Podľa Juraja Karpiša z INESS sú americké verejné financie sú v zlej situácii už niekoľko rokov. Prekvapivé podľa neho je, že k zníženiu ratingu došlo až teraz a iba u jednej agentúry. Agentúru k tomuto kroku pravdepodobne dotlačila neochota výrazných škrtov vo verejných financiách demonštrovaná pri nedávnych vyjednávaniach o zvýšení dlhového stropu, uviedol dňa 9.9.2011 pre Profit.
Čo znamená rating a prečo ho znížili Spojeným štátom
Strata jedného z troch A neprišla ako blesk z jasného neba. Rating americkej ekonomiky fungoval ako jedna z hlavných kotiev globálneho systému, základný pevný bod, o ktorý sa dalo oprieť. Ten sa teraz akosi rozkýval. Investori sú v pomykove. Vyzerá to, že sa budú musieť spoliehať na vlastný úsudok.
Agentúra Standard & Poor‘s Spojeným štátom pravidelne udeľovala najvyšší rating AAA. Začiatkom augusta ho znížila o jeden bod na AA+ s negatívnym výhľadom. Ak USA nepokročia v škrtaní obrovského vládneho dlhu, do dvoch rokov podľa agentúry môže prísť k ďalšiemu zníženiu ich ratingu. „Esendpí“, čo je žargónové pomenovanie pre Standard & Poor‘s, povedala na plné ústa to, čo iní hovoria šeptom. Amerika už nie je, čo bývala. Ide o prvý prípad, keď USA disponujú iným ako najvyšším hodnotením AAA, ktorý dostali od agentúry Moody‘s v roku 1917. Agentúra Standard & Poor‘s krajine toto hodnotenie udeľovala od roku 1941.
Juraj Karpiš z Inštitútu pre ekonomické a sociálne analýzy hovorí, že americké verejné financie sú v zlej situácii už niekoľko rokov. „Amerika má ,grécke deficity‘ okolo desať percent hrubého domáceho produktu a jej verejný dlh za chvíľu dosiahne sto percent produktu. Prekvapivé je, že k zníženiu ratingu došlo až teraz a iba u jednej agentúry. Agentúru k tomuto kroku pravdepodobne dotlačila neochota výrazných škrtov vo verejných financiách demonštrovaná pri nedávnych vyjednávaniach o zvýšení dlhového stropu,“ tvrdí ekonóm.
O zmierlivosti ostatných ratingových agentúr si poradca ministra financií Martin Bruncko myslí, že je ťažké to posúdiť. „Každá agentúra má vlastné kritériá a robí si vlastný úsudok, podľa ktorého udeľuje investičný rating,“ vysvetľuje.
Neprajníci ratingov hovoria, že popredné agentúry väčšinou nedokážu efektívne predpovedať, či niektorý štát začína mať také vážne problémy, že by neskôr mohol vyhlásiť platobnú neschopnosť. Ukazuje to analýza údajov za posledných 35 rokov, ktorú nedávno zverejnil ekonomický denník Wall Street Journal. Niektoré vlády v poslednom čase ratingové agentúry kritizujú za to, že ich krajine znížili hodnotenie. „Prestrelka“ sa odohrala aj pri strate amerického A, keď USA oficiálne obvinili agentúru z toho, že použila nesprávne údaje. Agentúra to priznala a hodnotenie nezmenila.
Spochybňovanie
Z celkove pätnástich prípadov platobnej neschopnosti jednotlivých štátov, ku ktorým došlo od roku 1975 a ktoré sledovala agentúra Standard & Poor‘s, bolo dvanásť od rovnakej agentúry ešte rok pred vyhlásením platobnej neschopnosti hodnotených investičnou známkou na stupni B alebo vyššou. S&P pritom tvrdí, že ak má štátny dlh rating aspoň na stupni B, pravdepodobnosť nesplatenia dlhu počas nasledujúceho roka je v priemere len dve percentá.
Inými slovami, agentúra Standard & Poor‘s v 80 percentách prípadov zásadne podcenila riziko vyhlásenia štátnej platobnej neschopnosti. Podobné je to však aj v prípade konkurenčnej agentúry Moodys Investors Service. Z trinástich vlád, ktorých finančné zdravie agentúra posudzovala, malo jedenásť ešte rok pred vyhlásením platobnej neschopnosti rating na stupni B alebo vyšší.
J. Karpiš si myslí, že určite existuje extrémny tlak zo strany štátnej administratívy, aby zníženie ratingu nepoškodilo obraz USA v zahraničí. Svedčia o tom ostré vyjadrenia predstaviteľov USA na adresu agentúry S&P alebo začatie vyšetrovania agentúry zo strany Štátnej bankovej komisie po oznámení zníženia ratingu.
K ratingu USA sa opatrne vyjadrila už aj ďalšia z troch najdôležitejších agentúr. Moody‘s požaduje od Washingtonu ďalšie šetrenie. Varovala, že ak nebudú opatrenia na zníženie deficitu „dôveryhodné“, zhorší úverovú známku Spojených štátov. Moody‘s aktuálne hodnotí dlhodobé záväzky USA najvyššou známkou Aaa. Výhľad ratingu je však negatívny.
