O problémoch Írska, Pobaltia či Maďarska sa
už písalo dosť. Optimizmus ohľadom európskej ekonomiky,
ktorý vyvolali posledné čísla hospodárskeho rastu v únii, je dobrou
príležitosťou pozrieť sa na ďalšieho „chorého" muža Európy. Príbeh
Španielska má s tým írskym rovnakú zápletku. Ekonomika s eurom, mierne
zaostávajúca za najväčšími európskymi krajinami, v ktorej nízke úrokové sadzby
Európskej centrálnej banky dokázali zázraky.
Výrazne negatívne reálne úroky spôsobili masívny prílev
kapitálu z ostatnej Európy, ktorý tu nafúkol matku všetkých realitných
bublín. Bez preháňania. V Španielsku je dnes rovnaký počet nepredaných
nových domov a bytov ako v celých USA napriek tomu, že tam žije šesťkrát menej
ľudí. Pri asi 10-percentnom podiele na európskom HDP sa tu od roku 2000
postavilo až 30 percent všetkých domov a bytov v EÚ. Aj napriek obrovskému
prebytku sa však oficiálne ceny nehnuteľností zatiaľ tvrdohlavo držia iba 10
percent pod vrcholom, odmietajúc zákony gravitácie, ktoré už devastujú americký
trh.
Skôr ako o popretie ekonomických poučiek ide o čárymáry
španielskych bánk. Tie robia všetko možné, aby ešte chvíľu vyzerali solventné.
Odmietajú preceňovať svoje aktíva trhovými cenami využívajúc fakt, že priamo
alebo nepriamo kontrolujú polovicu trhu expertov na oceňovanie
nehnuteľností. Strániac sa akýchkoľvek okamžitých strát, obnovujú úvery
krachujúcim stavebným gigantom a pri zlyhaných hypotékach odkupujú
nehnuteľnosti za pôvodné ceny. Stávajú sa tak najväčším majiteľom nehnuteľností
v krajine.
Nie, nepomôže to a veľkú časť z takmer polovice
HDP, ktorú požičali staviteľom, budú musieť raz odpísať. Kto to
pri 19 percentnej nezamestnanosti a už dnes obrovskom zahraničnom dlhu
všetko zaplatí? Euro zrušilo tú ľahšiu možnosť – ujsť z dlhu znehodnotením
meny. V krajine, kde sa odborárom aj napriek 1,4-percentnému medziročnému
poklesu cien stále darí plošne vyjednať vyše 2-percentný rast miezd, to vyzerá
na dlhšie trápenie.
Juraj Karpiš
INESS
