Ministerstvo financií pripravilo ďalšiu verziu Programu stability. Pred
vstupom do eurozóny sa tento dokument nazýval Konvergenčný program, ale ani
zmena názvu nezmenila nič na tom, že pre bežného čitateľa je to nudné čítanie
prešpikované termínmi ako cyklické saldo, automatické stabilizátory, či
štrukturálny deficit. Za zložitými pojmami sa však skrýva analýza jednoduchej
rovnice – príjmy štátu vs. výdavky štátu.
V prípade Slovenska, a v súčasnosti
aj skoro všetkých ostatných krajín EÚ, má pravá strana tejto rovnice navrch, môžeme
hovoriť skôr o nerovnici. Tento materiál
preto navrhuje kroky, ktorými chce vláda dospieť k rovnováhe, aby ľavá
strana nemusela byť neustále zaťažovaná o premennú s názvom deficit
verejných financií.
Treba povedať, že rozhodujúci kus
práce na dosahovaní rovnováhy máte pred sebou vy, milí daňoví poplatníci. Od
vás sa očakáva, že v tomto roku zaplatíte o 3,3% viac daní ako v roku
2009. A do roku 2012 ešte musíte pridať vo svojom úsilí, lebo podľa rozpočtovej
trojročnice musíte splniť plán na 121% minuloročného výkonu. Návrh opatrení
však predsa len obsahuje aj kontrolné a úsporné opatrenia na strane štátu,
ktoré by mohli daňového poplatníka presvedčiť, že jeho úsilie nie je len kŕmením
bezodného Leviatana. Neistota v predchádzajúcej vete vyplýva z toho,
že opatrenia nie sú záväzné a pred ich zavedením budú musieť byť najprv
prežuté v procese politického vyjednávania, ktorý môže dobrý úmysel načisto
vygumovať.
Z kontrolných opatrení určite
stoja za zmienku regulácia výšky štátneho dlhu a výdavkové stropy. Hoci
konkrétne číslo dokument neuvádza, minister Počiatek zmienil hodnotu 60%. Takýto
limit však de facto povoľuje neustály rast dlhu v absolútnom vyjadrení,
pričom ekonomické teórie, ktoré by odporúčali dlhodobé deficitné hospodárenie
štátu sa hľadajú len ťažko. Dokonca aj Keynes, najznámejší agitátor vyšších
verejných výdavkov v čase recesie, požadoval v mimokrízových časoch
prebytkové rozpočty a teda znižovanie verejného dlhu.
Stanovenie fixnej hranice je síce
lepším ako žiadnym, ale rozhodne nie postačujúcim pravidlom. Hodnota
relatívneho podielu dlhu voči HDP vedie k odvracaniu pozornosti od skutočného
rastu dlhu. Ten, schovávajúc sa za vysoký rast HDP, vzrástol v prepočte na
obyvateľa za tri roky o 40%, na
hodnotu 4360 eur. Ako daňový poplatník pritom neočakávam, že vláda bude
zvyšovať verejný dlh rovnomerne s rastom mojej pridanej hodnoty (rozumej
s rastom HDP). Ak existuje zodpovednosť voči budúcim generáciám, tak by sa
mala ztelesniť práve vo vyrovnaných rozpočtoch, minimálne v nekrízových
časoch. Z tohto pohľadu by bolo dôležitejšie ďalšie pravidlo, že rozpočet nesmie skončiť v schodku,
resp. nesmie zvyšovať budúci dlh, ak HDP rastie.
Nech by bolo ale pravidlo o výške
dlhu stanovené tak či onak, rozhodujúce nakoniec
bude to, kto a ako bude niesť zodpovednosť za jeho nedodržanie. Pokiaľ
nebude možné vyvodiť osobnú zodpovednosť s adekvátnymi následkami, také
pravidlo bude len formálnym cvičením s obmedzeným dopadom na dlhodobú
udržateľnosť verejných financií. To isté platí pre výdavkové stropy. Kam vedú
pravidlá bez vyvodzovania zodpovednosti za ich neplnenie nám už ukázali Maastrichské kritéria.
Zoznam úsporných opatrení je
čítaním s horkastou príchuťou, i napriek tomu, že ide o potrebné
kroky. Centrálne obstarávanie, štátna agentúra správy majetku, informatizácia,
či reorganizácia štátnej správy sú totižto ilustráciou neschopnosti súčasnej
vlády zvyšovať svoju efektívnosť. Takmer všetky je možné nájsť v podobne
optimistických 5 rokov starých dokumentoch. Snáď s výnimkou navrhovaného projektu
vládneho mestečka, ktoré sa zdá byť túžbou súčasného ministra financií.
I napriek tomu, že prínosy koncentrácie ministerstiev, ktoré bežný občan
pravidelne nenavštevuje a najmä v časoch beznákladovej elektronickej
komunikácie, nie sú zrejmé.
Program stability pripravila vláda, ktorá v čase krízy nebola rok schopná
prijať zákony vedúce k dlhodobým úsporám. To nevyhnutne znižuje váhu
navrhovaných opatrení. Na druhej strane ľavicová vláda plánuje na európske
pomery rýchle znižovanie schodku verejných financií a ich stav má ku
gréckej mizérii stále ďaleko. Rozhodujúce však bude, ako sa k tomuto
dokumentu postaví nová vláda. Bodaj by bola v šetrení razantnejšia.
Radovan
Ďurana
analytik INESS
