Vláda
už vo svojom prvom balíčku opatrení správne konštatovala, že jej možnosti
ovplyvniť príčiny hospodárskeho spomalenia sú obmedzené. Môžeme konštatovať, že
sa tohto poznania zatiaľ drží, dosiaľ
nepristúpila k nezmyselne nákladným opatreniam na podporu spotreby
a domáceho priemyslu.
Väčšinu nákladov doteraz prijatých opatrení bude niesť
samotná vláda v podobe nižších daňových príjmov. Ponecháva tak viac
prostriedkov firmám aj obyvateľstvu, čo možno hodnotiť pozitívne. Medzi krízové
opatrenia pritom nemôžeme počítať plánované investície, PPP projekty, či
podporu výskumu. Tieto opatrenia by vláda prijala alebo musela prijať, aj keby
sme o kríze nechyrovali.
Čierny bod si zatiaľ zaslúži akurát nezmyselne vysoká podpora
sociálnym podnikom (tretina celého objemu prostriedkov), ktorá nielen že bude
neefektívna, ale nesie so sebou aj vysokú pravdepodobnosť zneužitia. Toľko
v skratke k tomu, čo vláda urobila. Pozrime sa ale na to, čo vláda
mohla urobiť a neurobila.
Zásadná je neochota pristúpiť k opatreniam, ktoré by
citeľným spôsobom ovplyvnili tvorbu nových pracovných miest. Akoby vláda
nechcela doceniť príčiny a vážnosť krízy, ktorá sa tiahne celým svetom.
Očakáva, že kríza čoskoro skončí, a slovenské hospodárstvo sa vráti do
starých koľají.
To je však omyl. Eliminácia nadbytočných kapacít
v automobilovom priemysle sa môže a pravdepodobne aj dotkne aj
Slovenska. Pokles objemu dodávok
automobilovému priemyslu sa bude musieť prejaviť ak nie v znižovaní, tak
iste v reštrukturalizácii kapacít slovenských subdodávateľov. Zamestnanci podnikov, ktorí vykonávali
častokrát prácu vyžadujúcu maximálne stredné vzdelanie, si budú musieť hľadať
nové pracovné miesta. A tu je pole pôsobnosti, kde vláda môže skutočne
opatreniami zapôsobiť. Zásadným je zníženie nákladov na prácu. Inak ako znižovaním
odvodov sa to urobiť nedá. Vhodnými kandidátmi sú odvody, od ktorých výšky
nezávisí výška vyplácaných dávok a teda nebude potrebné odkladať tento
krok kvôli diskusiám o dopadoch na výpočet dávok. Škrtať sa môžu teda
odvody do rezervného fondu a zdravotného poistenia. Samozrejme, vzniknuvší
výpadok príjmov poisťovní bude musieť štát doplatiť priamo z rozpočtu. Zdroje
musí hľadať vo svojich výdavkoch, stačí začať skutočne šetriť, veď 10% úspora
v obstarávaní tovarov a služieb, výplate miezd a kapitálových
výdavkoch predstavuje cca. 12 mld. Sk.
Pre tvorbu nových pracovných miest však nestačí len znižovať
nepriame náklady práce, rovnako treba prispôsobiť právne prostredie, ktoré nebude tvorbe nových
pracovných miest brániť. Ak vláda neotvorí zákonník práce, odloží jednu zo
svojich najsilnejších zbraní nenabitú do skrine. V čase nedostatku
a nestability objednávok nie je pre zamestnávateľov nič zložitejšie ako
tvorba miest na dobu neurčitú. Reťazenie pracovných pomerov na dobu určitú bude
v krušných časoch dôležitou cestou z núdze. Zvyšovanie nákladov
zamestnávateľov pri prepúšťaní vo forme odstupného, za súčasnej existencie
zásluhového poistenia v nezamestnanosti, je luxus, ktorý nás bude stáť
mnoho nevytvorených pracovných miest. V neposlednom rade je to minimálna
mzda. Málokto si uvedomuje, že jej výška dosahuje v niektorých okresoch
75% miestnej priemernej mzdy. Ak by už nemalo dôjsť k jej úplnému
zrušeniu, minimálne zavedenie regionálnych minimálnych miezd, zohľadňujúcich
lokálnu cenovú úroveň, by vláda mala akceptovať. A to napriek podpísanému
memorandu s odborármi, ktorým zo všetkého najmenej leží na srdci tvorba nových
pracovných miest, a ako lobistická skupina sa zaujímajú hlavne o svojich
už zamestnaných členov.
Dalo by sa povedať, že doteraz sa vláda zameriavala skôr na
početnosť opatrení, ako na ich reálne dopady. Niekedy je menej viac. Štvrtý
balíček by si vystačil len s tromi bodmi. Znižovanie odvodov, úspory vo
výdavkoch štátu a flexibilnejší zákonník práce.
Radovan Ďurana
INESS
Hospodárske
noviny, 27.2. 2009
