Lepším, no politicky veľmi nepopulárnym riešením je pristúpenie k takzvanej reštrukturalizácii dlhov. To znamená, že niektoré krajiny a následne aj banky by museli zbankrotovať, a to bez toho, že by sa na ich záchranu skladali aj obyvatelia iných krajín. Takéto riešenie by bolo v súlade s pravidlami, aké existovali v eurozóne, keď sme do nej vstupovali, povedal Juraj Karpiš z INESS v rozhovore o eurovale pre časopis Slovenka dňa 24.10. 2011.
Uplynulý týždeň sa na maličké Slovensko upierali oči celého sveta. Ako posledná krajina eurozóny sme hlasovali o prijatí zmluvy o navýšení Európskeho fondu finančnej stability – eurovalu (EFFS).
Po dramatických udalostiach v slovenskom parlamente si mnohí zainteresovaní vydýchli. Poslanci euroval, i keď až na druhý pokus „odklepli“. Padla však vláda historicky prvej slovenskej premiérky Ivety Radičovej a v marci pôjdeme znova voliť. Stál nám euroval za ďalšiu medzinárodnú blamáž a politickú destabilizáciu? Je ďalší projekt euroúradníkov z Bruselu naozaj riešením dlhovej krízy, ktorá zachvátila Európu?
Na úvod pár faktov. Schválením zmluvy sa Slovensko zaviazalo garantovať v eurovale finančné záruky v objeme 7,728 miliardy eur. Z celkového príspevku štátov eurozóny je to síce iba necelé jedno percento (najviac prispejú Nemci, 119 miliardami, poznámka redakcie), ale aj tak každý obyvateľ Slovenska vrátane detí sa zaručuje čiastkou 1 424 eur, čo sú dve priemerné mesačné hrubé mzdy. Na ilustráciu, za túto sumu by sme mohli na Slovensku postaviť 70 kilometrov diaľnic alebo 70 národných futbalových štadiónov.
Zachraňujeme Grécko, banky, euro?
Dlhová kríza sa začala v roku 2010 v Grécku. Krajina si kvôli svojej rozhadzovačnej politike už nedokázala požičať na chod krajiny, kde je priemerná mzda takmer dvetisíc eur a priemerný dôchodok takmer 700 eur. O pár mesiacov neskôr sa ku Grécku pripojilo Írsko a Portugalsko a problémy požičať si na finančných trhoch mali aj Španieli a Taliani. Pre záchranu eura sa preto členovia eurozóny rozhodli, že budú, aj za pomoci iných inštitúcií, sanovať dlhy niektorých štátov, najmä bánk, ktoré im dlhodobo požičiavali, z vlastných peňazí. Preto vznikol takzvaný euroval. Projekt vyvolal množstvo búrlivých reakcií. Zástancovia tvrdia, že euroval zastabilizuje euro a odvráti krach zadlžených štátov, ktorý by znamenal opätovný nástup finančnej krízy, hospodárskej recesie a s ňou spojenú masovú nezamestnanosť, infláciu, pád eura a tým aj znehodnotenie vkladov obyvateľstva. Hoci Slováci odmietli bohatším Grékom požičať, euroval podľa ministra financií Ivana Mikloša ignorovať nemôžeme, hoci sme najchudobnejšou krajinou eurozóny. Naša malá a vysoko proexportná ekonomika by ďalšiu krízu nezvládla. „Podľa analýzy istej švajčiarskej banky by neprijatím eurovalu nastal prepad veľkých ekonomík až o 30 percent. Necelých osem miliárd eur je menej, ako by naša ekonomika stratila prípadným odmietnutím eurovalu,“ nechal sa počuť minister financií. Naopak, odporcovia poukazujú na to, že týmto projektom nezachraňujeme štáty a stabilitu eura, ale francúzske a nemecké banky. „Euroval je nástrojom socializácie strát, predovšetkým nemeckých a francúzskych komerčných bánk, a ich prenesenie na nás všetkých, čo s dlhmi jednotlivých krajín nemáme nič spoločné, ani ako občania, ani ako štáty, vrátane Slovenska. My sme na Slovensku kritériá vstupu do eurozóny splnili do bodky, pričom mnohé vyspelé krajiny tam vstupovali s dlhmi presahujúcimi sto percent ich HDP,“ myslí si ekonóm a bývalý viceguvernér Štátnej banky Československej a poradca niekoľkých vlád Štefan Veselovský.
Kríza je už tu
Otázkou je, či euroval naozaj pomôže získať čas na to, aby eurozóna našla riešenie, ako sa zbaviť dlhov, nevytvárať nové a oživiť tak hospodárstvo eurozóny. Pomôcť má takzvaný euroval II označovaný ako trvalý, kde by štáty eurozóny prispeli už reálnymi vkladmi. Hovorí sa o celkovej sume až 2,1 bilióna eur. Zároveň chce EÚ v snahe zastaviť zadlžovanie a plytvanie finančnými prostriedkami krajín eurozóny siahnuť jednotlivým krajinám na niektoré právomoci. Hovorí sa o centrálnej fiškálnej politike EÚ, dokonca aj o harmonizácii daní. Vznikol by tak Euroštát. Štefan Veselovský upozorňuje že toto nie je to správne riešenie. Rast eurozóny sa dramaticky spomaľuje a terajšia kríza sa bude čoraz viac prejavovať v bežnom živote a potrvá dlhšie. A nevyhne sa jej ani Slovensko. „Hľadajme riešenie spoločných problémov v eurozóne, ale navyšovanie záruk v dočasnom eurovale a zriadenie druhého trvalého, finančného eurovalu, spolu s nebezpečným rozšírením jeho kompetencií, bez možnosti kontroly jeho rozhodnutí o skupovaní ďalších dlhov, nie je riešením,“ uzatvára ekonóm.
