Je
pravdou, že odvodové zaťaženie práce na Slovensku patrí medzi vysoké. Nie sme
síce lídri, ale v prvej desiatke v rámci EÚ sa bezpečne umiestnime.
Je vysoké, pretože výdavky Sociálnej a zdravotných poisťovní financujeme
najmä z odvodov, vďaka čomu môžeme mať relatívne nízke dane.
Ak je však sociálny systém nastavený tak, že vypláca
dôchodok každému, bez ohľadu na jeho majetok a iné príjmy, je pochopiteľne
mimoriadne nákladný a ťažko ho možno nazvať solidárnym. Vysoké odvodové
zaťaženie pritom nie je zadarmo, jeho negatíva sa prejavujú najmä na trhu
práce, v nedostatku tvorby nových pracovných miest a snahou obchádzať
povinnosť platiť odvody. Legitímna je teda požiadavka na jeho zníženie.
Existuje však na znižovanie sociálnych odvodov priestor? Áno aj nie.
Najprv zlá správa. Predstavme si, že Sociálna poisťovňa by
od tohto roku vyplácala len starobné a invalidné dôchodky. A mzdy
svojich piatich tisícov zamestnancov. Žiadne iné výdavky, nemocenské, či podpory
v nezamestnanosti. Koľko by jej ostalo prostriedkov, ak by sa výška
odvodových sadzieb nezmenila a štát by doplatil chýbajúce príjmy
z titulu prevodu úspor sporiteľov do druhého piliera? Ani cent, dokonca by
si musela ešte zhruba 190 mil. eur požičať.
Vysoká nezamestnanosť a priemerná mzda rastúca akurát tak
vo verejnej správe zahatali prítok príjmov Sociálnej poisťovne. V roku
2009 malo dôjsť k poklesu príjmov oproti roku 2008 od ekonomicky aktívnych
osôb, na rok 2010 je plánovaný len 1% rast oproti roku 2008. Na druhej strane
však vyrovnanosti rozpočtu bránia utekajú rastúce výdavky na dôchodky,
v tomto roku sa valorizovali o 3%. Nožnice sa tak prudko otvárajú a
takýto obraz nás čaká aj v nasledujúcich rokoch.
Súčasná výška odvodov do Sociálnej poisťovne preto postačuje
akurát na výplatu dôchodkov. Zníženie odvodov by automaticky znamenalo
zväčšenie diery v pokladničke. Čo s tým?
Kým sa nezačne upravovať výdavková strana bilancie
poisťovne, sadzby odvodov sa dajú znižovať len vtedy, ak sa rozšíri základ pre
ich výpočet. Odvody by sa mohli platiť z každého príjmu, mzdového,
dividendového, či z nájomného, čím by sa zvýšila ich neutralita
a odstránilo sa znevýhodnenie práce. Na druhej strane však treba brať do
úvahy riziko, že výmenou za túto „spravodlivosť“ by sme mohli skončiť s vyšším
celkovým zaťažením, že zaplatíme štátu viac ako doteraz. Toto riziko nie ja
malé, tento rok dopláca vláda poisťovni nad rámec nákladov dôchodkovej reformy
vyše 20 miliárd korún a tejto záťaže by sa iste rada zbavila
v prospech výdavkov, ktorými môže presadzovať svoje zámery.
Dlhodobo udržateľné zníženie objemu platieb poisťovni sa
nedá dosiahnuť bez úprav vo výplate dôchodkov. Kvôli ohromnej diere v
Sociálnej poisťovni by sa k nim malo pristúpiť čo najskôr. Oddialenie
odchodu do dôchodku je ako čiastočné a jednoduché opatrenie po ruke, aj
keď sa v časoch vysokej nezamestnanosti ťažko presadzuje. Skrátenie doby
poberania dôchodku by znamenalo rozdelenie finančnej záťaže medzi platiacich
(budú platiť dlhšie) a poberateľov (dôchodok bude poberaný kratšie). Rovnako
spomalenie valorizácie na infláciu, avšak limitovanú rastom miezd.
Zásadným opatrením by však bola zmena paradigmy dôchodkového
systému z celoplošného na adresný. Štátny sociálny systém si uzurpoval
kontrolu nad občanmi žijúcimi v starobe. Dôvody pre 100% pokrytie sociálnym systémom pri existujúcich
rodinných väzbách a kumulovanom majetku a úsporách chýbajú. Je na čase,
aby štát starším občanom zodpovednosť za vlastný osud vrátil a podporoval
len tých ľudí vo vysokom veku, ktorí si počas života nedokázali dostatočne
nasporiť, alebo nemohli. To znamená adresne. Takáto postupná (!) zmena by
v priebehu niekoľkých desiatok rokov vytvorila priestor na znižovanie
odvodov, ktoré budeme označovať za významné, a nie kozmetické. Ak však nechceme robiť zmeny v prvom pilieri, budeme
ho musieť zaplatiť, hovoriť niečo iné by bolo ilúziou.
Radovan Ďurana
INESS
