“Írsko nie je Grécko!”, poučil trhy minulý týždeň riaditeľ Medzinárodného menového fondu (MMF) Dominique Strauss- Kahn. "Grécko nie je Írsko!”, takmer okamžite kontroval grécky minister financií George Papaconstantinou. „Španielsko nie je Grécko ani Írsko a ani nimi nikdy nebude", zatvoril José Manuel Campa, zástupca ministra financií Španielska. Pritom všetky tri krajiny sa najviac boja toho, aby sa z nich nestal Island. Situácia v eurozóne nadobúda črty tragikomédie. Smiať sa môžeme cez slzy – ide totiž aj o naše eurá.
Írska sága sa
prehupla do ďalšieho dejstva. Predloženie účtu írskym daňovým poplatníkom za
znárodnené banky v podobe deficitu verejných financií vo výške 32% HDP a prekvapivo
štedré odhodlanie vlády splatiť dlhy voči zahraničným veriteľom bánk do
posledného eura som na tomto mieste popísal pred mesiacom. Mnohí bombastický
deficit nepovažovali za príliš veľký problém. Pri rekapitalizácii bánk má ísť o
jednorazový výdavok, pričom Írsko si poctivo robí domáce úlohy aj na výdavkovej
strane verejných financií, má príkladnú históriu fiškálnej zodpovednosti
a transparentne informuje svet o svojich problémoch. A hlavne keltský
„tiger“ vzhľadom na štruktúru existujúceho štátneho dlhu a objem dostupných
zdrojov nemusel ísť s kožou na trh až do polovice roku 2011.
No nejde to až
tak hladko. Ako som uviedol v spomínanom článku, len ťažko sa hľadajú
dôvody, prečo by si ľudia a firmy mali nechávať svoje úspory v
nesolventných írskych bankách. Tieto dôvody údajne nenašlo ani pomerne veľa
veľkých korporátnych klientov najväčšej írskej banky Bank of Ireland, ktorí si
svoje vklady začali presúvať do bezpečnejších prístavov v eurozóne. Odliv
likvidity cestou scvrkávajúcich vkladov sa bankám vraj nedarí kompenzovať
krátkodobými peniazmi požičanými od ostatných bánk eurozóny. Tie totiž považujú
írske banky za príliš riskantných partnerov do tanca. Dnešným akútnym problémom
Írska a stredom debaty, či má Írsko ako prvé načrieť do zázračnej truhlice
eurovalu, tak nie sú verejné financie, ale komerčné banky, ktoré však musí
zachraňovať vláda. O ochote EÚ k sebareflexii mimochodom, svedčí aj
skutočnosť, že írske banky veľmi úspešne prešli nedávnym európskym stres
testom.
Pritom samotnej
írskej vláde sa zatiaľ záchranného kolesa hodeného z eurozóny a MMF príliš
chytať nechce. Niet sa čo čudovať. Táto pomoc by Írsko stála časť suverenity a prišla
by s nepríjemným zásahmi do írskeho daňového systému. Jedným z nich by
mohlo byť zvýšenie 12,5% dane z príjmu firiem, ktorá už dávno leží v
žalúdku ostatným krajinám EÚ s prebujnelými drahými sociálnymi systémami. Rakúsky
minister financií Josef Pröll dlho okolo horúcej kaše nechodil a už sa nechal
počuť, že ak Írsko po pomoci siahne, bude následne nutná diskusia o „optimálnej“
výške írskej dane z príjmu právnických osôb.
Kým Írsko stále
váha, Portugalsko o možnosti, že si euro-kreditku čochvíľa vypýta, už otvorene
hovorí. Pravdepodobnosť, že euroval nezostane len platonickou „nukleárnou“ hrozbou
nespratným špekulantom, ktorá nás de facto nebude stáť ani jeden eurocent, sa
tak v posledných týždňoch výrazne zvýšila.
Zaujímavým
úkazom sú aj rizikové prirážky Grécka. vracajú ich na hodnoty spred
bombastického predstavenia takmer biliónového eurovalu a zapojenia Euróspkej centrálnej banky do
hasenia fiškálnych požiarov v PIIGS krajinách. Prispievajú k tomu nekonečné
prekvapenia ohľadom ozajstného hospodárenia tejto krajiny. Deficit za rok 2009
bol opäť revidovaný, tento krát z 13,6 na 15,4% HDP a môj niekdajší odhad
štátneho dlhu v roku 2013, keď sa bude mať Grécko opätovne postaviť na
vlastné nohy, vo výške 150% HDP, teraz vyznieva ako naivne optimistický.
