Choré nemocenské poistenie (Hospodárske noviny)

Veľké zmeny v systéme nemocenského poistenia, ktoré
vstúpili do
platnosti v januári 2004 priniesli svoje ovocie. Z roka na rok sa počet
nových prípadov dočasnej pracovnej neschopnosti (PN) prepadol o celú
polovicu.

„Na péenke“ tak bolo v roku 2004 priemerne 3,7%
ekonomicky aktívneho obyvateľstva, kým v roku 2003 to bolo ešte 5,1%.
Zníženie nemocenskej dávky z 90 na 50% vymeriavacieho základu evidentne
odradilo zamestnancov, a to najmä tých s nižšími príjmami, od návštevy
lekára pri sebemenšej zdravotnej komplikácii (či už reálnej alebo fingovanej).
Menej závažné ochorenia ľudia riešia nákupom voľnopredajných liekov v lekárni
či samoliečbou, ak sa ich stav zhorší,
na doliečenie si vyberú dovolenku. Prenesenie povinnosti platiť náhradu
príjmu za prvých desať dní PN na zamestnávateľa zase eliminovalo kreatívne
riešenie kritickej finančnej situácie niektorých vynaliezavých
zamestnávateľov, ktorí zvykli
v prípade nedostatku peňazí na výplaty „poslať“ svojich zamestnancov na
PN, ktorej náklady hradila sociálna poisťovňa (aj keď ostáva
logickou hádankou, prečo do poistného vzťahu sociálna poisťovňa – poistenec
politici vložili zamestnávateľa, ktorý nemá právo vyberať poistné, no musí
vyplácať dávky).

Nadšenie z tohto nesporne pozitívneho vývoja
však opadne pri preskúmaní hospodárenia fondu nemocenského poistenia (Sociálna
poisťovňa delí príjmy podľa druhu poistenia do fondov). Výrazné úspory vo
výdavkoch nemocenského fondu (v roku 2004 ^[1] dosiahli celkové výdavky
4,8 miliardy SKK čo je len 52% výdavkov z roku 2003!) totiž neboli
sprevádzané dostatočne razantným znížením sadzieb poistného. To viedlo
k takmer identickému prebytku fondu, aký bol dosiahnutý v roku 2003
na úrovni neuveriteľných 5,24 miliardy slovenských
korún. Keďže celkové príjmy fondu boli v roku 2004 10 miliárd SKK, znamená
to, že každý pracujúci Slovák zaplatí dvojnásobok nákladov, ktoré má Sociálna
poisťovňa s poskytovaním služby nemocenského poistenia. Takáto zisková
marža sa v súkromnej sfére hľadá naozaj ťažko (možno s výnimkou
slovenských mobilných operátorov). Fond nemocenského poistenia je tak zlatým teľaťom,
z ktorého ziskov sa plátajú diery v ostatných fondoch sociálnej poisťovne.
Niet divu, že o správu tohto fondu ešte v septembri 2005 prejavilo
záujem Ministerstvo zdravotníctva a rovnako sa nemožno čudovať ani
ministerke Radičovej, ktorá tento presun spod sociálnej poisťovne neschválila („ide o verejné odvody a je neštandardné, aby ich spravovali súkromné
spoločnosti.“ ). Nemocenské poistenie je tak vďaka krížovým dotáciám ostatných fondov
sociálnej poisťovne a nedobrovoľnosti vstupu do systému skôr daňou ako
poistením.

V poslednej dobe rezonujúce výzvy na zmeny v
sociálnom systéme sú teda určite na mieste. Teda minimálne v oblasti
nemocenského poistenia. Ideálnym riešením by bolo úplne zrušenie povinného
nemocenského poistenia a ponechanie poskytovania tejto služby súkromnému
sektoru. Ak by sa celá úspora (aj napriek tomu, že 1,4% z hrubej mzdy
odvádza zamestnávateľ a 1,4% zamestnanec, fakticky celých 2,8% znižuje
zamestnancovi čistý príjem) premietla do mzdy priemerného pracujúceho Slováka,
ročne by mu pribudlo v peňaženke 5 600 korún. Tie by mohol v prípade, že
takúto službu potrebuje, využiť na nákup komerčného poistenia výpadku príjmu
(takéto produkty sa na trhu nachádzajú už v súčasnosti). Druhým
a menej idealistickým riešením je zníženie sadzieb poistného tak, aby fond dosiahol vyrovnané hospodárenie. Bol
by to férový krok voči poistencom, ktorí by konečne platili toľko, čo táto
služba reálne štát stojí. A aj napriek tomu, že by si tak štát sám zabil
zlaté teľa, sociálny systém ako taký by sa zbavil jednej z mnohých nemocí,
ktorými stále trpí.

Juraj Karpiš
INESS – Institute of Economic and Social Studies

Vyšlo v Hospodárskych novinách dňa 27.1.2006