nachádzame uprostred pravdepodobne najhoršej ekonomickej kontrakcie od
tridsiatych rokov. V tomto kontexte a vzhľadom na históriu Veľkej hospodárskej
krízy, dokážem pochopiť rôzne snahy o podporu finančného sýtemu. Tieto snahy,
podobné pokusom o zabránenie behom na banky v predchádzajúcich obdobiach,
uznávajú, že spoločenské dôsledky rozhodnutí na úverových trhoch presahujú
osoby a spoločnosti, ktoré tieto rozhodnutia prijímajú.
Pokiaľ však ide o návrhy fiškálnych
stimulov, bolo by nešťastné ak by to najlepšie, čo Obamov tím vie ponúknuť bola len prostá verzia Keynesovej “Všeobecnej teórie
zamestnanosti, úroku a peňazí” General Theory of Employment, Interest and
Money. z roku 1936. . Finančná kríza a prípadná hospodárska depresia nerušia všetko,
čo sme sa o makroekonómii od roku 1936 naučili.
Omnoho viac sa
treba zamerať na motiváciu ľudí a podnikov investovať, produkovať a pracovať. Na
strane daní by sme mali vyvarovať programov ktoré dávajú ľuďom peniaze zadarmo
a namiesto toho presadzovať zníženie marginálneho
zdanenia príjmu, obzvlášť tam kde sú vysoké
a postihujú kapitálový výnos. Skvelé by bolo zrušenie federálnej dane
z príjmu právnických osôb. Na strane
výdavkov by malo byť hlavným cieľom aby sme nezvažovali masívne verejné
pracovné projekty, ktoré neprejdú testom analýzy nákladov a výnosov.
Tak ako boli osemdesiatych rokoch neopodstatnené
extrémne názory ekonómie ponuky na prínosy znižovania daní, rovnako neopodstatnené
je súčasné presvedčenie, že vládne výdavky sú zadarmo.
Robert J. Barro
Autor je profesorom
ekonómie na Harvard University a senior fellow v Hoover Institution
na Stanford University
The Wall Street
Journal, 22. január 2009
Preklad:
Juraj Galvánek
