Európski predstavitelia pokračujú v ťažení nielen
proti starým ľudovým múdrostiam, ale aj proti dôstojnosti spotrebiteľa.
Najnovším príkladom je negácia známeho „trikrát meraj, potom rež“ v podobe
nových jednotných pravidiel pre poskytovaní spotrebných úverov.
Aj napriek tomu, že ide o vážny zásah do úverového trhu, slovenské
médiá sa tejto téme významnejšie nevenovali.
Európsky parlament schválil minulý týždeň návrh
smernice, ktorá prináša nové jednotné pravidlá pre poskytovanie spotrebných
úverov vo výške od 6 700 Sk do 2,52 milióna Sk. Európski poslanci
schválenie smernice zdôvodňujú zjednodušením pozície spotrebiteľa a jeho
lepšiu orientáciu na úverovom trhu v celej EÚ. Pôžičky na spotrebný tovar,
ako napr. televízor či auto, by mali zlacnieť a mali by sa aj pre nás stať
dostupnejšími aj v zahraničí (v súčasnosti sa cezhranične čerpá len 1% zo
všetkých úverov). Smernica sa nevzťahuje na hypotekárne úvery ani na pôžičky na
kúpu pozemkov. Každý úver sa bude dať bez väčších sankcií splatiť predčasne.
Počas prvých 14 dní sa bude dať odstúpiť od zmluvy. Stanoví sa formulár
štandardný pre všetky banky a krajiny, takže sa sprehľadnia podmienky pre
lepšiu orientáciu zákazníkov. Aby sa nová legislatíva stala platnou, musia ju
schváliť členské krajiny únie.
Aj napriek tomu, že mnohé banky už v súčasnosti
umožňujú úver splácať predčasne a bez poplatkov, EÚ chce vynútiť plošnú
limitáciu poplatkov pri predčasnej splátke úveru. Ak sa po novom spotrebiteľ
rozhodne splatiť úver viac ako rok pred koncom úverovej zmluvy, poplatok nesmie
prevýšiť 1% predčasnej splátky, ak do konca zostáva menej než rok, poplatok
nesmie prevýšiť 0,5%. Tento zásah tretej strany do dobrovoľného kontraktu medzi
dvomi subjektmi určite nebude „zadarmo“. Dá sa očakávať, že banky si
vyplynuvšie zvýšené náklady budú kompenzovať iným spôsobom, napríklad zvýšením
úroku pri úvere alebo jednoducho znížia dostupnosť týchto produktov pre
spotrebiteľov.
Najzarážajúcejšia novinka je možnosť spotrebiteľa
odstúpiť od úverovej zmluvy počas prvých 14 dní bez udania dôvodu. Údajne sa mu
totiž môže podariť nájsť lepšiu ponuku niekde inde alebo môže prísť na to, že
nie je schopný svoj úver splatiť. Únia tak na seba berie bremeno prílišného
zadlžovania sa niektorých rodín a občanov a nepriamo naznačuje, že spotrebiteľ
nedokáže niesť za svoje konanie zodpovednosť. Takýmto paternalistickým
prístupom ho určite nebude motivovať vyhľadávať najlepšie produkty, naopak, už
teraz môžeme očakávať smernicu, ktorá túto lehotu predĺži (možno aj) na celú
dobu úveru. Rovnako ako možnosť predčasne úvery splácať, takéto nariadenie
zvyšuje pre banky náklady poskytovania spotrebných úverov, čo sa prejaví buď na
ich cene alebo dostupnosti.
Ani širší prístup slovenského spotrebiteľa
k informáciám o zahraničných úveroch nemusí viesť k nárastu
objemu cezhraničných úverov. Dá sa očakávať, že spotrebitelia budú naďalej
preferovať úvery od domácich subjektov, ktoré sú k nim bližšie
a ktoré dobre poznajú.
Banky reagujú alibisticky. Hovorcovia českých
bánk: "regulaci Evropského parlamentu podporujeme, protože poskytování
úvěrů v EU tak bude transparentnější a jednodušší. My jsme připraveni
přizpůsobit se," (Česká spořitelna) alebo "vítáme jakoukoli směrnici,
která povede k větší informovanosti klientů o spotřebitelských úvěrech a
upozorní na možnosti předlužení klientů" (Raiffeisenbank). Akoby týmto
bankám niekto v súčasnosti bránil vo vyššie spomínaných aktivitách. Slovenské
banky sú mierne rezervovanejšie a prostredníctvom Slovenskej bankovej
asociácie hovoria o zvýšených nákladoch, ktoré bude nevyhnutné kompenzovať
prenesením na všetky úverové produkty.
Optimistický postoj bánk
súvisí s ich silnou pozíciou na trhu. Plánované opatrenia zasiahnu skôr menšie
finančné spoločnosti na trhu spotrebných úverov, ktoré si straty zo zvýšených
nákladov nemôžu kryť z iných produktov a pre ktoré vrátený spotrebný úver môže
znamenať väčší problém ako pre banku. Namiesto plánovanej podpory konkurencie
tak táto smernica pravdepodobne dosiahne pravý opak – posilní postavenie
dominantných hráčov na trhu.
Celkom prirodzene
vyvstáva otázka, prečo sa európski predstavitelia snažia suplovať trhové
mechanizmy v hľadaní nových inovatívnych produktov a riešení. Takéto
a podobné snahy v „luxusných“ oblastiach spotrebiteľovho života
(ďalším príkladom je regulácia cien roamingových hovorov) ponúkajú jasnú
odpoveď: ide len o marketingovú kampaň Európskeho parlamentu v snahe
ukázať sa v čo najlepšom svetle a dokázať, ako veľmi mu záleží na
blahobyte a komforte občana EÚ. Neuvedomujú si však, že nastúpením na zlú
cestu sa želaný cieľ vôbec nemusí dosiahnuť. A ani ich to nemusí priveľmi
trápiť, keďže cenu za ich chybné nariadenia zaplatí niekto iný.
Richard Ďurana
INESS
Pravda,
30.1.2008, článok vyšiel v skrátenej podobe
