SDKÚ v časti svojho programu venovanej rodinnej politike vychádza z ideologického predpokladu, podľa ktorého je štátna kontrola pohybu mladých a mladistvých cestou k riešeniu spoločenských problémov píše vo svojom článku pre SME z 19.1. 2012 Radovan Ďurana z INESS.
Zoznam priorít najmodrejšej strany Slovenska obsahuje štandardný kokteil predvolebných sľubov. Zodpovednosť, transparentnosť, zamestnanosť, rodinná politika. Chýba azda len kvalitnejšie zdravotníctvo, ale reformy v tejto oblasti PR agentúry všetkých kandidujúcich strán asi unisono neodporúčajú.
Rok života
Hoci je finančne náročných sľubov pomenej, štedrosť dominuje rodinnej politike SDKÚ, a to napriek, z pohľadu tejto strany, prelomovej a chvályhodnej ochote škrtať dávky bohatým. Nejde len o priame finančné náklady (len náklady na zvýšenie materskej by mali dosahovať 70 miliónov eur ročne).
Fascinujúca je vážnosť dosahov niektorých návrhov, ktoré má v oblasti výchovy detí zabezpečiť štát. Podľa programu by moje dieťa malo prísť o rok slobodného života. Respektíve ja, jeho otec, o rok slobodného rozhodovania, ako s ním najlepšie tráviť čas.
Program totiž navrhuje povinný posledný ročník škôlky. Táto strana ma teda bude nútiť posielať dieťa niekam, bez ohľadu na kvalitu dostupných alternatív. Ak je za týmto návrhom snaha dostať deti Rómov do škôlky, tak sloboda jednotlivca bude opäť prefackaná vládnucou triedou v mene politickej korektnosti.
Je to však program spravodlivý, pretože vie, že ak dieťa do škôlky musí, tak musí byť zákon, ktorý prikáže mestám, aby škôlky zabezpečili miesto pre každé dieťa, výhľadovo od prvého roka.
Sťažnosti časti matiek, že majú problém dostať deti do škôlky a súkromné škôlky sú také drahé, je teda vyriešený. Štát vám škôlky zabezpečí. Riešenie je voličsky dobre načasované, rozmnožovací boom Husákových detí je na vrchole. Oplatí sa však rozširovať kapacity, keď boom o päť rokov opadne?
Zdá sa, že nikomu pri písaní programu nenapadlo zamyslieť sa nad dostupnosťou súkromných škôlok. Odpoveďou rozhodne nie je len poskytnutie normatívu na dieťa aj súkromným škôlkam, ale práve liberalizácia tohto prostredia. Zjednodušenie možnosti starať sa za peniaze o cudzie deti vo vlastnom byte bez strachu z tvrdej ruky zákona.
Súčasné byrokratické požiadavky a mnohé neopodstatnené hygienické štandardy vytvárajú priamu prekážku vzniku lokálnych komunitných riešení. A nejde tu len o materské centrá či chýbajúce firemné škôlky. Šikovná matka, ktorú neťahá späť do práce kariéra či nutnosť zárobku, hravo zvládne opatrovanie detí pracujúcich susedov či známych.
Preferovaní úradníci
Odstránenie prekážok vzniku takejto formy starostlivosti (napríklad tým, že ju nebudeme považovať za podnikanie) môže byť dokonca pre mnohé ženy riešením či zmenšením finančnej núdze. Takýto rozmer však zoznam priorít neobsahuje. Preferuje riešenia zabezpečené štátnym či mestským úradníkom a financované daňovým poplatníkom. Nielenže komunitné riešenia nepodporuje, ale povinnou škôlkou ich ďalej oslabuje.
Ideologické východisko, podľa ktorého je štátna kontrola pohybu mladých a mladistvých tou správnou medicínou na spoločenské problémy, platí aj pre poslednú vetu zoznamu priorít. Absolvent, ktorého štátna škola nenaučila schopnosti, ktoré by vedel predať na trhu práce, by mal v tej istej alebo inej škole povinne sedieť dlhšie, minimálne do 18 rokov. Bez ohľadu na jeho alternatívy. Sloboda tak dostala v tomto zozname na frak na prahu detstva aj dospelosti.
Radovan Ďurana, autor je analytik INESS
