Rastúce
množstvo peňazí v ekonomike a ilúzie vyvolávajúce neprimerane nízke úroky
viedli k obrovskému množstvu mylných investícii. Bublina
v nehnuteľnostiach praskla a posledné dva roky sme svedkami boja
o to, kto tieto straty zaplatí. Ako horúci zemiak si ich prehadzovali hypotekárni
dlžníci, banky a iné finančné inštitúcie. Rozprávky o finančnom
armagedone ako jedinej alternatíve k záchrane krachujúcich bánk, ktoré dostatočne
vystrašili voličov a umožnili politikom straty socializovať a účet za
nepodarenú párty skončil v ruke daňových poplatníkov. Z čoho ho
zaplatia?
Zachraňovať banky,
ktorých súvahy často presahujú hrubý domáci produkt krajín, v ktorých
sídlia, je drahý špás. Do celkového účtu treba ešte prirátať náklady pokusu o keynesiánsky
obed zadarmo v podobe fiškálnej „stimulácie“, keď si politici požičali na
to, aby sa mohli chváliť dočasne rastúcimi číslami hrubého domáceho produktu. Deficity
a dlh, ktorý už dnes dosahuje v rozvinutých krajinách podiel na HDP,
aký sme naposledy videli, keď sa Európa zmietala v druhej svetovej vojne, zvyšujú
aj rastúce výdavky sociálnych a zdravotných systémov z dôvodu starnúcich
populácii západného sveta. Keynesiánsky všeliek: „Ak máš ekonomické problémy,
prostredníctvom deficitov si požičaj z budúcnosti“ tak naráža na realitu:
čo robiť, ak si z budúcnosti chcú požičať všetci naraz?
Predzvesť toho, čo svet
čaká, priniesla začiatkom roku grécka predkapela. Zatiaľ nie je isté, kto bude
v oblasti štátnych bankrotov a menových kríz headlinerom, pretože kandidátov
je hneď niekoľko. Vysoké deficity verejných financií majú Španielsko, Írsko či
Veľká Británia, horúcim favoritom je Japonsko s verejným dlhom takmer 200%
HDP.
Gorilou v miestnosti
je ale najväčšia ekonomika sveta – Spojené štáty americké. Nie, USA zatiaľ
nebankrotujú, no ich bezodný apetít po kapitále ohrozuje menšie a slabšie
krajiny. V roku 2009 narástol verejný dlh USA o 1,9 bilióna na 12,4
bilióna dolárov. Aj tento rok bude deficit pravdepodobne v okolí 10% HDP a
predpovede hovoria, že verejný dlh USA o 10 rokov dosiahne až 25 biliónov
dolárov. Napriek týmto neuveriteľným číslam si USA požičiavajú stále pomerne
ľahko. Nadprodukciu amerických dlhopisov doteraz z trhu pomáhala vysávať
priamymi nákupmi americká centrálna banka a (zlo)zvyk celého sveta utiekať
sa k týmto dlhopisom ako k tzv. poslednej bezpečnej investícii. No nákupy
centrálnej banky údajne v marci skončia a doteraz neoblomná viera celého
sveta v schopnosť a vôľu amerického spotrebiteľa jedného dňa všetky
svoje dlhy splatiť sa môže rozplynúť rovnako rýchlo, ako sa v roku 1971
rozplynula viera držiteľov amerických dolárov, že si ich môžu kedykoľvek
zameniť za zlato. Stačil na to jeden televízny prejav Richarda Nixona. História
si môže zarýmovať a po takmer 40 rokoch môžeme z úst amerického
predstaviteľa opäť počuť lakonickú poznámku „Dolár je síce naša mena, ale váš
problém.“ Príde vám radikálne znehodnotenie dolára a tým aj reálnej
hodnoty amerického dlhu nepravdepodobné? Potom veríte v to, že sa krajina,
ktorá má priamu kontrolu nad počtom dolárov v obehu, bude nečinne prizerať
ako rastie reálna hodnota jej dlhu a v záujme spokojnosti veriteľov akými
je napríklad komunistická Čína (50% amerických dlhopisov držia investori mimo
USA) ochudobňovať svojich občanov, ich deti a vnúčatá. Navyše terajší
guvernér americkej centrálnej banky Ben Bernanke nemá zrovna povesť monetárneho
jastraba.
Práve inflácia, ktorá
tvrdo postihne najmä nízkopríjmové vrstvy obyvateľstva sa črtá ako
pravdepodobné východisko z problému záplavy štátnych dlhov. Ťažko
predstaviteľné alternatívy sú radikálne okresanie verejných výdavkov alebo
dramatický hospodársky rast. No s obrovským obrovským, peniaze odsávajúcim štátom na chrbte sa ekonomike bude
rásť naozaj ťažko.
Juraj Karpiš
INESS
