Tri zo štyroch koaličných strán si pred voľbami
uvedomovali negatívne dosahy minimálnej mzdy na trh práce a hovorili o nutnosti
jej zrušenia (SaS), predefinovaní (MostHíd) či úprave (KDH). Odvážne
predvolebné gestá sú však už zabudnutou minulosťou a porekadlo „reči sa hovoria
a chlieb sa je“ vláda opäť potvrdila opatrením, ktorým sa o ďalší krok
priblížila k vláde predchádzajúcej – schválila zvýšenie minimálnej mzdy o tri
percentá a s platnosťou od januára 2011 bude najnižšia mzda predstavovať 317
eur.
Pripomeňme len, že v susednom Česku sa minimálna mzda
nemenila od januára 2007 (!) a v čase prijatia predstavovala 290,6 eura.
Medzi rokmi 2007 – 2009 pritom priemerná mzda stúpla o 12,6
percenta. Nebyť v súčasnosti silného kurzu českej koruny, bola by jej
súčasná úroveň 8000 českých korún dokonca nižšia ako slovenská minimálna mzda.
Áno, zvýšenie o percento rastu priemernej mzdy navrhlo v
súlade so zákonom ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny potom, keď už
takmer tradične nedošlo k dohode sociálnych partnerov.
Vláda však návrh ministerstva akceptovať nemusí a Ficova
úprava jej dáva široký manévrovací priestor – aj v minulosti sme boli svedkami
stavu, keď ministerka Tomanová navrhovala zvýšenie minimálnej mzdy o deväť
percent, Ficova vláda však odklepla rast „len“ o 4,5 percenta.
Ako zvýšenie dane
Vláda minimálnu mzdu nemusela zvyšovať vôbec. Podľa
premiérky vláda chápe zvýšenie minimálnej mzdy ako jeden z nástrojov na
kompenzáciu dosahov vládneho balíka úsporných opatrení. Inými slovami, vláda
nariadi zamestnávateľom, aby zo svojho účtu platili zvýšené dane za
zamestnancov.
Podľa ministerstva práce sa pritom zvýšenie dotkne hlavne
zamestnávateľov v súkromnom sektore, len šesť percent dotknutých pracuje v
štátnej alebo vo verejnej sfére.
Vo svojej podstate má teda zvýšenie minimálnej mzdy v
kombinácii s úsporným balíčkom podobný efekt ako zvýšenie dane z príjmu
právnických osôb.
Ministerstvo vo svojom stanovisku uviedlo, že dosiaľ nebol
preukázaný relevantný vzťah medzi rastom minimálnej mzdy a vývojom miery nezamestnanosti.
Empirické štúdie z celého sveta pritom jasne poukazujú na
skutočnosť, že minimálna mzda znižuje zamestnanosť nízko príjmových
zamestnancov.
Vo svetle tohto zistenia je úsmevný aj dlhodobo používaný
argument odborárov, podľa ktorého zvyšovanie minimálnej mzdy motivuje
nezamestnaných, aby uprednostnili príjem v zamestnaní pred poberaním štátnych
sociálnych dávok.
Je to práve umelo zvýšená cena najlacnejšej práce, ktorá
funguje ako významná bariéra na vstup nízko kvalifikovaných (vrátane
absolventov) na trh práce. Pritom práca je väčšinou jediné aktívum, ktoré
nezamestnaní dokážu speňažiť, a predstavuje jediný spôsob, ako sa vymaniť z
chápadiel sociálnej siete.
Ministerstvo uvádza, že vyššia minimálna mzda ročne zvýši
náklady podnikateľov kumulatívne zhruba o 3,7 milióna eur (pravdepodobne ide
o prepočet, ktorý nezohľadňuje všetky stupne minimálnej mzdy, preto skutočný
dosah bude vyšší).
Pri hypotetickom scenári, že zvýšenie minimálnej mzdy nebude
viesť k prepusteniu časti nízkopríjmových pracujúcich, sa tak bez
vyprodukovania pridanej hodnoty (nízkopríjmoví zamestnanci budú pri vyšších
mzdových nákladoch vykonávať tú istú prácu) „stratia“ prostriedky, ktoré mohli
byť použité na vytvorenie nových pracovných miest.
Prispôsobiť regiónom
Minimálna mzda je nástrojom zvyšovania príjmu a ochrany svojich
pracovných miest dobre organizovanej záujmovej skupiny zamestnancov (odbory) na
úkor nijako neorganizovanej veľkej skupiny nezamestnaných.
S istotou môžeme hovoriť, že ak by nezamestnaní mali svoje
odbory, bojovali by za zrušenie minimálnej mzdy.
A keby sa toto opatrenie nestretlo na najvyšších úrovniach s
dostatkom politickej odvahy, nezamestnaným by pomohla aspoň regionalizácia
minimálnej mzdy, inými slovami, prispôsobenie jej výšky ekonomickej výkonnosti
daných regiónov.
Je predsa logické, že štátom stanovená jednotná minimálna
cena pracovného miesta bude mať úplne iný efekt v Bardejove ako v Bratislave.
Richard Ďurana, autor je analytik INESS
SME
18. 10. 2010
