Po 4
rokoch temna zverejnilo Ministerstvo práce novú analýzu prvého piliera
dôchodkového zabezpečenia, ktorej cieľom je opísať jeho stav, a nie vyháňať
ľudí z druhého piliera. Analýza sa navyše nekončí súborom opatrení, ako
vyrovnať bilanciu poisťovne do konca volebného obdobia a potom potopa. Jej
obsah naznačuje, že má byť predmetom diskusie.
Prináša rozsiahly prehľad parametrov, ktorými sa dá na
dôchodkový systém nazerať, navyše s nevyhnutnými projekciami na 50 rokov
dopredu. Tie zohľadňujú viac-menej neodvratný demografický vývoj počtu
obyvateľov. Ak platí, že človek vstupujúci do druhého piliera by mal poznať
minimálne rozdiel medzi akciami a dlhopismi, tak pre všetkých tých, ktorí
sa spoliehajú hlavne na dôchodky zo Sociálnej poisťovne, by táto analýza
mohla byť povinným čítaním. Dnešný prísľub dôchodku, ktorý pracujúci vymieňa za
odvedené odvody, je totiž skutočne len prísľubom.
Niežeby analýza odhaľovala niečo, čo sme doteraz nevedeli. Spolu
s ostatnými organizáciami tretieho sektora upozorňujeme na nedostatky
priebežnej schémy už dlho. Aj na tomto mieste bolo mnohokrát napísané, že
bez reštrikcií prvého piliera bude výplata dôchodkov v budúcnosti možná
len za cenu podstatného zvyšovania sadzieb odvodov alebo potreby rozsiahleho
dotovania zo štátneho rozpočtu, čo by sa pravdepodobne skončilo prudkým zadlžovaním.
Ani jeden z týchto budúcich scenárov nespĺňa podmienku udržateľnosti.
Zvyšovanie odvodov, ktoré už dnes patria k tým vyšším v medzinárodnom
porovnaní, by len otvorilo cestu ďalšiemu rastu nezamestnanosti. Naopak,
Slovensko odvody potrebuje znižovať. Financovať súčasný deficitný systém
z daní bude dočasne nevyhnutné. Ale hádam aj bývalú ministerku práce desí
predstava, že hodnota dotácie rozdielu medzi príjmami z odvodov
a výplatou dôchodkov by mala v budúcnosti z dnešných 800 mil. eur
vzrásť na takmer trojnásobok. Teda približne na úroveň rozpočtových výdavkov na
školstvo. Dnes stojíme pred voľbou postupnej redukcie výdavkov rozloženej
v čase alebo predlžovaním súčasného stavu, ktorý sa skôr či neskôr bude
musieť skončiť radikálnou a bolestivou reformou.
Na začiatku tejto diskusie by sme sa mali pristaviť pri zásadnej koncepčnej
otázke. Je z dlhodobého hľadiska, keď hrozí pomer jedného
prispievateľa na jedného poberateľa, odvodový systém tou správnou voľbou
financovania dôchodkov? Nový Zéland aj Írsko ukazujú, že solidárne jednotné
dôchodky možno financovať aj z daňových výnosov. Také nastavenie okrem
iného znižuje priame náklady na tvorbu pracovných miest. Vplyvom nižších
odvodov znižuje očakávania občanov voči anonymnej opatrovateľskej ruke štátu
a zvyšuje záujem občanov o zabezpečenie v starobe.
Bez ohľadu na odpoveď na túto otázku, redukcia výdavkov sa bude týkať najmä
budúcich dôchodkov dnešných pracujúcich. Dnešný systém, ktorý garantuje človeku
na dôchodku s predchádzajúcim príjmom na úrovni dvojnásobku priemernej
mzdy 71 percent čistého príjmu bez povinnosti platiť zdravotné odvody,
jednoducho nie je udržateľný. Vysoká miera zásluhovosti významne zvyšuje
finančné nároky systému.
Ak však chce vláda reálne znížiť odvodové zaťaženie bez zvyšovania iných daní,
upraviť bude potrebné aj dnes vyplácané dôchodky. Neznamená to však ich
prehodnotenie, len menej štedrú valorizáciu, ktorá bude garantovať „iba“
kúpnu silu dôchodku, a nie aj rast životnej úrovne dôchodcu.
Úprava výpočtu dôchodkov, ako aj ich valorizácie by mala zároveň reflektovať aj
priebežné zmeny v sume zaplatených odvodov a podiel platiteľov
a poberateľov dávok. Dnešný systém taký korekčný mechanizmus nemá.
A tak sa stalo, že v roku 2009, keď nezamestnanosť prudko
vystrelila, súčasne poklesli odvodové príjmy Sociálnej poisťovne. Vďaka
vysokej valorizácii a jej presunu na január vzrástli výdavky na dôchodky
o 11,1 percenta, čím na dlhé roky dopredu vznikla potreba osobitnej
dotácie zo štátneho rozpočtu.
Okrem samotných starobných dôchodkov by bolo vhodné otvoriť diskusiu
o pozostalostných dôchodkoch a kompenzáciách za oneskorený odchod do
dôchodku. V prípade vdovských a vdoveckých dôchodkov platí, že každé
ôsme euro dôchodkov poberá človek, ktorý naň priamo neprispieval. Zvýšenie dôchodku
za neskorší odchod je príliš štedré a využívajú ho najmä dobre platení
zamestnanci s vyššou očakávaným časom dožitia. Dookola opakovanou
témou sú výsluhové dôchodky, ktorých redukcia by mohla zlepšiť bilanciu
poisťovne. Ale pravdepodobnosť, že vláda nájde dosť odvahy siahnuť na benefity
dobre organizovaných skupín vojakov či policajtov nie je vysoká. Ide, koniec
koncov, o viac ako 70 000 voličov.
Na korekcie čaká, samozrejme, aj druhý pilier. A nielen na tie, ktoré povedú
k zrušeniu opatrení, poškodzujúcich sporiteľov. Zároveň by vláda mala
uvoľniť reguláciu tak, aby DSS-ky mohli ponúkať väčší priestor investičným
rozhodnutiam sporiteľov. Mala by realisticky komunikovať aj jeho súčasný stav
a prognózy.
Ostáva len dúfať, že vláda nebude za diskusiu považovať sedemdňové
pripomienkové konanie k tejto analýze, ale podporí sériu verejných
diskusií po celej republike, ako aj verejnú komparáciu navrhovaných riešení.
Samozrejme, ani diskusia nepredstavuje záruku, že vláda, zvlášť premiérka
a parlament, podporia nepopulárne zmeny. Bola by to škoda, pretože dnes má
táto garnitúra jednu veľkú výhodu, ktorú tie v budúcnosti mať nebudú.
Rozhodujúce zmeny sa prejavia až na dôchodkoch priznaných v budúcnosti.
Radovan Ďurana
INESS
.týždeň,
31.1. 2010, 05/2011
