Mnohým ešte v peňaženke či pod obrusom úplne
nevyschla šupina z vianočného kapra, keď si v novoročnom príhovore vypočuli
prezidentove karhavé slová: „… veď to, čo nás
nahnalo do zlých osídiel, sú peniaze.
Peniaze povýšené na najvyššiu hodnotu doby, na pána
všetkého a všetkých. V súčasnosti nás peniaze
najmä ponižujú. Robia z nás sluhov cudzích záujmov.
Niet lepšieho dôkazu, ako je súčasná svetová kríza".
Honba za peniazmi tu vždy bola, vždy bude a krízu
zapríčinila asi tak, ako gravitácia zapríčinila pád dvojičiek v New Yorku.
Pekár, ktorého chlieb si kúpim, ho nepečie z lásky ku mne. Skôr ako moje
sympatie chce moje peniaze. Moje peniaze tak z neho robia „sluhu mojich
záujmov".
Samozrejme, za chlieb som mu vďačný, no len pre moju
vďačnosť ráno do roboty nevstáva. Áno, je ziskuchtivý, no má sa za to hanbiť?
Po peniazoch zrejme netúži preto, aby sa v nich mohol po večeroch váľať. Chce
si za ne niečo kúpiť. Možno nové Porsche, možno lieky pre mamu, dovolenku pre
manželku.
Peniaze sú iba rezervačnými lístkami na budúce statky a
služby, ktoré uspokoja naše potreby. Za snahu získať ich by sme sa preto mali
hanbiť asi tak, ako sa hanbíme za hlad či smäd. Navyše, výsledkom tohto
snaženia sú nové hodnoty a väčší koláč pre všetkých.
Už dávno nežijeme v malej tlupe, kde múdry náčelník vie
spravodlivo rozdeliť každému podľa jeho potrieb a zásluh. Trh s miliardami
ľudí, rozsiahla deľba práce a vysoký stupeň špecializácie, vedúce k nevídanej
produktivite, sú koordinované práve túžbou ľudí dosiahnuť zisk čo najlepšou
službou zákazníkovi.
To, v akej bohatej spoločnosti budeme žiť, závisí od
toho, či naše zriadenie túto prirodzenú snahu ľudí mať sa lepšie využije
produktívne. Alternatívu, keď sa každý povinne tváril, že pracuje z lásky k
súdruhovi, sme si už vyskúšali.
SME
4. 1. 2010 | Juraj Karpiš, analytik
INESS
