Vláda neprekvapila a radikálny návrh Ministerstva
zdravotníctva na vyvlastnenie súkromných
zdravotných poisťovní neschválila. Nateraz je teda aspoň na tomto poli
dobojované. Otázka, aký účel mal tento demonštratívny útok splniť, však zostáva
nezodpovedaná.
Rozpor medzi túžbami a
zdrojmi
Správa o programe
racionalizácie, ktorá mala určiť ďalšie smerovanie v zdravotníctve, a
ktorú minister Valentovič predkladal do vlády, nezačína najšťastnejšie. Ak dokument,
ktorý má navrhnúť racionalizačné opatrenia v zdravotníctve začína
tvrdením, že „ciele financovania zdravotníctva musia byť zdravotnícke
a nie prvoplánovo ekonomické“, treba sa mať na pozore. Práve „prvoplánová“
ekonomickosť, teda konfrontácia nekonečných túžob s obmedzenými zdrojmi,
by mala byť cieľom celej racionalizácie. Napriek tomu, že návrh obsahuje aj pár
dobrých nápadov, ako napríklad odporučenie spoplatniť neprioritné diagnózy
alebo zlúčiť dve štátne poisťovne (ktorý nakoniec aj vláda odobrila), nosnou
témou bolo zrušenie plurality zdravotných poisťovní vyvlastnením súkromných
subjektov. Tento nápad je zdôvodnený neopodstatnenou vierou, že takto
dosiahnuté úspory v administratívnych nákladoch a zisku zdravotných
poisťovní sa automaticky premietnu vo väčšom množstve zdravotníckych
služieb pre obyvateľstvo.
Šokujúce výroky
Paradoxné je, že už menej
konfliktný návrh, ktorý predpokladal „iba“ prepoistenie poistencov štátu a
obmedzenie zisku súkromných poisťovní, vyvolal vlnu neprekonateľného odporu.
Okrem opozície, odbornej verejnosti, Protimonopolného úradu, Legislatívnej rady
či Ministerstva financií sa proti nemu postavili aj samotní koaliční partneri, bez ktorých bola celá
snaha nepriechodná. Napriek tomu sa minister rozbehol hlavou proti múru a do
predkladanej správy vložil ešte radikálnejšiu verziu, ktorá už na rovinu hovorí
o vyvlastňovaní. Pritom už z formulácie použitej v materiáli je zrejmé, že
ani samotné ministerstvo nepočíta, že by takýto návrh mohol prejsť. Prečo s ním
potom prichádza? Snaha o nájdenie racionálneho dôvodu sa javí ako márna. Ostáva
len bizarné podozrenie, či sa minister nezaplietol do ďalšej reklamnej kampane
a šokujúce titulkové výroky o vyvlastnení nie sú len súčasťou promoakcie na
nový film Michaela Moora – Sicko. Témy sú totiž nápadne podobné. Kontroverzný
americký dokumentarista sa po úspechu filmu Farenheit 9/11 tentokrát pustil do
amerického zdravotníctva. Jeho stav označil za zúfalý. Inšpirovaný systémom
jednej poisťovne fungujúcim napríklad v Kanade a fascinovaný Kubánskym
zdravotníctvom, kde je všetko „zadarmo“, vidí riešenie rovnako ako Valentovič
v úplnom zoštátnení zdravotného poistenia.
Obhajobu vhodnosti systému jednej štátnej poisťovne stavia na „pádnych“
argumentoch typu „Kubánci žijú v priemere o jeden mesiac dlhšie ako
Američania“. Za dôkaz toho, že aj štát je schopný efektívne spravovať tak
zložité systémy akým zdravotníctvo nesporne je, Moore považuje fakt, že jeho
otcovi prichádzajú šeky so sociálnymi dávkami vždy spoľahlivo a takmer na
hodinu presne. O tom, že kým v USA čakalo v roku 2001 na operáciu
viac ako 4 mesiace len 5% pacientov, v Kanade 27% a vo Veľkej Británii až
38%, sa vo filme samozrejme nedozviete.
Nedostatok investícií
Spojenie návrhu
ministerstva zdravotníctva s propagáciou filmu Sicko je len bizarnou a
nerealistickou nadsázkou. Reálne sú však negatívne dopady, ktoré môžu priniesť
diskusie o vyvlastňovaní vo vysokej slovenskej politike. Investorov takéto signály
skôr odradia ako prilákajú. Zdravotníctvo pritom trpí nedostatkom súkromných
investícií a kapitálovou podvýživenosťou. Vysoký podiel výdavkov na lieky,
zadlžovanie nemocníc či chabé ohodnotenie zdravotníckych pracovníkov sú len
niektoré z celej plejády problémov, ktoré je nutné neodkladne riešiť. Vyvlastňovanie a monopolizácia
zdravotného poistenia však tieto neduhy nevyliečia.
Juraj Karpiš, INESS
Pravda,
25.5.2007