EUROVAL ZA A PROTI
Juraj Valachy, analytik Tatrabanky, a Juraj Karpiš, ekonomický analytik INESS
Prečo mala (nemala) NR SR schváliť dodatok k eurovalu?
Valachy: Slovensko by nemalo brániť iným štátom, aby vytvorili, aj keď nedokonalý mechanizmus pomoci problémovým štátom. Následne v prípade, že euroval by sa chystal poskytnúť pôžičku alebo urobiť krok, s ktorým Slovensko nesúhlasí, mal by mať právo sa na tej-ktorej pôžičke, napríklad Grécku, nezúčastniť.
Karpiš: Argumenty, prečo nie je príliš vhodné, aby jedna z najchudobnejších krajín eurozóny dala vyše 10 % HDP na podporu bánk v najbohatších krajinách EÚ, sú pochopiteľné aj pre obyvateľov ostatných krajín Európy. Dôchodkyňa v Čadci s príjmom 320 eur by nemala platiť vyššie spotrebné dane len preto, aby grécky dôchodca mohol o rok dlhšie dostávať dôchodok 800 eur alebo aby náklady záchrany francúzskej banky neznášali len Francúzi. To sa obhajuje naozaj ťažko.
Čo by znamenalo pre občanov Slovenska, keby parlament dodatok k eurovalu neschválil?
J. Valachy: V prvom momente by sme nič vážne nepocítili, no naša vyjednávacia pozícia v orgánoch EÚ by sa zhoršila. Ak by euroval nebol schválený ani na celoeurópskej úrovni, výrazne by to zvýšilo neistotou na finančných trhoch a spustila by sa nekontrolovaná lavína udalostí. S eurovalom máme nástroje, ako túto lavínu zastaviť a získať tak čas na opatrenia. Nekontrolovaná lavína by veľmi výrazne zasiahla aj Slovensko.
J. Karpiš: Oslabenie našej vyjednávacej pozície v Únii, ktoré je však vzhľadom na našu súčasnú slabú pozíciu zanedbateľné.
Je euroval naozaj jediným riešením súčasnej dlhovej krízy štátov EÚ alebo sa dá táto riešiť aj inak?
J. Valachy: Euroval nie je riešením krízy, no pomáha získať čas na jej riešenie. Kým vlády krajín nezlepšia hospodárenie s financiami daňových poplatníkov a nezavedú príslušné reformy, ani desaťnásobne vyšší euroval nepomôže a o rok, o dva tu máme zase problém.
J. Karpiš: Lepším, no politicky veľmi nepopulárnym riešením je pristúpenie k takzvanej reštrukturalizácii dlhov. To znamená, že niektoré krajiny a následne aj banky by museli zbankrotovať, a to bez toho, že by sa na ich záchranu skladali aj obyvatelia iných krajín. Takéto riešenie by bolo v súlade s pravidlami, aké existovali v eurozóne, keď sme do nej vstupovali. Ide však o bolestivé opatrenie, ktorým sa politici za každú cenu vyhýbajú, keďže môžu pochovať ich politickú kariéru. Preto bankroty prídu neskôr a budú ešte nákladnejšie.
Považujete príspevok Slovenska do eurovalového balíčka vzhľadom na veľkosť a výkonnosť ekonomiky za adekvátny?
J. Valachy: Pri určovaní výšky príspevku zohráva rolu veľkosť ekonomiky a takýto kľúč sa väčšinu používa pri rozhodovaní o európskych záležitostiach. Niekedy nám tento kľúč pomáha, inokedy nás poškodzuje. Práve euroval je prípad, kde na tom strácame.
J. Karpiš: Nie. Slovenské HDP, na základe ktorého sa podiel vypočítaval, nadhodnocuje bohatstvo Slovákov. Preto záruky predstavujú až 35 % verejných príjmov Slovenska a len 16 % verejných príjmov Rakúska. Alebo, ak prepočítame záruky na obyvateľa krajiny, Slovák s priemernou hrubou mzdou by musel na ne pracovať takmer dva mesiace, kým Nemec iba tri týždne.
Stále platí, že euro je stabilná a silná mena?
J. Valachy: Euro má svoj veľmi dobrý zmysel ako platidlo, ktoré výrazne uľahčuje obchodovanie medzi členskými štátmi. Ak by sa podarilo ustanoviť nové, tentoraz ozaj prísne a jasné princípy fungovania verejných financií štátov vnútri eurozóny, bude mať dlhú budúcnosť.
J. Karpiš: Je omnoho menej stabilná a silná, ako bola v roku 2009, keď sme ju zavádzali.
Oliver Ondráš
