Víťazom hitparády o najvyšší medziročný rast sa v minulom roka
stala určite miera nezamestnanosti. Nie je to však výsledok hodný uznania, 50%
rast v jednom roku znamená o 131 000 ľudí viac bez práce.
Už sme si zvykli na to, že politici sú v boji s týmto nešvárom
najhlasnejšími bojovníkmi, avšak zďaleka nestoja v prvých šíkoch.
Z vysokého postu generála na konci bojiska sa buď snažia kričať vidím
svetlo, to ak sú práve pri moci, alebo – ešte nevidím dno, to ak sa práve
k moci chcú dostať.
Vždy počuť
viac tých prvých, a tak verejnosť túžobne očakáva, kedy sa konečne objaví
pokles ukazovateľa, v ktorom sme dlho dominovali celej únii. Smutnou
správou je, že na očakávania výraznejšieho zlepšenia je zatiaľ pomerne málo
dôvodov.
Na to, aby
sme lepšie pochopili vážnosť situácie a vlažnosť prijímaných opatrení, je
dobré pozrieť sa za hranice. Slovensko je malá proexportne orientovaná
ekonomika a karty sa v globalizovanom svete rozdávajú niekde inde. Najsilnejšia
ekonomika sveta – Spojené štáty americké – tromfy z rukáva tak skoro ťahať
nezačne. Už aj tamojší vládni predstavitelia začínajú priznávať, že
„nezamestnanosť je príliš vysoká a na neakceptovateľnej úrovni ostane ešte
veľmi dlho“ (Timothy Geithner, minister financií). Jeho slová graduje americká
centrálna banka FED, podľa ktorej bude nezamestnanosť na úrovni 9,7% ďalej
rásť. Amerika zažíva najvyššie prepady zamestnanosti od druhej svetovej vojny. Zdvihnutým
prstom je však dĺžka predpokladanej rekonvalescencie. Po kríze z roku 2001
trvalo americkému trhu práce 47 mesiacov, kým zamestnanosť dosiahla predkrízové
hodnoty. Súčasné rekordné prepady dávajú tušiť, že teraz si počkáme ešte dlhšie.
Plurál používam preto, že situácia u najsilnejšieho spotrebiteľa sveta
bude podmieňovať aj situáciu v Európe, kde priemerná nezamestnanosť stúpla
na februárových 9,6% a päť a pol roka trvalo, kým klesla v roku 2008
na minimum 7,7%.
Vráťme sa
ale na Slovensko. 13% nezamestnanosť, akú máme teraz, zažilo Slovensko
naposledy na prelome rokov 2004 a 2005. Na najpriaznivejšiu mieru
nezamestnanosti 7,4% sme čakali do augusta 2008. A to sme zažívali roky
nevídaného ekonomického rastu poháňaného protrhovými reformami a masívnym
príchodom zahraničných investícií a temer neuhasiteľného zahraničného
dopytu. Súčasná vláda sa dovtedy na raste podieľala len tým, že ho významne
neobmedzovala. Potom však prišla ekonomická recesia a nevyhnutnosť konať. Otázku,
či vláda zareaguje na krízu posilňovaním úlohy štátu alebo hmatateľným zlepšovaním
podnikateľského prostredia zodpovedali tzv. protikrízové balíčky.Tie boli
v oblasti trhu práce zamerané hlavne na udržanie zamestnanosti. Už
samotný koncept udržania existujúcich ohrozených
pracovných miest aj za cenu vyšších verejných výdavkov hovorí
o nepochopení významu krízy, ktorá predstavuje ozdravný reštrukturalizačný
proces sprevádzaný presunom kapacít medzi jednotlivými sektormi. Umelé
udržiavanie zamestnanosti na náklady budúcich generácií nie je efektívnym
krokom, a to ani z pohľadu vývoja hospodárstva, ani z pohľadu dlhodobého
vývoja verejných financií, ani z pohľadu nezamestnaných čakajúcich na
svoju príležitosť opäť speňažiť svoje jediné aktívum – vlastnú prácu.
Vláda by mala
v prvom rade akceptovať fakt, že nie ona a jej dotácie, ale súkromný
sektor vytvára pracovné miesta. Mala by sa preto zamerať na zabezpečenie takého
prostredia, ktoré umožní ekonomike rýchlo transformovať svoju štruktúru doteraz
budovanú na základe neudržateľnej spotreby v západných krajinách. Neexistujú
žiadne zázračné opatrenia a vôbec ich netreba vymýšľať vyše 60. Pomôcť
môže hlavne odstránenie bariér, ktoré pred podnikateľov stavia legislatíva. Spružnenie
zákonníka práce, zníženie odvodov
a odstránenie administratívnych bariér podnikania . Bolo by naivné však
očakávať, že tieto kroky prinesú zmenu za pár mesiacov. Podnikateľské projekty
zrejú často roky, kým dôjde k zamestnaniu desiatok ľudí. Zdravý rast
nebýva prudký, ale pevnejší. A nejedná sa len o domácich
podnikateľov, ale aj zahraničných, bez ktorých rýchla cesta zo zaostávania za
vyspelými krajinami stále nie je možná. Aj preto je ťažko pochopiteľné, že za takýchto okolností vláda
vysiela signály o zvyšovaní progresivity zdanenia a ochrane
strategických podnikov. Už len stačí zaviesť vyššie dane pre úspešné podniky,
zvýšiť minimálnu mzdu a vygumovanie z mapy investorov bude zaručené. Obdobie
pred voľbami však nie je vhodné na kroky, ktoré neprinášajú body okamžite. Nepresvedčivé
oživenie ekonomiky v posledných štvrťrokoch ťahané najmä vládnym fiškálnym
dopingom však vysiela varovanie, že ani 11,7% nezamestnanosť, akú na rok 2012
prognózuje ministerstvo financií, sa nemusí podariť dosiahnuť. Na viac práce si
aj kvôli nečinnosti volených zástupcov budeme musieť zrejme počkať dlhšie.
Richard Ďurana
INESS
Článok
vyšiel v upravenej podobe
