Dňa 10.5. 2012 vyšiel Martinovi Vlachynskému z INESS autorský článok v denníku SME na tému nových opatrení na riešenie krízy v Európe.
Hollandove opatrenia nie sú žiadnou zmenou, ale pokračovaním v tom, čo Európa v posledných rokoch robila.
S nástupom nového francúzskeho prezidenta Hollanda, ale aj s pádom vlády v Holandsku, Rumunsku či volebným patom v Grécku sa v Európe začína obracať rétorika. Viacerí politici tvrdia, že dosť bolo škrtov, treba začať míňať, aby sme podporili rast a konečne pohli s rastúcou nezamestnanosťou a stagnujúcimi ekonomikami.
Medzi navrhované opatrenia patrí otvorenie ešte ani neratifikovaného fiškálneho paktu, intenzívnejšie zapojenie Európskej centrálnej banky, ktorá má novými pôžičkami podporiť rast, či navrhovaná nová verzia Marshallovho plánu, cez ktorú by sa malo naliať do infraštruktúry 200 miliárd eur.
Mosty nikam
Pôvodný Marshallov plán riešil v Európe rozbombardovaný fyzický kapitál, zatiaľ čo dnes trpíme „rozbombardovanými“ verejnými financiami a bankovým systémom. Európski politici tak chcú liečiť zlomenú ruku rovnakou medicínou ako cukrovku.
Nová diaľnica či most, samozrejme, zvýšia rast v rokoch, keď sa budujú, a dokonca čím sú predraženejšie, tým lepšie pre HDP. Problém s verejnými investíciami je ten, že o nich rozhodujú politické záujmy, a nie ich skutočná produktivita. V momente, keď ich treba splácať, prichádza väčšinou bolesť, ktorá prevýši pôvodný rast.
Tento recept proti kríze zvolilo pred dvoma desaťročiami Japonsko, keď začalo vo veľkom stavať diaľnice a mosty nikam za cenu obrovského nárastu dlhu.
Výsledok? Japonec, koncom 80. rokov najbohatší obyvateľ Ázie, je dnes chudobnejší ako obyvateľ Singapuru, Hongkongu, Taiwanu a v najbližších rokoch ho predbehne aj obyvateľ Južnej Kórey.
Zmrazenie platu úradníkov nie je reforma
Po príklady neúčinnosti umelých investícií nemusíme chodiť ďaleko. Kto navštívil horúceho kandidáta na bankrot Portugalsko, určite si všimol tie nedávno vybudované krásne dlhé cesty, po ktorých sa môžu nezamestnaní Portugalci prevážať tam aj naspäť.
Rast HDP prestal byť prostriedkom k lepšiemu životu ľudí v budúcnosti, ale stal sa cieľom sám osebe. Verejné výdavky vo väčšine členských štátov narástli v poslednom desaťročí zhruba o štvrtinu. Kozmetické škrty rádovo v desatinách percenta predstavujú len mierne spomalenie tohto trendu.
Zmrazenie platu úradníka či zrušenie štátneho folklórneho súboru nie sú reformy, ale len bezvýznamné kvapky v mori verejných výdavkov, ktoré rastú kríza-nekríza.
Opatrenia, ktoré navrhujú Hollande a spol., nie sú zmenou, práve naopak, sú len pritvrdením toho, čo Európa v posledných rokoch robila.
V politike neplatí to, čo v bežnom živote áno
Verejné rozpočty sú zaťažované neudržateľným sociálnym systémom, z ktorého sajú takmer všetci, a na tých, ktorí ho skutočne potrebujú, ostáva málo. Zaťažuje ich neférová podpora odvetví, ktoré majú najsilnejších lobistov.
Objem zdrojov ďalej znižuje rastúca miera nezamestnanosti ako nechcený dôsledok preregulovaných pracovných trhov, ktoré sú pre mladých ľudí a nízko kvalifikovaných pracovníkov nedobytnou pevnosťou.
Netreba zabudnúť ani na superdrahý finančný systém, ktorý ťaží z nášho panického strachu pripustiť akýkoľvek bankrot.
V bežnom živote odsudzujeme nezamestnaných susedov, ktorí si berú každý mesiac nový spotrebný úver so stále vyššími úrokmi, aby splatili ten starý a prikúpili k tomu televízor, ale politici s rovnakým plánom nám imponujú. Pritom jediný rozdiel je v tom, že ten sused si to skôr či neskôr odskáče sám…
Martin Vlachynský, analytik INESS