Írske krachujúce banky, grécke lži a načiahnutá
ruka Portugalska odhalili ďalšiu dôležitú skutočnosť. Európske bratstvo,
narýchlo zamknuté pod transparentom „Jeden za všetkých, všetci za jedného“ nie je také jednoliate, ako sa mohlo v máji
zdať. Rakúsky minister financií Josef Pröll nešetril tvrdými slovami na adresu Grécka „Máme
tú aktuálne údaje. Z pohľadu Rakúska nevidím dôvod, prečo by sme mali
uvoľniť decembrovú tranžu.“ Médiami prebehli informácie, že ďalšia časť pôžičky
Grécku pravdepodobne naozaj neodíde podľa plánu v decembri, ale bude
mesiac meškať. Prvé signály váhania v bezhlavom zachraňovaní prasiatok
prišli aj z predvolebného Fínska. A tak v eurokúte, v ktorom sme za
neposlanie daru Grécku, už čoskoro nemusíme kľačať sami.
Súčasné udalosti sú pomerne jasným
posolstvom. Je najvyšší čas opustiť hypotézu, že za to, čo sa pred našimi očami
(a za naše peniaze) deje, môžu živočíšne pudy, iracionálni investori, vlčia
svorka alebo iné rozprávkové bytosti, ktoré umožňujú presúvať vinu za súčasný
stav z pliec európskych politikov a bankárov na niekoho menej
konkrétneho. Nie, nejedná sa o negatívnu deviáciu či letnú búrku, ktorú stačí
prečkať a opäť vyjde príjemné slniečko rastúcich cien nehnuteľností a rýchleho
hospodárskeho rastu. Mraky neodišli ani po 6 mesiacoch existencie eurovalu,
nákupoch dlhopisov problematických krajín ECB a oficiálnom prehlásení
konca Veľkej recesie. Je čas začať brať vážne signály súkromných trhov
o rizikovosti jednotlivých krajín. Na rozdiel od politikov sa totiž jedná
o ľudí, ktorí za svoje omyly v odhade budúcnosti platia vlastnými
peniazmi. A súkromní investori kričia, že eurozóna má vážne problémy
a praskanie eurom nafúknutých bublín nie je krízou likvidity ale
solventnosti. Euroval a proaktívna ECB sú len sedatívom a maskujú akútnosť
súčasnej situácie. Znižujú tlak na politikov v problematických krajinách pristúpiť
k naozaj radikálnym úsporným opatreniam. Na strane druhej vyvolávajú ilúziu vo
veriteľoch problematických krajín, že ich občania obetujú svoje dôchodky a budú
doživotne platiť vysoké dane len preto, aby sa nafukovačom bublín ich pohľadávky
vrátili do posledného eura. Eurozóna ale nemá na to, aby ručila za dlhy
každého.
Ak to bude napriek tomu skúšať, dopadne
rovnako ako Írsko. Na mohutných pleciach
nemeckého kreditného ratingu sa síce môžu voziť drobné prasiatka, ako je
Portugalsko či Grécko, no keď sa na ne začne štverať prerastené Španielsko
alebo Taliansko, hra na solidaritu sa rýchlo skončí. Pritom Španielsko svoju
skriňu s mŕtvolami zatiaľ neotvorilo a dni zúčtovania tam ešte len prídu.
Problém nesplácaných úverov zo strany krachujúcich developerov riešia tamojšie
banky kúpením celého projektu, čo účtovne maskuje straty a zároveň dostáva
realitný trh a jeho ceny pod kontrolu bánk.
Mierny, 10% pokles cien
nehnuteľností v krajine s vyše 20% nezamestnanosťou a rovnakým počtom
nepredaných domov ako v šesťkrát väčších USA teda netreba brať vážne. Že
ani Nemci neunesú všetko, ukazujú v poslednej dobe rastúce výnosy nemeckých
dlhopisov, ktoré boli doteraz etalónom bezrizikovosti.
Krízu priniesla ilúzia bohatstva navodená
lacnými peniazmi. Táto ilúzia sa pretavila niekde do stavebného ošiaľu, inde do
zdanlivého ekonomického zázraku či bujnejúceho štátneho aparátu. Dnes vieme, že
reálnych zdrojov je ďaleko menej, než je potrebné na fungovanie sveta tak, ako sme ho do roku 2007 poznali. Tejto realite
sa musí prispôsobiť súkromný aj verejný sektor. Šetrením, škrtmi a tam kde
je to nevyhnutné aj bankrotmi. V roku 2011 si rozvinuté krajiny budú musieť
podľa MMF požičať 10,2 bilióna USD, čo je viac ako 27% ich HDP. V tomto boji o
kapitál nevyjde na všetkých. Je preto najvyšší čas prestať v Európe odkladať
nevyhnutné a začať uvažovať o tom, kto a ako bude musieť
zbankrotovať.
Autor je analytik INESS.
.týždeň,
47/2010, 21. 11. 2010
