Ak zamestnávateľ znižuje mzdové náklady alebo
prepúšťa len preto, aby firmu udržal nad vodou, je nerozumné žiadať od neho,
aby ľuďom za každú cenu garantoval pracovné miesto a nezmenený príjem, uviedol
pre Pravdu dňa 19.7. 2010 Juraj Karpiš z INESS. Podľa neho je tiež
nerozumné "položiť" podnik štrajkom. Také kroky odborov podľa neho
pôsobia kontraproduktívne a zamestnancom skôr okliešťujú sociálne istoty.
Slovensko sa nemôže rovnať vyspelým demokratickým štátom ani
v tom, akú úlohu u nás zohrávajú odbory. V Európe sa ich sila neprejavuje len
vo Francúzsku, ktoré je známe ako krajina večných štrajkov, ale aj v
usporiadanom Nemecku či Británii. U nás počet odborovo organizovaných
zamestnancov klesá každoročne zhruba až o sedem percent.
Na celom Slovensku je v odboroch len zhruba 400-tisíc ľudí. Vinu na tom nemajú
vždy len zamestnávatelia. Svoju negatívnu úlohu v tom neraz zohrali aj
odborárski bosovia, výsledkom čoho je zmenšovanie vplyvu odborov, a tým aj zhoršovanie
postavenia zamestnancov.
V čase krízy je o to viac cítiť tlak zamestnávateľov. Juraj Karpiš z Inštitútu ekonomických a
sociálnych štúdií INESS si však myslí, že "ak zamestnávateľ znižuje mzdové
náklady alebo prepúšťa len preto, aby firmu udržal nad vodou, je nerozumné
žiadať od neho, aby ľuďom za každú cenu garantoval pracovné miesto a nezmenený
príjem". Podľa neho je tiež nerozumné "položiť" podnik štrajkom.
Také kroky odborov podľa neho pôsobia kontraproduktívne a zamestnancom skôr
okliešťujú sociálne istoty.
V tejto súvislosti Karpiš ostro odmieta najmä uzákonenie kolektívnych zmlúv
"vyššieho štandardu", ktorými vláda Roberta Fica umožnila podmienky
vyrokované v jednej firme preniesť aj na ďalšie, ktoré pôsobia v rovnakom
odvetví. Odborový zväz KOVO už na ministerstve práce dosiahol, aby prvá
takáto zmluva, platná pre odvetvie strojárenstva, vstúpila do platnosti.
S Karpišovým hodnotením nadpodnikových zmlúv však polemizuje viceprezident
Konfederácie odborových zväzov Vladimír Mojš. Podľa neho majú zabezpečiť, aby
zamestnávateľ, ktorého by zmluva nezaväzovala, nebol konkurenčne zvýhodnený.
Povinnosť riadiť sa ňou však nemajú firmy, ktorým by vznikli existenčné
problémy, ktoré fungujú len prvý rok a podobne. "Ani jeden odborár netlačí
firmu do krachu. Veď by išiel sám proti sebe," ubezpečuje Mojš.
Skutočnú silu odborov teraz preverí nová pravicová vláda, ktorá ohlasuje tvrdé
šetrenie.
"Podľa zákona sú výhradne odbory oprávnené vyjednávať v mene zamestnancov
kolektívne zmluvy," pripomína viceprezident Konfederácie, ktorá stále
združuje 38 profesijných odborových zväzov, nezastupiteľnú právomoc odborov.
Túto kompetenciu nemajú ani tzv. zamestnanecké rady, ktoré v záujme oslabiť
odbory zakotvil Zákonník práce v novele prijatej v roku 2003 za ministra práce
Ľudovíta Kaníka.
Politologička Marcela Gbúrová hovorí, že najmä počas hospodárskej krízy je
úlohou odborárov zasadiť sa za to, aby jej dôsledky tvrdo nedopadli iba na
zamestnancov. Odborárskym bosom však radí Konfederáciu odpolitizovať, zamerať
sa skôr na dôkladnú znalosť legislatívy a kultivovať odborárske prostredie. Aj
v tripartite by okrem tradičnej trojice – vláda, zamestnávatelia, odbory –
privítala ďalšie široké spektrum partnerov schopných vyjednávať, napríklad z
tretieho sektora.
Podľa Mojša prispieva k dlhodobému poklesu členskej základne
najmä rozsiahla reštrukturalizácia slovenského priemyslu. Asi 500-tisíc
bývalých zamestnancov podnikov v súčasnosti samostatne pracuje na živnosť.
Viceprezident tiež pripúšťa, že v niektorých firmách sú aktívni odborári
zastrašovaní. "Mali sme prípad, keď zamestnávateľ vyviedol odborársku
predáčku na nádvorie, tam jej kázal prezliecť sa z pracovného odevu a okamžite
ju vyhodil," pripomenul viceprezident prípad z rimavskosobotskej firmy
Yura, ktorej kórejský majiteľ bráni vytvoreniu odborovej organizácie a núti
zamestnancov pracovať v nedôstojných podmienkach.
Historické poslanie odborov významne pokrivil socializmus. Byť odborárom vtedy
znamenalo dostávať od podnikovej organizácie spätne z vyzbieraného členského
lacnejšie rekreácie a darčeky k rôznym výročiam. Aj po roku 1989 však odbory
stále hľadajú svoju tvár. Najprv poslúžili niektorým svojim špičkovým
predstaviteľom ako výťah do politiky. Počas vlád Vladimíra Mečiara poznamenalo
sociálny dialóg založenie "žltých odborov", ktoré mali na objednávku
zhora oslabiť odborovú organizáciu v US Steel Košice.
V útlme boli odbory aj za druhej vlády Mikuláša Dzurindu. V septembri 2003 sa
im však podarilo proti tvrdým vládnym reformám zorganizovať celoslovenský
protestný hodinový štrajk, do ktorého sa zapojilo asi pol milióna občanov. Ešte
predtým, na prelome februára a marca mu predchádzal veľký štrajk železničiarov
proti prepúšťaniu či rušeniu regionálnych tratí. Ťahajúci sa vzájomný konflikt
o rok neskôr vyústil do zrušenia zákona o tripartite.
Naopak, pred parlamentnými voľbami 2006 podpísala Konfederácia zmluvu o
spolupráci s budúcou najsilnejšou vládnou stranou Smer. Za cenu straty
nadstraníckosti s ňou potom nasledujúce štyri roky mala veľmi nadštandardné
vzťahy. Zákon o tripartite sa obnovil, novela Zákonníka práce z roku 2007
priznala zamestnancom viac práv.
Ficova vláda išla odborárom po ruke, dohodu so Smerom odborári obnovili aj v
tomto roku, krátko pred júnovými voľbami. Po nich však znovu nastupuje
pravicová vláda.
Soňa Pacherová
