Mnohé európske štáty majú vážne finančné problémy.
Socializácia strát súkromných finančných inštitúcií, rastúca nezamestnanosť a
voličsky populárne, no vzhľadom na demografiu neudržateľné sociálne systémy,
odsávajú krv súkromnému oslíkovi, ktorý celú ekonomiku nesie na chrbte.
Vlne bankrotov možno zabrániť len zosúladením verejných
príjmov a výdavkov. Tá ľahšia cesta sú vyššie dane. Táto možnosť sa spomína už
aj na Slovensku. No dá sa aj inak.
Inšpiráciou môže byť radikálna reforma štátnych služieb na
Novom Zélande z roku 1984. Tento príklad ukázal, že úspory vo verejnom sektore
môžu ísť omnoho ďalej, ako je dočasné zmrazenie platov štátnych zamestnancov.
Maurice P. McTigue, bývalý minister výstavby a rozvoja a
jeden z aktérov týchto zmien: „Otázkou bolo, ako dosiahnuť zníženie výdavkov a
daní. V takejto situácii je potrebné zistiť, aká je návratnosť vynaložených
peňazí. Za týmto účelom sme implementovali novú politiku, podľa ktorej by
peňažné prostriedky neboli jednoducho alokované rozpočtovým inštitúciám, ale
namiesto toho bol uzavretý kontrakt s výkonnými riaditeľmi týchto inštitúcií, v
ktorom bolo jasne vytýčené, čo očakávame za poskytnuté peniaze.
… Keď sme s týmto procesom začínali na ministerstve
dopravy, malo 5 600 zamestnancov. Keď sme skončili, bolo ich 53. Keď sme
začínali so štátnou Lesnou službou, bolo tam 17 000 zamestnancov. Keď sme
skočili, bolo ich 17. Neskôr sme to aplikovali na ministerstvo výstavby, kde
pracovalo 28 000 zamestnancov.
Kedysi som bol ministrom výstavby a skončil som tam ako
jediný zamestnanec. Dosiahli sme celkovú redukciu v štátnej správe asi 66
percent, meranú na základe počtu zamestnancov… prebytky vo verejných
financiách sme použili na splácanie dlhu, čím poklesol z 63 percent na 17
percent HDP. Zvyšok prebytku sme minuli každý rok na daňové úľavy.”
Juraj Karpiš, analytik INESS
