Svet prechádza z čias najväčšieho
synchronizovaného globálneho ekonomického rastu v histórii do obdobia prvého
globálneho hlbokého hospodárskeho prepadu od Veľkej hospodárskej krízy. Spôsob,
akým sme sa k tomu dopracovali, nie je varovným príbehom divokého
fungovania slobodných trhov.
Skôr je to pribeh toho, čo sa môže
stať, keď si vlády nevšímajú varovné signály trhu a ak centrálni bankári uveria
v nekonečnú expanziu. Federálny rezervný systém po silnom prepade burzy
Nasdaq v marci 2000 začal prudko znižovať zakladnú úrokovú sadzbu
z 6,5% v januári 2001 na 1,75% ku koncu roka až na 1% v roku
2003. (Napriek tomu, že ekonomika USA sa oficiálne začala zotavovať
v novembri 2001). Takmer po troch rokoch ekonomického rastu, FED začal so
zvyšovaním úrokovej sadzby malými krôčikmi od júna 2004 z 1% na 5,25%
v auguste 2006. Keďže úrokové miery počas tohto obdobia nepretržite
zaostávali za rastom nominálneho HDP ako aj za zvyšovaním nákladov na bývanie,
FED nikdy v skutočnosti neuskutočňoval prísnu (reštriktívnu) monetárnu
politiku. Naopak, celková zadĺženosť USA stúpla z ročnej miery rastu
7% v júni 2004 na viac ako 16%-ný rast začiatkom roku 2007. Zadĺženosť
teda rástla 5-krát rýchlejšie ako nominálny HDP v rokoch 2001 až 2007.
Totálne nesprávne odhadnutie ceny
peňazí, kombinované s veľkým množstvom finančných inovácií a produktov,
vyústil do boomu s nehnuteĺnosťami, ktorý umožňoval kupujúcim zaobstarať
si vlastné bývanie bez zloženia zálohy a majiteľom nehnuteľností refinancovať
ich existujúce hypotéky. Nasledoval prudký nárast spotreby, ktorý ale nebol
podložený rovnako intenzívnym rastom priemyselnej produkcie a kapitálových
výdavkov. Vzápätí narástol objem
zahraničného obchodu USA, deficit bežného účtu platobnej bilancie sa zvýšil
z 2% HDP v r. 1998 na 7% HDP v r. 2006, a tak USA vyslali do
sveta nadbytočnú likviditu v objeme približne 800 mld. dolárov. Keď
americká spotreba začala prudko stúpať na pozadí realitnej bubliny, dynamický
vzostup dovozu do USA bol z veľkej miery zabezpečený Čínou a ďalšími
krajinami Ázie. Rastúci vývoz z Číny mal za následok vysokú priemyselnú
produkciu v tejto krajine, vyššie príjmy a spotrebu, ako aj veľmi
veľké kapitálové výdavky, keďže bolo nutné rozšíriť výrobnú kapacitu, aby sa
uspokojil dopyt po exportovaných produktoch. Ekonomická expanzia v Číne
zapríčinila a zintenzívnila dopyt po rope a ostatných komoditách.
Toto rýchlo nahromadené bohatstvo umožnilo producentom komodít na Strednom
Východe, v Latinskej Amerike a inde pokračovať v neobmedzenom nákupe
luxusných tovarov a kapitálu v Európe a Japonsku.
Dôsledkom tejto expanzie bol
v rokoch 2001 až 2007 celosvetový najväčší synchronizovaný ekonomický rast
v histórii kapitalizmu. Predošlé konjunktúry – v 19. storočí
v koloniálnych ekonomikách, alebo po 2. sv. vojne, kedy 40tim percentám
svetovej populácie vládli komunisti zabezpečujúci dokonalú izoláciu od
ostatného sveta – neboli ani zďaleka také globálne ako táto posledná. Ďalšou
významnou črtou tohoto ekonomického rastu bolo, že takmer všetky ceny aktív
prudko vzrástli na celom svete – nehnuteľnosti, akcie, komodity, umelecké
predmety, dokonca dlhopisy. Prvé trhliny v buline sa objavili v USA
v r. 2006, keď ceny domov už dosiahli neakceptovateľnú mieru a začali
klesať. Realitný trh prehnane využívajúci finančnú páku priniesol prvé zlyhania
na trhu so subprime hypotekámi.
