Ako tak žmolíme v rukách kreditku, aby sme zatiahli ďalších pár mesiacov
bez bankrotu bohatšieho
gréckeho brata, počúvame z Ministerstva financií podivné argumenty,
že keď náš štát objavil svoju novú funkciu a pomocou finančnej páky (na
nákup si požičiava) investuje do špekulatívnych (junk) dlhopisov, tak
je to fajn a dokonca na tom zarobíme.
Ale už sa zabúda na to, že ide o investíciu s neistou návratnosťou, iba
ak by si na ministerstve mysleli, že najbohatší súkromní investori,
ktorí od Grécka pýtajú obrovskú rizikovú prirážku, sa vo svojom odhade
čertovsky mýlia. V diskusii o tom prečo a ako však niečo podstatné stále
chýba.
Trochu sme sa nechali strhnúť spravodlivým rozhorčením nad
nezodpovednosťou Grékov, ich vysokými dôchodkami, prehnanými platmi v
štátnej správe a celkovo „južanskou mentalitou“. Dokonca sa objavujú
otázky či sa dá Grécko rozpredávať cez Ebay!
Napriek tomu, že rozhorčenie je pochopiteľné, podstata lekcie z
gréckej krízy leží úplne inde než v ponaučení o fiškálnej
nezodpovednosti. Gréci totiž v tejto oblasti vo svojej modernej histórii
nikdy nevynikali a stále sa potácali od jedného bankrotu k druhému.
Viniť čisto Grékov z toho, čo dnes vidíme, je podobné, ako keby sme
tvrdili, že americkú hypotekárnu krízu spôsobili nemajetní, často
nezamestnaní Američania, ktorí si zobrali 120% hypotéky a následne ich
neboli schopní splácať. Tak ako pred pár rokmi v Amerike tak aj dnes v
Európe dôležitá otázka znie: ktorý hlupák im požičal a čo ho k tomu
viedlo?
Odpoveď na túto otázku objasňuje aj to, prečo tradičná grécka fiškálna
nezodpovednosť dnes neškrie iba pár špekulatívnych súkromných
investičných fondov, ale stala sa centrálnou európskou otázkou a bavia
sa o nej už aj študenti v krčmách malých stredoeurópskych
postkomunistických krajín. Tým zväčšovacím sklom gréckych ale aj írskych
či španielskych problémov je euro a nastavenie pravidiel fungovania
tejto menovej únie. Politicky podporovaná ilúzia homogenity krajín EMÚ,
akceptácia gréckych dlhopisov zo strany Európskej centrálnej banky (ako
kolaterál na pôžičky komerčným bankám za rovnakých podmienok ako keby sa
jednalo o nemecké dlhopisy) a nízke úrokové sadzby viedli k tomu, že
európske banky či dôchodkové fondy radi zabudli na pošramotenú fiškálnu
históriu tejto krajiny, ignorovali viaceré správy o falšovaní štatistík a
ochotne financovali grécky sen (a sny či bubliny ostatných PIIGS).
Nie je prekvapivé, že Slovensko, ktoré na dvere eurozóny opatrne
neklopalo, ale s nadšením a bez zbytočných pochybností ich rovno
vykoplo, má práve na tomto mieste slepú škvrnu. Kritizovať prestížny
spolok, kam sme sa dostali prví spomedzi našich susedov, znamená
znižovať hodnotu nášho vlastného úspechu. Nezaškodí preto využiť širšie
zorné pole susedov z Čiech. Tu je pohľad na úlohu eura v
terajších problémoch z klávesnice Klausovej poradkyne, tu je
názor na euro prezidenta Klausa a tu Pavel Kohout zodvihol
hodenú rukavicu eurooptimistu Tomáša Sedláčka a odpovedá na otázku „Co
by bylo bez eura“. Úlohu eura a Európskej centrálnej banky v
súčasnej kríze štátnych dlhov PIIGS ale asi najlepšie vystihol Philipp Bagus v tomto článku.
Keď som pred vstupom Slovenska do eurozóny pri rizikách tohto kroku
hovorieval o nestabilite menovej zóny z dôvodu možnosti externalizovať
náklady nezodpovenej fiškálnej politiky (napr. tu
slajdy 20 a 21), netušil som, že už rok po našom vstupe prinesie
reálny život tak dokonalú ilustráciu tohto abstraktného varovania a my
zaň dostaneme prvý konkrétny účet.
 |
Obrázok: Publikácia Ako
Anna a Alex dostali faľšovateľov peňazí
