Zdá sa, že premiérovi Robertovi Ficovi DSS-ky stále
nedávajú spávať. Teda v skutočnosti nie samotné spoločnosti, ale peniaze, ktoré
spravujú. Pri pohľade na obrovský deficit Sociálnej poisťovne, naplánovaný na
najbližšie tri roky vo výške 4,7 mld. eur, sa niet čomu čudovať.
Stenčujúce sa štátne finančné aktíva navyše znamenajú, že v
budúcnosti bude nevyhnutné deficit financovať požičiavaním si prostriedkov,
čiže nákladovým kapitálom.
Po neúspešnom pláne vylákať 150-tisíc sporiteľov z II.
piliera nasledovalo marcové prijatie novely zákona o dôchodkovom sporení, na
základe ktorého sa výnosnosť podielov spravovaných DSS-kami posudzuje z
polročného hľadiska a prípadné poklesy hodnoty musia spoločnosti nahradiť
vlastnými finančnými prostriedkami. Akoby to nestačilo, aktuálne premiér
navrhuje ďalšiu novelu, podľa ktorej by mali DSS-ky ručiť za výnosy v II.
pilieri na úrovni štátnej valorizácie I. piliera.
Ťažko zistiť, čo je
príčinou takéhoto konania. Môže ňou byť záujem o získanie popularity u širokej
verejnosti, ktorá má stále v obľube garantovaný, aj keď nízky výnos. Prípadne,
čisto hypoteticky, snaha o vytvorenie takých podmienok, aby DSS-ky samy
opustili slovenský trh. Ako posledná možnosť zostáva dobrý osobný úmysel pána
premiéra, ktorý však v tomto prípade znamená veľké medzery v jeho ekonomickom
vzdelaní. Medzery, ktoré znižujú výnos všetkým sporiteľom v rastovom či vo
vyváženom fonde.
Aj človek so základnými vedomosťami o finančných trhoch pozná pojem
investičný horizont a vie, že výnosnosť akcií nie je možné posudzovať z
polročného hľadiska. Akcie sú volatilný nástroj, čiže ich cena môže stúpať aj
klesať, preto je skutočnosť, že ich DSS-ky vylúčili zo svojho portfólia, úplne
legitímna a z ich pohľadu správna. Nie je celkom spravodlivé počítať, o aký
výnos sporitelia po nedávnom razantnom vzostupe akciových trhov prišli, no
časovanie novely bolo mimoriadne nešťastné. Objektívne straty nastávajú z
dlhodobého hľadiska, keď podľa doterajších historických skúseností prinášajú
akcie najvyšší výnos. A čo bude dôsledkom najnovšej premiérovej iniciatívy?
Opäť len menší výnos pre sporiteľov. DSS-ky totiž stále ešte
držia približne 35-percentný podiel dlhopisov, ktoré dlhodobo prinášajú síce
nižší výnos ako akcie, ale vyšší ako vklady v bankách. No cena dlhopisov, ktorú
musia DSS-ky vykazovať na základe aktuálnej hodnoty, môže tiež kolísať, závisí
napríklad od úrokových mier, inflácie a celkovej ekonomickej situácie
predstavujúcej riziko krachu emitenta. Krátkodobý pokles teda nie je možné
vylúčiť, preto keby sa prijal návrh, podľa ktorého by DSS-ky museli garantovať
ročný výnos na úrovni štátnej valorizácie I. piliera, prípadne akejkoľvek
vládou stanovenej hodnote, boli by nútené ešte výraznejšie obmedziť podiel
dlhopisov vo fondoch. Pritom takýto pokles ceny dlhopisu by jeho celkovú výnosnosť
neznížil, pretože by DSS-ky držali v stabilnom legislatívnom prostredí dlhopisy
s fixným kupónom až do času splatnosti.
DSS-ky by teda v prípade, že by nechceli doplácať krátkodobé
straty alebo nízky výnos z vlastných prostriedkov, mohli investovať len do
bežných alebo termínovaných účtov. Ich výnosnosť je však taká nízka, že by s
veľkou pravdepodobnosťou aj tak nedokázali splniť vládne požiadavky, a preto by
radšej ukončili svoju činnosť. Čo by znamenalo aj koniec druhého piliera.
Tomáš Skukalík, autor je spolupracovník INESS-u
Hospodárske
noviny, 15.10. 2009