Bohužiaľ, americký finančný systém, za ktorý je zodpovedný FED, v prehnanej
miere závisel na finančnej páke a nutne potreboval nový kapitál. Investori
dostali strach a začali pociťovať čoraz väčšie riziko, zatiaľ čo finančné
inštitúcie sprísňovali úverové pravidlá. Navyše, keď FED znížil úrokovú sadzbu
k nule po septembri 2007, nemalo to žiaden účinok – okrem dočasného vplyvu
na ropu, kedy raketovo vzrástla z júlovej hodnoty 75 dolárov za barel na
150 dolárov (ďalšia FEDom vyvolaná bublina) – pretože súkromný sektor sprísnil
podmienky poskytovania peňazí.
Prepadom cien aktív
v r. 2008 sa spustila lavína obmedzovania spotreby Američanov, čo spôsobilo zníženie exportu, pokles priemyselnej
produkcie a zmenšenie kapitálových výdavkov v Číne. To zapríčinilo
následný pád cien komodít a kolaps dopytu po luxusných tovaroch
a kapitáli z Európy a Japonska. Cyklus rastu sa tak zmenil na
začarovaný kruh prepadov a kolapsov s najväčšou intenzitou od 2. sv.
vojny. Nanešťastie, politika riešenia krízy uplatňovaná vládami nielen
v USA je úplne chybná. Trh nezlyhal. Chybou boli nepretržité intervencie
na voľnom trhu uplatňované FEDom a nečinnosť Ministerstva financií USA,
ktoré odkladalo riešenie problémov. Zlé smerovanie politiky začalo finančnou
pomocou Mexiku po Tequilovej kríze v r. 1994. To iba predĺžilo ázijskú
bublinu 90. rokov, pretože investori nevideli riziko v narastajúcich
deficitoch bežného účtu a pokračovali vo financovaní ázijských ekonomík,
až kým nepraskla bublina a začala sa ázijská kríza v r. 1997 – 98.
Potom nasledovala finančná injekcia do investičného fondu Long-Term Capital
Management v r. 1998, ktorá podporila ďalšiu vlnu navyšovnia finančnej
páky vo finančnom sektore. Uplatňovaním expanzívnej monetárnej politiky po
prasknutí bubliny Nasdaq v r. 2000 sa dospelo k prudkému
a neudržateľnému rastu úverov. A čo teraz? Nanešťastie, prezident
FEDu Ben Bernake a minister financií Tim Geithner
boli, ako predstavitelia FEDu, tvorcami lacných peňazí a teda do veľkej miery
zodpovední za úverovú bublinu, ktorá nás dostala do tejto situácie. Čo je
horšie, ich manipulovanie trhov sa implementovaním politiky nulových úrokových
sadzieb a pomocou bankám iba zintenzívnilo. Najlepšou vládnou odpoveďou na
krízu by bolo nerobiť nič, a ponechať trhu voľnú ruku na napravenie chýb, ktoré
priniesli nesprávne štátne zásahy. Ďalšie intervencie prostredníctvom
neuváženého nalievania peňazí a zvyšovanie deficitov štátneho rozpočtu sú cestou
k predĺženiu ťažkých časov a prinesú ďalší hospodársky kolaps – depresiu
spojenú s vysokou infláciou s hrozivými sociálnymi následkami.
Marc Faber
The Wall Street
Journal, 18.2. 2009
Pre INESS preložil Erik Krchňavý