Anatómia dlhu
Ako sa stane, že krajina ako USA sa nebezpečne zadlží? Celkom jednoducho. M. Bruncko personifikuje príčiny do nezodpovedných politikov, „ktorí chcú byť populárni aj na úkor zadlžovania štátu, lebo to vnímajú tak, že deficity verejných financií trápia ľudí menej ako rušenie verejných výdavkov alebo zvyšovanie daní“. Ekonóm Mário Blaščák naznačuje, že koncepciu deficitného správania si nemôže dovoliť jednotlivec, podnik, ale iba vláda. „Je to produkt hospodárskej krízy z dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia. Nie je bezprecedentná skutočnosť, že štátny dlh USA sa pohybuje na úrovni okolo sto percent hrubého domáceho produktu, počas druhej svetovej vojny bol dlh dokonca oveľa vyšší. V rokoch ekonomickej prosperity sa dlh znižoval až na nejakých štyridsať, päťdesiat percent domáceho produktu. Od začiatku pomerne hlbokej štrukturálnej krízy dlh už niekoľko rokov rastie,“ vysvetľuje.
Európa na pozore
Americký problém je život na dlh. V posledných desaťročiach už však nie iba americký. J. Karpiš pripomína, že americká a európska situácia majú podobnú príčinu. „Snaha prehodiť straty finančných inštitúcií, ktoré priniesla finančná kríza na daňových poplatníkov v kombinácii s neschopnosťou upraviť verejné výdavky na úroveň adekvátnu ekonomickej výkonnosti, viedli k rapídnemu rastu verejných dlhov a insolventnosti niektorých krajín,“ naráža na prípady Írska, Grécka a ďalších krajín. Dokonca až tak, že sa začína verejne hovoriť o konci spoločnej európskej meny. „Predpokladom nerušeného fungovania jednotnej meny je to, aby členské štáty uplatňovali hospodársku politiku, ktorá neohrozuje stabilitu menovej únie a tým aj stabilitu všetkých členských štátov. Niektoré krajiny v únii robili politiku, vďaka ktorej majú problémy s deficitmi verejných financií. Je zrejmé, že v budúcnosti bude potrebné odovzdať časť suverenity členských štátov Európskej menovej únie aj v oblasti verejných financií,“ myslí si ekonóm Vladimír Bačišin z Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Úvahy tohto druhu smerujú až ku vzniku inštitúcie, ktorá bude mať funkciu európskeho ministerstva financií.
Volebné cykly
V. Bačišin súčasnú situáciu komentuje konštatovaním, že ak väčšina štátov má na svojich pleciach veľké dlhové bremeno, treba si položiť otázku, či ľudia, ktorí boli vo vedení krajín v minulosti, sa správali rozumne. „Nikto z nich zatiaľ nevymyslel také opatrenie hospodárskej politiky, ktoré by umožnilo sa týchto dlhov zbaviť,“ uvažuje ekonóm.
Nezodpovednosť je asi najpriliehavejšie označenie pre motívy života štátov na dlh, pre požičiavanie si v situácii, keď je takmer isté, že dlh nemožno splatiť.
Myšlienky na budúcnosť
„Ľudia, ktorí rozhodujú o tom, aké budú výdavky, aké budú príjmy, rozmýšľajú inak ako ekonómovia, ktorí nie sú nijako napojení na volebný cyklus, teda neuvažujú v štvor- alebo päťročných volebných periódach. Politikov dlhodobé výhľady dosť často ohrozujú,“ hovorí M. Blaščák. Pripúšťa, že v princípe nie je nič zlé na tom, že vznikne dočasný deficit, dočasný výpadok príjmov, ak sa sledujú dlhodobé ciele, napríklad udržanie zamestnanosti.
„Vláda urobí verejné programy, ktoré financuje z rozpočtu a tým udržiava ľudí v práci. A pritom čaká na ďalšie impulzy. Napríklad na lacné peniaze, ktoré ekonomiku naštartujú alebo prídu zníženia daní, ktoré motivujú podnikateľov, aby sa biznis rozvíjal,“ tvrdí M. Blaščák.
Písmenko pre krízu
Strata jedného A v americkom ratingu je signálom pre celý svet. Kríza ešte neskončila. Kríza znamená prepad hospodárskeho rastu a nárast nezamestnanosti.
„A zvyšovanie úrokov za štátny dlh, čo znamená oveľa väčšie výdavky na splácanie štátneho dlhu. Počas poslednej krízy prišlo len na Slovensku o prácu viac ako 150-tisíc ľudí, z ktorých väčšina asi v živote nemala do činenia s finančným trhom,“ hovorí M. Bruncko.
Myslí si, že je nevyhnutné urobiť všetko preto, aby sa neprehlbovala panika na finančných trhoch, ktorá by iba vyprovokovala novú vlnu finančnej a vzápätí hospodárskej krízy.
„Považujem za extrémne nezodpovedné nie to, keď politici hľadajú spôsob, ako pomôcť zadlženým krajinám a tým upokojovať situáciu na finančných trhoch, ale keď populistickými kecami presviedčajú ľudí, že môžeme nechať tieto krajiny skrachovať bez toho, aby sa nás to akokoľvek dotklo. Výber nie je v tom, či necháme skrachovať Grécko alebo Taliansko a my si budeme ďalej žiť ako doteraz, ale či im pomôžeme (aj keď to je voči nám, zodpovedným krajinám, neférové) a zabránime ešte horšej finančnej kríze, alebo ich necháme skrachovať s pocitom, že sme urobili spravodlivosti zadosť, ale zároveň spustíme krízu so všetkými dôsledkami,“ akcentuje M. Bruncko.
Eduard Žitňanský
