Každý vynaloží
úsilie na ochranu vládneho programu, z ktorého profituje. A nie je pritom
podstatné, či je to politik, ktorý svoju pozíciu buduje na rozširovaní dávok
rodinnej politiky, alebo sú to mladé rodiny, ktoré požadujú vyššie prídavky. Zároveň sa málokomu oplatí vynakladať úsilie na to, aby sa ochránil pred nesením malej časti nákladov za programy, z ktorých profituje niekto iný.
Potom, ako vláda
ohlásila zvýšenie DPH, zdvihla sa vlna kritiky. Vládna štvorkoalícia bola
zvolená s očakávaním odhodlania pre razantnejšie výdajové škrty. Namiesto toho
prichádza so zvyšovaním daňového zaťaženia.
Podľa sklamania,
ktoré toto opatrenie spôsobilo, sa zdá, že podpora pre zásadnejšie škrty
existuje. Prečo k nim teda nedôjde? A prečo k nim vo svete dochádza tak
zriedkavo? Možnú odpoveď nám ponúka teória verejnej voľby (public choice
theory). Skúsime ju vysvetliť na príklade. Ďalej ukážeme, ako sa vzťahuje na
problematiku zvyšovania vládnych výdavkov.
Vládne regulácie
mávajú pozitívny vplyv na konkrétne subjekty, zatiaľ čo náklady týchto výhod sú
rozptýlené v širokej vrstve obyvateľstva. Predstavme si napríklad, že únia
pekárov úspešne lobuje za zavedenie tvrdých licenčných podmienok pre svoje
odvetvie.
Opatrenie je vyhlásené
za ochranu spotrebiteľa. Splnenie nových licenčných podmienok je nákladné.
Etablovaní pekári tak efektívne vytýčili bariéru vstupu do odvetvia. Ochránili
sa pred konkurenciou a môžu držať ceny nad úrovňou, ktorá zodpovedá
neregulovanému trhu.
Bojovať za rentu sa
oplatí
Únia pekárov sa tak
stáva príjemcom ekonomickej renty. Kto nesie náklady? Každý, kto nakupuje
chlieb. Pre úniu sú nové licenčné podmienky veľmi dôležité a jej členovia sú
ochotní vynaložiť veľké úsilie na ich zachovanie.
Aké úsilie je
ochotný vynaložiť spotrebiteľ na to, aby bolo opatrenie zrušené a cena chleba
klesla napríklad o 5 centov? Má dostatočnú motiváciu osloviť ostatných
spotrebiteľov a oponovať pekárenskej loby? Pravdepodobne nie.
Ak existuje nejaké
legislatívne opatrenie, ktoré napomáha konkrétnemu subjektu na úkor veľkej
anonymnej masy, je tento subjekt pripravený vynaložiť zdroje a energiu na
zachovanie tohoto stavu.
Konkrétne subjekty
majú teda prostredníctvom legislatívy možnosť získať značnú výhodu pre seba a
rozptýliť náklady na všetkých ostatných. Táto situácia vedie k strate alokačnej
efektivity, ktorú ekonómovia nazývajú jalové straty (deadweightloss).
Uvedený príklad
vysvetľuje, prečo sa deregulácia spravidla stretáva s odporom. Jednotlivé
výdajové škrty však môžeme vnímať podobne. Konkrétne položky vládnych výdajov
majú asymetrický vplyv. Sú prospešné pre nejakú skupinu, pričom náklady nesú
všetci súčasní a budúci daňoví poplatníci.
Každý vynaloží
úsilie na ochranu vládneho programu, z ktorého profituje. A nie je pritom
podstatné, či je to politik, ktorý svoju pozíciu buduje na rozširovaní dávok
rodinnej politiky, alebo sú to mladé rodiny, ktoré požadujú vyššie prídavky.
Náklady sa rozložia
Zároveň sa málokomu
oplatí vynakladať úsilie na to, aby sa ochránil pred nesením malej časti
nákladov za programy, z ktorých profituje niekto iný. Výsledkom tohto stavu je,
že subjekty sa sústredia na lobovanie za pre ne prospešné programy, nie na
rušenie tých, ktoré im škodia. Rušenie nákladných programov (a teda
presadzovanie výdajových škrtov) sa stáva veľmi problematické. S ich zavádzaním
to tak nie je.
Je to systémový
prvok, ktorý môže v dlhom období napomáhať expanzívnu cestu vládnych výdajov.
Podobne ako regulácie, aj prerozdeľovanie prostredníctvom rozpočtu vedie k
deformáciám a strate efektivity, a teda čistej ujme na bohatstve. Ekonóm David
Friedman popísaný jav zhrnul nasledovne:
Chudobnejší, ale
šťastní
„Politika záujmových
skupín je jednoduchá hra. 100 ľudí sedí v kruhu, každý má plné vrecko centov. Politik
kráča okolo kruhu a od každého vyberie jeden cent. Nikomu to neprekáža – čo tam
po jednom cente? Po tom ako politik obíde celý kruh, hodí 50 centov pred
jedného z hráčov. Nadobudnutá suma mu spôsobí veľkú radosť. Proces sa opakuje,
vždy končí inou osobou. Po 100 kolách je každý o 100 centov chudobnejší, o 50
centov bohatší a šťastný."
Načrtnutá situácia
sa dá označiť ako pasca verejnej voľby (public choice trap). Vedie k
skepticizmu ohľadne možnosti znižovania vládnych výdajov. V politickej praxi teda
často jedinou otázkou ostáva, či budú narastajúce výdaje financované z daní
alebo dlhovo. Je možné vyhnúť sa pasci verejnej voľby? Historických príkladov
veľa nie je. Poučiť by sa však dalo napríklad z príbehu Nového Zélandu z
osemdesiatych rokov minulého storočia.
Jakub Stračina
Autor je
spolupracovník INESS
