Ak používame slová pomoc, solidarita či záchrana
v bežnom živote, majú pomerne jasný význam. Problémy však prídu, ak sa
nimi snažíme argumentovať pri rôznych ekonomických opatreniach, kde už prestáva
byť úplne jasné kto je solidárny, koho zachraňujeme, komu to najviac pomáha ale
hlavne kto to všetko zaplatí.
A tak sa môže stať,
že pozitívna aura dobrého skutku, ktorú tieto slová so sebou zvyčajne nesú,
plní rovnakú funkciu ako ovčia koža na chrbte hladného vlka – dobre zakrýva podstatu
veci.
Zneužívanie týchto pojmov
politikmi a záujmovými skupinami nie je novinkou. Súčasná kríza
s množstvom poškodených ľudí a atmosférou strachu len zvýšila priestor
pre záchranársku rétoriku, do ktorej sa balia podivné činy.
Príkladov je mnoho. Ľavicová
vláda zoberie desiatky miliónov eur na daniach slovenskému zamestnancovi, ktorý
sa už trasie pred rastúcou nezamestnanosťou a pošle ich cestou šrotovného
kapitalistovi vlastniacemu automobilku v Nemecku alebo Francúzsku. A s vážnou
tvárou tento krok obhajuje solidaritou so západoeurópskymi ekonomikami. Slovák zarábajúci
pod priemerom Európskej únie, ktorý by sa ešte nedávno najradšej prepadol do
západného Nemecka, sa rozhodol byť solidárny s ekonomikami najbohatších
krajín sveta?
Samozrejme nejde
o slovenské špecifikum. Záchranárov za cudzie je po celom svete neúrekom. O
najväčšie balíky peňazí ide v USA. Odtiaľ tiež jeden príklad. Investičná
banka Goldman Sachs, ktorá nesie svoj podiel viny (a aj zisku) na žalostnom stave
finančného systému, nedávno ohlásila vyplatenie najväčších odmien v 140
ročnej histórií firmy. V strede zúriacej finančnej krízy. Ako je to možné?
Americká vláda sa minulý rok rozhodla zachrániť poisťovňu AIG a postupne
do nej naliala takmer sto miliárd amerických dolárov. 10 miliárd z tohto balíka
pripadlo aj na záväzky voči Goldmanom, ktorí však mali túto pozíciu poistenú
a tak zarobili dvakrát. Odmeny investičných bankárov budú teda de facto
vyplatené z amerických daní. Ozajstná pomoc naruby.
Juraj Karpiš
INESS
