Ako povedal pre SME dňa 12.10. 2009 Juraj Karpiš z INESS,
vláda neadekvátne reagovala na zhoršenie ekonomickej situácie, dostatočne
nešetrí a peniaze míňa na projekty, ktoré by v súčasnom nepriaznivom
ekonomickom prostredí nemali mať prioritu.
Spoliehať sa na to,
že v pomere k HDP máme dlh stále nízky, sa neoplatí. Dlh rastie a v budúcnosti
ho zaplatíme cez vyššie dane možno aj cez vyššie úroky a prudšie zdražovanie.
BRATISLAVA. Verejný dlh Slovenska, ktorý bol ešte pred troma
rokmi zhruba 500 miliárd korún, sa do ďalších troch rokov zdvojnásobí. Podľa
prognóz ministerstva financií má v roku 2012 stúpnuť až na 33,3 miliardy eur,
čo je vyše bilióna korún. Niektorí ekonómovia pritom hovoria, že to bude viac.
V pomere k hrubému domácemu produktu (HDP) nie je v
súčasnosti dlh veľký. Je to okolo 30 percent. Aj po jeho predpokladanom náraste
takmer na 43 percent v roku 2011 bude stále patriť medzi najnižšie v únii. To
pripomína vláda, keď jej opozícia aj ekonómovia hovoria, že neúmerne zadlžuje
Slovensko. Dlh je však príčinou štátnych bankrotov a jeho nízky podiel na HDP
je len slabá útecha. Kríza sa na percentá príliš nepozerá.
Štátnemu bankrotu sa nedávno tesne vyhlo Maďarsko, aj to iba
za výdatnej finančnej pomoci Medzinárodného menového fondu a Európskej únie. Malo
dlh zhruba 70 percent HDP.
Prázdne percentá
Dlh krajiny by podľa kritéria únie pre zavedenie eura nemal
byť vyšší ako 60 percent HDP. Môže sa zdať, že všetko, čo je nižšie, je
bezpečná zóna a krajine nič zlé nehrozí. No argumentovať nízkymi percentami sa
nie vždy oplatí.
Štátny bankrot zastihol napríklad Argentínu s dlhom okolo 50
percent. Lotyšsku nepomohlo ani to, že malo často rozpočet v prebytku a dlh
necelých 20 percent, hoci tam išlo najmä o menovú krízu. Ak by nezískalo pomoc
únie a fondu, mohlo nedávno tiež skončiť v bankrote. Tento týždeň dokonca
zahraniční investori odmietli od vlády v Rige nakupovať cenné papiere. Aj po
znížení dôchodkov o desať percent či po prepustení tretiny učiteľov a znížení
platov v štátnej správe tak hrozí, že nebude mať z čoho financovať výdavky
rozpočtu.
„Neexistuje nijaká ekonomická teória, ktorá by umožnila
vypočítať bezpečnú hodnotu zadlženia v pomere k HDP,“ hovorí český ekonóm Pavel
Kohout. Aj úniou požadovaných 60 percent je podľa neho len politická konštanta,
ktorú určili tak, aby sa pri zakladaní eurozóny zmestili do eurokritérií
Nemecko a Francúzsko.
Ekonómovia sa zhodujú, že chudobnejšie krajiny, ako
napríklad Slovensko či Maďarsko, znesú oveľa menej dlhu, ako napríklad bohatší
Belgičania alebo Taliani. „Postkomunistické krajiny nemajú takú tradíciu a
dôveryhodnosť ako Taliansko a ani také skúsenosti s riadením dlhu,“ vysvetľuje
Kohout. To je napríklad dôvod, prečo Belgicko s dlhom 100 percent HDP stále nie
je v bankrote.
Slovensko v súčasnosti zažíva tretiu veľkú vlnu nárastu
štátneho dlhu. Prvá bola počas tretej Mečiarovej vlády v druhej polovici 90.
rokov. Vláda hospodársky rast umelo nafukovala cez štátne výdavky. Tie vo
volebnom roku 1998 stúpli medziročne až o 12,5 percenta.
K nárastu dlhu prispelo aj to, že zahraničie vláde už
nechcelo požičiavať a tá deficit rozpočtu musela prefinancovať doma za vysoké
úroky. Mečiar pritom pripravil Mikulášovi Dzurindovi niekoľko dlhových mín.
Jednou z nich bola záruka za bankové úvery železníc, ktoré postupne dosiahli až
20 miliárd korún.
Týždne od kolapsu
Potom prišla reštrukturalizácia a privatizácia bánk. To už
viedol vládu Dzurinda. „Keby sa reštrukturalizácia a privatizácia odložila,
hrozil kolaps ekonomiky. Nehralo sa pritom o roky, ale o týždne,“ spomína Juraj
Renčko, ktorý ministerke financií Brigite Schmögnerovej radil pri ozdravovaní
bankového sektora. Na konci roka 1999 podľa neho dokonca hrozilo, že Národná
banka odoberie licenciu Slovenskej sporiteľni aj VÚB.
Tretia vlna nárastu
štátneho dlhu, ktorá práve prichádza, nie je podľa ekonóma INESS Juraja Karpiša
len o kríze, pre ktorú výrazne klesli daňové príjmy. „Vláda neadekvátne
reagovala na zhoršenie ekonomickej situácie, dostatočne nešetrí a peniaze míňa
na projekty, ktoré by v súčasnom nepriaznivom ekonomickom prostredí nemali mať
prioritu.“ Kríza podľa neho nie je vhodný čas napríklad pre Národný futbalový
štadión, na ktorý vláda vyčlenila 70 miliónov eur (2,1 miliardy korún).
SME
12. 10. 2009 | Ľuboš Jančík
